Mária Janušová: Ako vnímate prácu kurátora súčasného umenia? Mal by podľa vás kurátor koncepcii výstavy zaujímať exaktný, vedecký prístup, alebo by mal byť skôr kreatívnejší?
Lucia Gregorová Stach: Výstava je diskurzívny, ale nie prísne vedecký žáner, je to skôr kultúrne politikum. Preto je dôležité uvedomiť si, v akom rámci kurátorské dielo vzniká. Inak postupujete pri súbornej samostatnej výstave, inak pri predstavení nového projektu či kolektívnej, alebo tematickej prehliadke. Každý druh má určité pevné postupy ako prieskum a výskum, analytická a koncepčná príprava. Taktiež musíte rátať aj s premennými, ako je charakter daného materiálu, aktuálne filozofické idey a kultúrne debaty. Aj tie ovplyvňujú to, ako bude výstava nakoniec vyzerať. Preto svoj širší rozhľad dobrý kurátor buduje neustále, aj keď sa v istom okamihu musí špecializovať.
MJ: V prístupe kurátora sa podľa mňa značne odzrkadľuje aj jeho predchádzajúce štúdium, či je to vyštudovaný kunsthistorik, estetik alebo umelec.
LGS: Súhlasím. Kurátori pôsobiaci vo sfére aktuálneho vizuálneho umenia najmä v mimoinštitucionálnom, neziskovom sektore majú často background z iných oblastí, inú mentálnu výbavu. To prináša viac experimentov a je to taktiež obohacujúce pre ďalšiu reflexiu. Keďže ja som vyštudovala dejiny umenia a kultúry, hovorím z pozície človeka, ktorý je kurátorom a zároveň kunsthistorikom. Pracujem pre inštitúciu, musím teda rešpektovať určité všeobecné pravidlá. Každý kurátor má však aj vlastné, vnútorné pravidlá, ktoré je možné nadobudnúť až časom a praxou a ktoré zase spätne uplatňujem aj pri hodnotení iných. To je choroba z povolania (smiech). Pri výstavách som sa konečne naučila počúvať intuíciu, často sa mi aj zjavujú vo sne konkrétne riešenia a myšlienky. Najdôležitejšie je podľa mňa to, aby sa kurátor „naladil“ na diela, ktoré prezentuje, aby k nemu prehovárali, takže je potom schopný sprostredkovať ich v istej logike aj divákovi.
MJ: Čo je podľa vás poslaním kurátora? Aká je jeho pozícia voči umelcovi, resp. aká by mala byť?
LGS: Myslím si, že na rozdiel od kunsthistórie ako samostatnej humanitnej disciplíny je kurátorstvo službou umeniu. Prvý je umelec a jeho dielo, kurátor stojí až za ním. Keďže však vkladáme do svojej práce veľa tvorivosti, vlastných vedomostí a myšlienok, je pre nás niekedy dosť ťažké ustúpiť a vzdať sa istej moci.
MJ: Áno, ale pri kolektívnych výstavách je osoba kurátora dôležitejšia.
LGS: To je pravda, je funkčne najdôležitejšou osobou, ale naozajstnú šťavu alebo samotný obsah výstave musia dať umelecké diela. Všetci poznáme výstavy, ktorých koncepcia je silnejšia ako prezentované diela a podľa môjho názoru to nie sú dobré výstavy. Najlepšie sú také, kde si „vydretú“ kurátorskú koncepciu ani neuvedomujete, pretože pôsobí ako prirodzený rámec pre vystavené umenie. Malo by to byť vyvážené – „neznásilňovať“ umelcov do niečoho, čo im nie je vlastné, ale nenechať ich „plávať“ – dokázať vytvoriť tematické, historické či teoretické rámce, do ktorých ich diela patria.
MJ: Čo máte na vašej práci kurátora najradšej?
LGS: Na mojej práci je skvelé, že môžem stretávať umelcov a umelkyne, profesionálov z brandže tu alebo v zahraničí. Komunikácia je pre mňa osobne najviac motivujúca. Veľkou odmenou pre kurátora je už samotná práca s umením, ale druhou odmenou sú ľudia, ktorí sa v umeleckom svete pohybujú. Sú aj výnimky (smiech). Komunikácia a networking je tiež náročná práca, ale môžete cestovať a stretávať zaujímavých ľudí.
MJ: Kedy ste sa začali odborne orientovať na umenie obdobia 60. a 70. rokov?
LGS: Moje nasmerovanie na neoavantgardu a konceptuálny okruh autorov vzniklo už počas štúdia na univerzite a pri diplomovej práci o akčnom umení 70. rokov na Slovensku. Vtedy som sa začala stretávať s autormi ako Milan Adamčiak, Alex Mlynárčik, Július Koller, Stano Filko, Peter Bartoš, Rudo Sikora, Jana Želibská, ale aj s ďalšími osobnosťami ako Radislav Matušík, Tomáš Štraus, Zuzana Bartošová, Ladislav Snopko. K tejto generácii budem mať vždy veľmi blízky vzťah. Na diplomovú prácu som nadviazala rozsiahlou výstavou o aktuálnej akčnej scéne 1989 – 2000 v Tatranskej galérii v Poprade a v Nitrianskej galérii, ktorú inicioval Michal Murin. Neoavantgarde som sa venovala aj v dizertačnej práci na tému autorských motivácií a kontextov konceptuálneho a akčného umenia v 70. rokoch, ale už v stredoeurópskom rámci. Uvedomujem si totiž, že práve zažívame historický moment, kedy máme šancu prispievať k preformulovaniu doterajších dejín umenia, k ich rozšíreniu, resp. prihlásiť sa k pojmu strednej Európy v rámci globálneho umenia. Tento pojem vnímam ako ťažiskový, pretože som presvedčená, že ako kurátori musíme rozmýšľať vo väčšom obraze, nielen ako súčasť národnej scény. Nejde mi však o geografický model dejín umenia, ale o prihlásenie sa k mentálnemu územiu strednej Európy.
MJ: Nechceli by ste sa v budúcnosti začať viac venovať aj súčasnému umeniu?
LGS: Vždy som sa snažila udržať si vzťah s aktuálnym umením, urobila som viacero výstav aj s mladými umelcami. Určite sa chcem v budúcnosti viac venovať aj umelcom v mojej strednej generácii. Zároveň by som však chcela viac pracovať s umením prvej polovice 20. storočia. Hoci 60. a 70. roky pre mňa budú vždy „epicentrom“.
MJ: V portfóliu vašich realizovaných projektov prevažujú skôr monografické výstavy. Pracuje sa vám lepšie na príprave prezentácie jedného autora ako na tematicky zameraných projektoch? Ak áno, tak prečo?
LGS: Rada robím monografické výstavy, pretože mám pri nich možnosť do hĺbky obsiahnuť tvorbu jedného autora. Často pracujem v tandeme alebo v tíme, pri prípravách veľkých retrospektívnych výstav som spolupracovala s kolegami, ako napríklad s Vladimírou Büngerovou (Juraj Bartusz. gestá/body/sekundy, SNG, 2010; Jana Želibská: Zákaz dotyku, SNG, 2012-2013), s Aurelom Hrabušickým (Stano Filko: Poézia o priestore – kozme, SNG, 2016) alebo nedávno s Michalom Murinom (Adamčiak, začni!, SNG, 2017). Kolektívne či tematické výstavy majú zasa to čaro, že si môžete postaviť tému, ktorá vás zaujíma alebo reflektuje vaše aktuálne premýšľanie. Ako príklad spomeniem projekt MAPY. Umelecká kartografia v strede Európy 1965-2011, na ktorom som spolupracovala s Danielou Čarnou (MAPY I. Známe a neznáme, GMB, 2011; MAPY II. Neznáme oblasti, SNG, 2011). Koncepcia vychádzala z idey, že rôzne znakové systémy, mapy, diagramy tvorili zásadnú súčasť stratégií konceptuálneho umenia, ale zároveň používajú aj isté kultúrne kódy a politickú agendu. Téma tak bola aj pokusom o zachytenie istého fenoménu. Nemám totiž rada témy pre témy. Umenie považujem za spoločenský a kultúrny fenomén a o vizuálnom umení rozmýšľam aj v súvislosti s inými druhmi umenia, ako hudba, literatúra, film. Naposledy som pripravila malú medzinárodnú kolektívnu výstavu pre tranzit.sk s názvom Kozmikomiks. Výstava sa zaoberala osobnými naráciami a poetickou reflexiou témy miesta človeka v kozme ako výsostne subjektívnu. Išlo o intímne výpovede o našej prítomnosti cez prizmu hyperboly medzi makro- a mikrouniverzom, o vlastný pohľad do budúcnosti a na krízu humanity.
MJ: Pripravuje sa vám lepšie výstava umelcovi, ktorý už zomrel, alebo ktorý ešte žije? Pretože, keď už je umelec po smrti, tak vám do výstavy nezasahuje, čo je niekedy dobré, ale na druhej strane nemôžete do istých diel a súvislostí úplne preniknúť tak, ako keby vám tie informácie sprostredkoval osobne.
LGS: Vždy som sa snažila pracovať so živými umelcami, to, že niektorí medzitým zomreli, priniesol život. Postupne nám však generácia autorov neoavantgardy odchádza… Aj kvôli tomu mám pocit, že som na istej križovatke, že sa mi jedna kapitola uzatvára.
MJ: Zaujímala by ma ešte vaša spolupráca s Janou Želibskou, ktorá medzi vami prebieha dlhodobejšie, a taktiež ste jej pripravili viacero výstav. Jednou z posledných bola prezentácia v československom pavilóne na benátskom Bienále 2017 s multimediálnou inštaláciou Swan Song Now. Kedy sa vaša spolupráca začala a čo pre vás znamená?
LGS: Naša ozajstná spolupráca začala pri príprave jej retrospektívy v SNG niekedy v roku 2011. Mám peknú spomienku na to, ako mi túto úlohu mi neformálne zveril Radislav Matuštík, ktorého som často navštevovala v jeho posledných rokoch a som veľmi vďačná za to, že sme ju s Vladimírou Büngerovou mohli v SNG zrealizovať. S Janou Želibskou som si vytvorila blízky vzťah, poznanie jej pohľadu na svet, tvorby a myslenia mi prinieslo nové perspektívy. Pre kurátora je veľmi dobré mať blízky vzťah aspoň s niekoľkými umelcami, aby sa navzájom mohli inšpirovať.
MJ: Na čom aktuálne pracujete a čo plánujete v najbližšom období?
LGS: Okrem mojich každodenných pracovných povinností práve spolu s Aurelom Hrabušickým dokončujeme prvú z dvoch kníh o Stanovi Filkovi a pracujeme na jeho retrospektíve. Jeho výstava v roku 2016 mala do veľkej miery skôr študijný charakter, bola zameraná na jeho rané dielo a priniesla dôležité rekonštrukcie jeho environmentov Univerzálne prostredie (1967, SNG) a Kozmos (1968-69, Zbierka Linea), ale vieme, že „naozajstná“ retrospektíva Filka nás ešte len čaká. Najbližšie budeme s Michalom Murinom v menšom rozsahu reprízovať výstavu Milana Adamčiaka v Galérii Ľ. Fullu v Ružomberku. Pomaly sa chystáme aj na otvorenie zrekonštruovanej SNG a na úlohu s tým spojenú, na ktorú sa veľmi teším – na nové stále expozície. Mám tiež rozpracované dva veľké výstavné projekty s väčším kurátorským tímom a niekoľko menších. Rada by som niekedy pripravila výstavu a vydala publikáciu voľne vychádzajúcu z mojej dizertačnej práce. Snažím sa aj naberať vedomosti a inšpiráciu – cestovať a čítať, pretože v našej práci hrozí tiež vyhorenie a únava. Chcela by som viac pomáhať našim umelcom dostávať sa do medzinárodných kontextov. Inak trochu bilancujem, veľa o veciach premýšľam, snažím sa zvoľniť tempo a svoju prácu v budúcnosti skôr prehĺbiť a skvalitniť.
Lucia Gregorová Stach od roku 2010 pracuje v Slovenskej národnej galérii ako kurátorka výstav a kurátorka Zbierky modernej a súčasnej grafiky a kresby, od roku 2013 ako vedúca kurátorka Zbierok moderného a súčasného umenia. Desiatky výstav pripravila ako nezávislá kurátorka.
Mária Janušová je kurátorka, pôsobí v Nitrianskej galérii.
