HODNOTY A ODKAZY?

11. 3. 2009

Ak by som mal mimozemšťanovi vysvetliť význam termínu  „štátna kultúrna politika“, povedal by som, že je to vízia najväčších autorít o dlhodobom rozvoji kultúry, ktorá sa v rukách štátnych úradníkov a im spriaznených inštitúcii premieňa na realitu. Ako pozemšťanovi by mi samozrejme bolo jasné, že moje konštatovanie má svoje rezervy, ktoré by som v tomto prípade výnimočne nehľadal v inštitúciách, neschopných napĺňať svoje poslanie, ani v miere zodpovednosti individuálnych reprezentantov  systému, ale skôr v správaní sa najvyšších reprezentantov tzv. štátnej moci. Starostovia, primátori, župani, ale ani ministri a prezidenti väčšinou celkom presne nevedia, čo je kvalitná kultúra a tak v prípade, že sa kultúrnych podujatí vôbec zúčastňujú, podliehajú viacerým omylom.

Najčastejšie si kultúru mýlia so šoubiznisom, ktorý môže zvýšiť ich popularitu a tak aj volebné preferencie. Médiá pochopiteľne radi „parazitujú“ na takýchto podujatiach a reflexiou ich  prítomnosti tento cieľ priamo napĺňajú. Politici sa ďalej zúčastňujú predovšetkým výstav a kultúrnych podujatí, ktoré sú im z rôznych dôvodov osobne blízke, či už vzhľadom na rodinné, priateľské alebo profesionálne väzby. Pokiaľ situácia na najnižšej regionálnej úrovni, kde starostovia často využívajú kultúru ako svoju osobnú propagandu, pôsobí komicky; na najvyššej úrovni, napríklad na úrade vlády, nesprávna voľba partnerov pre spoluprácu už veľmi zábavne nepôsobí. Pochopiteľne nie pre širokú verejnosť, ktorá aj dnes napríklad maliarku Máriu Medveckú považuje za referenčný bod pre  uchopenie výtvarného umenia. A práve preto, že široká verejnosť býva v otázkach súčasného umenia mimoriadne dezorientovaná, môžu si aj vysoko postavení politici dovoliť také „lapsusy“, akých sa dopustil práve Úrad vlády SR, keď zrealizoval výstavu Hodnoty a odkazy. V kurátorskom výbere Ladislava Skraka sa tu predstavuje celá plejáda prominentných predstaviteľov socialistického realizmu, autorov kolaborujúcich s komunistickou mocou, ktorých myslenie, ale ani umelecké vyjadrovanie za posledných dvadsaťpäť rokov neprešlo žiadnou signifikantnou zmenou (M. Medvecká, J. Kulich, I. Schurmann, A. Smažil, I. Kolčák a ďalší). Výstava presne pomenúva vzťah vlády ku

komunistickej minulosti, a ako takú ju asi treba aj interpretovať.

Pokiaľ dnešný prezident Ivan Gašparovič svoju neakceptovateľnú spoluprácu s prominentným sochárom socialistického realizmu, národným umelcom J. Kulichom, vo funkcii predsedu parlamentu odôvodňoval pôvodným architektonicko-urbanistickým riešením novej budovy SNR, aktuálna výstava úradu vlády SR je počinom omnoho ozrutnejším, pretože sa uskutočňuje dvadsať rokov po Nežnej revolúcii.

Otázka znie, či môžeme očakávať od starostov, primátorov a županov, že budú podporovať mladé, inovatívne, alternatívne, experimentálne a nebodaj medzinárodné súčasné umenie v regiónoch, že budú stáť za riaditeľmi galérií, ktorí nespĺňajú ich regionálnu politickú objednávku, keď samotná vláda si môže dovoliť pod názvom Hodnoty a odkazy podporovať takéto „výtvarné umenie“. Odborne nepodložené a jasne politicky motivované odvolávania riaditeľov mnohých rešpektovaných regionálnych galérii nevyvolalo okrem protestov odbornej verejnosti takmer žiadnu širšiu diskusiu.

Politické záujmy sa ukázali ako nepriestrelné a pochopenie pre súčasné vizuálne umenie by pravdepodobne bolo omnoho výraznejšie zo strany ministerstva kultúry, ktoré všetky regionálne galérie nekoncepčne presunulo mestám a vyšším územným celkom. Aj dnes tak stále hrozí, že regionálne galérie budú plniť viac funkciu lokálnej politickej objednávky, namiesto prezentácie aktuálneho a progresívneho umenia. Pozastavovať sa nad neakceptovateľnou výstavou na úrade vlády je možno úplne zbytočné a malicherné, dôležité je ale, aby sme si uvedomili, komu dávajú naši politici priestory na prezentáciu, koho akceptujú, koho podporujú a rešpektujú.

Text k výstave  odnoty a odkazy napísal aj sám premiér Robert Fico. Dovolil by som citovať na záver aspoň malú časť: „V budúcnosti by som bol rád, keby umenie naďalej žilo v reprezentačných priestoroch Úradu vlády SR, ale keby sa múzy v čo najväčšej miere vrátili aj do ulíc a námestí našich miest a obcí. Aby ožili výstavné siene domov kultúry, ateliéry a galérie, aby sa stali miestom pre spomienky i historické návraty a pre mladých ľudí impulzom k poznaniu a rozvoju kultúrnych tradícii svojej vlasti.“

 

Hore: Záber do expozície výstavy Hodnoty a odkazy v reprezentačných priestoroch Úradu vlády SR, foto: archív Ladislava Skraka.

 

Juraj Čarný je prezident slovenskej sekcie AICA a šéfredaktor Flash Artu Czech & Slovak Edition.

Find more stories

Home