EXPERIMENT, MÓDA bazírujúca na interdisciplinarite, oscilovanie medzi módou ako dizajnérskou činnosťou a voľným umením – v rámci týchto polôh sa pohybu- je tvorba odevnej dizajnérky a výtvarníčky Márie Štranekovej.
Móda je u Štranekovej profesionálnou záležitosťou už od strednej školy. Logickým pokračovaním pre ňu bol odevný dizajn na VŠVU, aj preto, že módu už vtedy vnímala komplexne, zaujímala ju nielen ako tvorivá činnosť, ale aj jej historické a teoreticko-kritické pozadie. Milieu ateliéru odevného dizajnu bolo (a stále je) nastavené na chápanie odevu ako spôsobu autonómnej autorskej výpovede, na módu ako na trendoch nezávislú, intelektuálnu, inovatívnu tvorbu. Takto formulované prostredie malo vplyv aj na Máriu Štranekovú, v jej prípade však nezostalo len u študentských experimentov, koncept „módy na hrane“ sa jej stal osobným programom. Ešte počas štúdia stihla absolvovať dva zahraničné študijné pobyty, na VŠUP v Prahe a na univerzite v Newcastli. A v tom čase sa začala intenzívne zúčastňovať medzinárodných súťaží módneho dizajnu. napr. v Číne, Nemecku, Francúzsku. Že sa jej aj v tomto smere darí, dokazujú viaceré ocenenia – v roku 2007 získala titul Top Styl Designer na veľtrhu Styl Kabo v Brne, v rokoch 2009 a 2010 zasa titul dizajnéra roka na Brillance Fashion Talent. Štúdium na VŠVU končila prácou nazvanou Me and Art, sériou mužských i ženských odevov, kde sa pokúsila uchopiť a do odevu preniesť esenciu módy, umenia a dizajnu. Tak sa pre ňu základným materiálom stalo plátno ako upozornenie na podobnosť formálnych východísk. Farebné vnútro bolo pre ňu miestom, ktoré nieslo výtvarný odkaz. Odev teda riešila ako celok, zložený z dvoch rovnocenných častí – v podstate v protiklade so štandardným odevným prístupom. Práve tu po prvýkrát použila visačky s „Life care instructions“ – jej osobnou intervenciou pre nositeľa odevu.
V intenciách módy a jej prepojenia s umením sa niesla dizertačná práca, realizovaná v rámci VŠVU. Kontakty medzi módou a umením načrtla v historickom exkurze naprieč 20. storočím, berúc do úvahy európsky i slovenský kontext. Tak ako to povedal Walter Benjamin, na móde je zďaleka najzaujímavejšia jej schopnosť predvídať. Aj preto potenciál módy výtvarní umelci častokrát využívali – od surrealistov, futuristov, cez tvorcov 60. rokov ako J. Beyus, A. Warhol, V. Export, či neskôr Christo, C. Sherman, V. Beecroft a mnohí ďalší. Spoluprácu s konkrétnym umelcom si ona sama vyskúšala napr. s Mirou Gáberovou a Dorotou Sadovskou, s ktorou v roku 2011 pripravila projekt Šaty na mieru – pomaľované plátna ako akýsi druh autorskej recyklácie, predstava osobných šiat pre umelca.
V móde možno hovoriť o návrhároch, ktorých postavenie je v rámci módneho priemyslu špecifické, vedome sa dištancujú od mainstreamového, výlučne komerčného chápania módy. Využívajú stratégie a postupy (nielen) výtvarného umenia, reagujú na socio-kultúrne či politické udalosti, komentujú či kritizujú praktiky a fungovanie fashion biznisu. V súčasnej móde túto líniu reprezentujú napr. japonskí návrhári Rei Kawakubo, Yohji Yamamoto (činní už od konca 60. rokov) alebo tvorcovia vstupujúci na scénu od 90. rokov ako Hussein Chalayan, Alexander McQueen, návrhári Antverpskej šestky, Martin Margiela, Raf Simons, Hedi Slimane. Ak teda tvorbu Márie Štranekovej chceme umiestniť do nejakého širšie vnímaného prúdu, bola by to práve línia týchto „disidentských“ tvorcov. Ona sama formuluje svoju príbuznosť najmä s tromi z nich – H. Chalayanom,
M. Margielom a A. McQueenom. Po ukončení VŠVU pokračuje v navrhovaní experimentálnych autorských kolekcií. Z roku 2007 pochádza kolekcia Protection – názov odkazuje nielen na ochranu životného prostredia – modely pre ženy vznikli prešitím existujúcich pánskych odevov– ale aj na ochranu v zmysle symbolického prenosu mužskej sily. Kolekcia sa tak výrazne intímnym spôsobom orientovala na strety mužského a ženského sveta, na ich vzájomné ovplyvňovanie. Recyklovaný dizajn, sustainable design sa momentálne vezú na vlne všeobecného záujmu, nemení to však nič na fakte, že táto tendencia prináša zaujímavé výsledky aj vo svete módy, ako napr. recyklácie odevov a netextilných materiálov v tvorbe už spomínaného belgického návrhára M. Margielu.
V kolekcii My line (2008) sa Mária Štraneková zasa koncentrovala na vzťah tradície a jej posunu do súčasnosti, jej ambíciou bolo vytvoriť odev, ktorý by mal jasné znaky regionálnej príslušnosti (v jej osobnom výbere) a poukázať tak na odlišnosti západnej a východnej kultúry. Hádam najsofistikovanejšie sa tradičné do moderného premieta u japonských návrhárov ako Yohji Yamamoto, Yssey Miyake – či v nastupujúcej generácii reprezentovanej napr. Ryoheiom Kawanishiom. V Čechách a na Slovensku sa lokálne v móde objavuje pomerne často ako možnosť hľadania osobnej či kultúrnej identity, napr. kolekcia Lullaby Lenky Sršňovej alebo Jazda kráľov Lenky Chrobokovej (študentky v ateliéri M. Štranekovej).
S Husseinom Chalayanom či so zmieňovanými japonskými návrhármi ju spája aj výskum v zmysle využitia nových materiálov. Projekt Svietiace šaty, ktorý vznikol v kooperácii so študentom Industrial dizajnu VŠVU, spočíval vo využití pre odev nonkonformnej technológie. Prostredníctvom systému diód tak vznikli šaty so svetelným dekorom. Inovatívnou v tomto smere bola napr. aj kolekcia Jany Kuzmovej (vtedy študentky ateliéru Odevného dizajnu VŠVU) – Odev ako funkčná technológia – experiment podobného druhu priniesol o čosi neskôr práve Chalayan.
Móda dnes pochopiteľne neexistuje bez verejného predvádzania a módna prehliadka je tým priestorom, kde sa stretávajú rôznorodé umelecké druhy v spektakulárnych, performatívnych predstaveniach. Jedným z najvýraznejších tvorcov bol v tomto ohľade Brit Alexander McQueen. Práve v jeho ateliéri bola v roku 2006 na stáži Mária Štraneková. McQueenove emotívne, osobnými významami i komentármi tabuizovaných tém nabité prehliadky sa stali (nielen) v módnom svete synonymom šokových stratégií. Štranekovej kolekcia Balance (2008) má takisto silný emocionálny podtext, daný osobnou skúsenosťou so smrťou blízkej osoby. Dôraz na dramatický efekt je citeľný aj použitím pôsobivej hudby O. Rózsu a znepokojivou fotostory v produkci M. Tótha a B. Šimončíka.
Mária Štraneková sama svoju tvorbu charakterizuje ako experimentálnu a konceptuálnu, jej posun do dizajnérskej – či povedzme až konfekčnej polohy však zostáva jedným z jej cieľov. Zatiaľ ako vízia, ktorú napĺňa aj prostredníctvom pedagogického pôsobenia na Univerzite T. Baťu v Zlíne ako vedúca ateliéru Dizajnu odevu, kde sa snaží študentom odovzdať komplexnú informáciu o móde – o jej komerčnej i voľnej polohe. Zároveň permanentne rozvíja spoluprácu s dizajnérmi – najbližšie to bude na festivaloch Designblok v Prahe a Dizajnvíkend v Bratislave, kde chystá prehliadku mladej českej a slovenskej módy. Má vlastnú odevnú značku Mayamay a dúfa, že svoj koncept šiat maximálne sústredených na nositeľa napriek dosť tristnej situácii v slovenskom módnom priemysle zaujme napokon aj široké publikum.
Dizajnérka Mária Štraneková sa narodila v roku 1977 v Považskej Bystrici. Žije v Bratislave.
MÁRIA ŠTRANEKOVÁ, kolekcia Balance, 2008, foto: Matuš Tóth pre La Femme 2010;
MÁRIA ŠTRANEKOVÁ, kolekcia Protection, 2007, foto: Peter Spurný, model Kamila FIlipčíková.
DOROTA SADOVSKÁ, Maľba na mieru č. 5, 2010, olej na plátne a kombinovaná technika, rozličná veľkosť, C-print; technická spolupráca Mária Štraneková, foto: Peter Čintalan;
MÁRIA ŠTRANEKOVÁ, kolekcia My line, 2008, foto: Peter Spurný.
Viera Kleinová je kurátorka a teoretička dizajnu.
