.png)
Kryštály dusičnanu strieborného (AgNO3) sa rozkladajú pri kontakte s organickým materiálom. Katióny striebra reagujú na dopadajúce svetlo a degradujú. Vplyvom fototermálneho procesu organický materiál černie, intenzita čierneho zafarbenia závisí od množstva dopadajúceho svetla. Vďaka tomuto procesu sa pre dusičnan strieborný vžil konvenčný názov lapis infernalis – pekelný kamienok.
Ak sa vám v hrôze vybavila postava šialeného chemika v bielom plášti v druhom ročníku gymnázia, môžete sa upokojiť. Reč je totiž o jednej z posledných výstav Jána Gašparoviča. Štyri fotografie detailných záberov dlane a videoslučka z výstavy Citlivka obyčajná v bratislavskom priestore Trivjednom zobrazujú práve hore popísaný proces (na obálke časopisu). Organickým materiálom, ktorý vplyvom procesu černie, je pokožka na dlani Jána Gašproviča. Na vlastnom tele testuje účinnosť dusičnanu strieborného, čo pravdepodobne váš chemikár na strednej škole nerobil. Detailné fotografie poškodenej pokožky a fakt, že s nepríjemnými čiernymi fľakmi na ruke žil Ján Gašparovič ešte niekoľko týždňov, dodáva dielu existenciálny rozmer. Pekelný kamienok lezie pod kožu, a to doslova, avšak nielen autorovi, ale následne aj divákovi – teda v prípade, ak je aspoň trochu empatický.
.png)
Dielo Pekelný kameň (2013) nie je jedinou prácou Jána Gašparoviča, ktorá je postavená na reálnych chemických poznatkoch. Na rovnakej výstave bol prezentovaný ďalší chemický proces, ktorý sa spúšťal jednoduchým pretrepaním roztoku glukózy a ďalších zlúčenín v guľatej chemickej banke. Roztok pri premiešaní zmodrel, a neskôr spätne stratil farbu. Pre návštevníka galérie je to len ťažko pochopiteľný proces, ktorý v čistej inštalácii v galérii získava rozmer menšieho zázraku. V ďalších dielach sú to detailné videozáznamy chemického procesu, ktorý postupne mení farbu vo všetkých odtieňoch farebného spektra – okrem červenej (Bez červenej, 2010).
V inom diele je chemická reakcia predstavená v podobe niekoľkých objektov – nepekných a trochu nepravidelný čiernych gúľ. Kyselina sírová zmiešaná s cukrom spôsobuje prudkú exotermickú reakciu, cukor stráca vodík a narastá jeho objem. Počas reakcie Ján Gašparovič obmedzil rast tejto hmoty a vytvaroval ju do formy gule. Názov 4πr 2 (2012) naznačuje presný výpočet povrchu geometrického telesa. Povrch gule nemá žiadne hranice v podobe hrán, no predsa je jeho povrch presne vypočítateľný. Čierna guľa preto môže poslúžiť ako metafora vesmíru. Vesmír nemá priestorové hranice, no na základe presne určenej rýchlosti svetla nemôže byť nekonečný.
.png)
Ďalšia skupina prác Jána Gašparoviča sa dotýka skôr oblasti fyziky, a to konkrétne rôznych druhov vlnenia. Zvuk – počuteľné mechanické vlnenie – si ako tému vybral už pre svoju diplomovú prácu v Ateliéri skla u Juraja Gavulu na bratislavskej VŠVU. Sériu bielych skiel sníma prostredníctvom piezo meničov. Sklá slúžia pre divákov ako rozhranie na tvorbu zvukov a ruchov, ktoré sú elektronicky zosilňované a mixované dokopy. V ďalšej časti inštalácie slúžia sklá ako rezonančné plochy, ktoré rozvibrovávajú a zosilňujú zvuk z reproduktorov. Biely „vinyl“ so štyrmi slučkami, takisto zo skla, je prehrávaný na klasickom gramofóne a vydáva monotónny šumivý zvuk. Gašparovič radikálne mení pohľadna sklo – v jeho inštalácii sa z neho nestáva objekt, na ktorý sa má človek pozerať. Sklo nie je ani médiom pre vyjadrenie konceptuálneho obsahu. V diele Art of Noise Noise of Art (2007) Gašparovič skúmal zvukové vlastnosti skla a tri rôzne vzťahy medzi sklom a zvukom. Jeho práca je blízka vedeckému bádaniu, no výsledok je výtvarný a bezchybne prezentovaný. Na druhej strane Gašparovičovi nemožno uprieť aj trochu punkový prístup k tvorbe. Keď za svoju diplomovú prácu získal Cenu rektora VŠVU, napriek naliehaniu odmietol presunúť svoju inštaláciu, pôvodne vytvorenú pre priestory galérie HIT vo dvore VŠVU na Hviezdoslavovom námestí, do rovnakej budovy len o poschodie vyššie – do Galérie Medium. V silnom geste prepojil jediný piezo menič na skle v okne galérie so zvukovou aparatúrou. Piezo menič ukazoval smer k pôvodnej inštalácii vo dvore budovy a akýkoľvek zvuk vydaný na okennej tabuli sa menil na burácavé dunenie v celej galérii.
.png)
K práci so zvukom v skle sa vrátil aj o niekoľko rokov neskôr, v diele 5200 m/s (2013). V roku 2013 zopakoval podobný set-up v pouličnom výstavnom priestore Vitrína Deniska v Olomouci. Na sklo vitríny opäť umiestnil piezo ako snímač vibrácií skla, no zvuková aparatúra bola zároveň prepojená s piezom priamo na koľajniciach okolo prechádzajúcej električky. O rok neskôr obracia funkciu piezo meničov – namiesto mikrofónov sa z nich stávajú reproduktory. V paranoidnej inštalácii púšťa zvuk bieleho šumu do stien a skiel galérie Plusmínusnula v Žiline. Frekvencia a charakter vlnenia bieleho šumu dokáže vyrušiť zvuk hlasu. Z galérie sa takto stáva namiesto otvoreného komunikatívneho priestoru miestnosť, kde nikto nemôže odpočúvať váš rozhovor. Ján Gašparovič v spolupráci s technikom Petrom Strenkom v inštalácii Biely šum (2014) priamo rekonštruuje zariadenie, ktoré bolo nájdené na žilinskej radnici po odchode Jána Slotu z pozície primátora a ktoré napríklad používala pri vypočúvaní väzňov aj KGB.
Ďalšia séria prác Jána Gašparoviča sa venuje optickým vlastnostiam svetla – teda elektromagnetickému vlneniu. Začína opäť pri skle, ktoré pri určitom uhle dopadu svetla a v presnom tvare hranolu dokáže rozložiť toto svetlo na jednotlivé farby viditeľného spektra. Na výstave Colour.Like.Every.Other v žilinskej PGU sprítomňuje tieto farby, ktoré bežne v svetle nevidíme a neuvedomujeme si ich, no neustále všade okolo nás existujú. V ďalších prácach už pracuje s farbami priamo, či už s farebnými filtrami na reflektore,rozprašovaním farieb na stenu, kým opäť nesplynú do dúhového spektra, až po vyššie spomínané farebné chemické reakcie.
Z radu diel a inštalácií Jána Gašparoviča, ktoré referujú k prírodovedným poznatkom, sa vyčleňuje niekoľko inštalácií vytvorených priamo pre konkrétne miesta a priestory. Sklenená budova obalená v termofólii v Martine (Millenium, 2013) či svetelný odraz poukazujúci na stav a históriu synagógy v Banskej Štiavnici (Synagóga, 2013, spolu s Jarom Kyšom) sú skôr rýchlymi komentármi k podmienkam a faktom na konkrétnych miestach. Najucelenejšou prácou v tejto sérii je výstava v ostravskej galérii Lauby (Prodloužená, 2014). Dvanásťhodinový videozáznam verejnej situácie pod existujúcimi arkádami na žilinskom námestí premieta na miesto v Ostrave, kde bola podobná architektonická situácia zničená. V galérii Lauby predlžuje priestorovú situáciu a premieta statický záber života z ulice v Žiline.
.png)
Site-specific práce Jána Gašparoviča dokazujú jeho umeleckú všestrannosť, no hlavné ťažisko stále zostáva na prácach úzko prepojených s vedeckými poznatkami. A práve toto je oblasť, v ktorej je Ján Gašparovič solitérom na scéne slovenského súčasného umenia, kde sa hranice medzi vedou, technikou a umením prekračujú len málokedy. Napriek ich vedeckej orientácii sú jeho práce vždy perfektne zvládnuté v minimalistickom priestorovom dizajne. Jeho výstavy sú vizuálnymi, zvukovými aj fyzickými zážitkami. Diváckym bonusom k umeleckému zážitku je zopakovanie si stredoškolského učiva.
Ján Gašparovič (1981) pochádza zo Žiliny, po štyroch rokoch na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici odchádza študovať do Bratislavy na Vysokú školu výtvarných umení, do Ateliéru skla u Juraja Gavulu. Za svoju diplomový prácu na tomto odbore s názvom Art of Noise Noise of Art získava v roku 2007 Cenu rektora VŠVU, neskôr sa v rokoch 2011 a 2013 dostáva do finále Ceny galérie Nova: Sklo.Pôsobí v Žiline, kde založil a vedie progresívnu galériu Plusmínusnula. Samostatné výstavy mal napríklad v Bratislave (galérie HIT, Space, Trivjednom, amt_project), Žiline (Považská galéria umenia), Ostrava (Lauby) alebo Olomouci (Vitrína Deniska).
.png)
Ján Gašparovič Biely šum, 2014 inštalácia foto: Peter Snadík.
Biely šum, 2014 inštalácia foto: Peter Snadík.
5200 m, 2013 inštalácia Ján Gašparovič.
Any.Colour.You.Like, 2010 inštalácia foto: Marko Horban.
Zvratný dej, 2013 inštalácia foto: Silvia Lovasová
Katarína Gatialová je kurátorka, pôsobí v Novej synagóge v Žiline.