PARALELNÉ STRATÉGIE – ROZHOVOR S LÓRÁNDOM HEGYIM

11. 2. 2019

Keďže aktuálne číslo časopisu Flash Art CZ/SK mapuje situáciu v súčasnej maľbe v strednej Európe, požiadala som o rozhovor, snáď najvýznamnejšieho stredoeurópskeho kurátora a teoretika umenia, Lóránda Hegyiho, ktorý sa dlhodobo a programovo zaoberá integráciou stredoeurópskeho umenia do celosvetového kontextu. Lóránd Hegyi, v súčasnosti riaditeľ Le Musée d‘art moderne vo francúzskom Saint-Etienne, pôsobil vo viacerých prestížnych európskych inštitúciach ako napríklad Museum Moderner Kunst / Ludwig Foundation vo Viedni, či Centro d’Arte Contemporanea v Neapole. Lóránd Hegyi bol spolukurátorom Benátského bienále v roku 1993 a v roku 1995 umeleckým riaditeľom Sculpture Triennial v Stuttgarte, v roku 2003 bol kurátorom bienále vo Valencii. Nasledujúci rozhovor osvetľuje ústredné momenty jeho zmýšľania o fenoméne Mitteleuropa z hľadiska mediátora, prostredníka medzi východom a západom, teoretika a kurátora snažiaceho sa o ich vzájomné poznanie a akceptáciu.

Lýdia Pribišová: Čím sa vymedzuje stredoeurópska identita umelca, a ako spoločná história strednej Európy vplýva na súčasné umenie?

Lóránd Hegyi: Pri uvažovaní o kategórii stredná Európa si musíme uvedomiť tri aspekty. Za prvé, stredná Európa nie je kategória uzavretá. Nemožno ju používať ako absolútnu kategóriu, ale skôr ako bohatú a veľmi flexibilnú metaforu. Pomocou nej môžeme popísať isté fenomény bez toho, aby sme boli príliš strohí, či radikálni. Druhým aspektom je historicita a interdisciplinárnosť pojmu Mitteleuropa.

Reflektuje špecifický historický vývoj, nielen umelecký, ale i celkový kultúrny diskurz. Ide o interdisciplinárnu kategóriu, ktorej súčasťou sú i literatúra, film, divadlo. Vo vnútri tejto metafory sú konkrétnejšie zahrnuté určité mentálne modely.

Tretím aspektom je politická vízia Európy. Kategória Mitteleuropa bola počas studenej vojny nástrojom proti zjednodušovaniu vnímania stredoeurópskej kultúry na západe. Rešpektovala rozdelenie východu za železnou oponou. Hlúpe zjednodušovanie z pohľadu západnej Európy je jedno z najväčších nebezpečenstiev pre kultúru Mitteleuropy.

L.P.: V čom spočíval zjednodušený pohľad západnej Európy smerom na východ?

L.H.: Dovolím obviniť západnú mentalitu, ktorá počas studenej vojny (umelo rozdeľujúcej Európu) o strednej Európe uvažovala ako o homogénnej realite, v priebehu 50., 60., 70. i 80. rokov. Tá bola schematicky a povrchne identifikovaná s kultúrnym a politickým systémom komunistického režimu. Jednostranný zjednodušujúci pohľad nerešpektoval bohatosť stredoeurópskej kultúry. Táto kultúra však bola komplexná a heterogénna vo viacerých ohľadoch. Existovala rôznorodosť horizontálna, ale i vertikálna, chronologická, stredná Európa bola rôzna v rôznych obdobiach – počas stalinizmu, poststalinizmu, počas Pražskej jari, v období normalizácie…

L.P.: V čom je špecifický vami používaný pojem Mitteleuropa, aký je jeho obsah?

L.H.: Mitteleuropa je mentálny inštrument zahŕňajúci mnohé elementy, je to kategória, vďaka ktorej sa dá vyhnúť zjednodušovaniam. Som historikom umenia, stále sledujem historické pozadie dejín dvadsiateho storočia, vojny, nestabilitu strednej Európy, frustrácie, napätia po páde monarchií, multietnizmus, multiidentita. Nové štáty hľadali svoje národné identity, no nenašli vlastné etnické identity. Chýbala jazyková a etnická homogenita, prítomná bola však multiidentita, všehochuť. Táto bohatosť sa etablovala historicky, nie ako v súčasných veľkých európskych centrách ako Paríž, Londýn, kde je multikulturalita dôsledkom imigrácie. Táto bohatosť je na jednej strane, predovšetkým pre intelektuálov, veľmi pozitívna. Na druhej strane je veľmi nebezpečná, často zneužívaná pravicovými extrémistami. Ide o latentné nebezpečenstvo, ktoré rovnako ako vulkán môže jedného dňa explodovať. Všetky konflikty v strednej Európe vznikli na báze tejto charakteristiky.

L.P.: Zaujímajú umelcov zo strednej Európy iné témy ako ostatných, ak áno, aké? V čom vidíte rozdiely, špecifiká?

L.H.: Evidentná špecialita, čo sa týka tém, ktoré zaujímajú umelcov zo strednej Európy, sú mikropríbehy. V porovnaní s prácami západoeurópskych umelcov sú tieto mikropríbehy viac kontextualizované, nereflektujú veľmi všeobecné, globálne témy ako terorizmus, extrémizmus, ľudské práva, ale zaoberajú sa skôr lokálnou situáciou.

Do stredoeurópskeho umenia sa vracajú politické témy, ktoré v 90. rokoch neboli veľmi frekventované. Umelci pracujú s osobnými históriami v kontexte svojej lokálnej kultúry. Ako najvýznamnejšie príklady môžem uviesť Dana Perjovschi, Nedka Solakova, Lászla Fehéra, Miroslava Balku, Ilonu Németh. Rozhodujúcim vplyvom na prácu stredoeurópskych umelcov bolo, že historické konflikty sa odohrávali priamo na ich vlastnej pôde, doma, nie vonku, ďaleko. Na pôde západných krajín až do 11. septembra 2001 nebol priamy konflikt. V kontraste s touto istotou, bezpečnosťou na západe, umelci strednej Európy majú vyvinutú inú špeciálnu citlivosť, ktorá je odvodená z fundamentálnej neistoty. Títo umelci majú tendenciu k akoby úmyselnej nedokonalosti, k antimonumentalite, menej sa zaujímajú o perfektné technické prevedenie. Nie sú posadnutí dokonalosťou ako západní umelci.

L.P.: Ako presviedčate galérie a inštitúcie v západných krajinách o kvalite stredoeurópskeho umenia? V čom spočívajú limity, rezervy, prekážky, a ako ich možno odstrániť?

L.H.: Verím, že západných expertov, galeristov a zberateľov môžeme presvedčiť len tvrdou, komplexnou a predovšetkým veľmi serióznou prácou.

Nemôžme už kalkulovať s politickými sympatiami, ktoré boli dosť dôležité počas studenej vojny. Už neexistuje tá solidarita s úbohými východnými susedmi zo sovietskeho bloku, pretože už neexistuje ani sovietsky blok. Jediné, čo nám zostáva, je práca bez zjednodušovania historického vývoja a jeho filozofická a antropologická interpretácia. Potrebujeme rozprávať o dielach a o umeleckých stratégiách umelcov Mitteleuropy rovnako, ako sa hovorí o dielach a západných autoroch. Už neexistuje politický rozdiel, argumenty o politických represiách a podobne. Prišlo obdobie normalizácie, naši umelci sú ako všetci ostatní, nie sú viac výnimkami, obeťami. Táto práca je ťažká i preto, lebo chýbajú informácie potrebné pre pochopenie východoeurópskeho umenia.

L.P.: Predsa len existujú rozdiely, vo východiskových podmienkach umelcov zo západnej a z východnej Európy…

L.H.: Západoeurópski umelci sú na scéne umenia prirodzene prítomní dlhý čas. Mladý západný umelec je súčasťou historického systému, ktorý existuje. Východný umelec je problematický z hľadiska svojich referencií, ktoré sú neznáme pre západné publikum. Mladý Francúz môže argumentovať pokračovaním duchampovskej tradície, ktorú západné publikum pozná a vie, čo odkazmi na Duchampa chce povedať. Ak český umelec pracuje s odkazmi na Karla Malicha, Zdeňka Sýkoru, Jiřího Kovandu, takmer nikomu to nič nepovie, pretože ich málokto pozná. Jeho pozícia je oveľa ťažšia, jeho referencia nefunguje mimo jeho krajiny.

Naším poslaním je paralelne vysvetľovať situáciu v súčasnom stredoeurópskom umení a stabilizovať legitimitu vo vnútri lokálneho i globálneho kontextu. Musíme vytvoriť paralelnú stratégiu, musíme viac osvetľovať náš historický kontext a vysvetliť prácu umelcov v ňom. Pomocou tejto stratégie môžeme demonštrovať kontinuitu strednej Európy, ktorá reálne existuje, no západ ju nepozná.

L.P.: Aké sú podľa vás špecifiká súčasnej maľby v strednej Európe?

L.H.: Ja vidím novú maľbu v strednej Európe ako veľmi intímnu, osobnú a poetickú, ako maľbu, ktorá sa nebojí vytvoriť obraz použitím maliarskych prostriedkov par excellence. Medzi najzaujímavejšími predstaviteľmi vyniká napríklad česká maliarka Veronika Holcová, ktorá veľmi subtílnou maľbou vytvára kvázi renesančné obrazy s virtuálnym priestorom a statickými figúrami, ktoré reprezentujú metafyzický vzťah s nekonečnom. Vizuálne odkazuje na renesanciu, dielo Piera della Francescu, ako aj na romantizmus Caspara Davida Friedricha. V Maďarsku Ágnes Szépfalvi, Attila Adorján, Eva Monika Horváth reprezentujú podobnú poetickú melancholickú maľbu s citáciami filmu, prefabrikovanej fotografie, dokumentárnej a amatérskej fotografie, či reklamy. Tvoria realitu ako suvenír časov minulých. Posledné diela Denisy Lehockej reprezentujú latentnú zmenu smerom k trochu metafyzickej, trochu surrealistickej maľbe, kde sa motívy známe z jej kresieb stávajú modelmi pre maľbu. Je z nej cítiť jemná ezoterická nostalgia s odkazmi na alchýmiu a zvláštne mystické ticho. Vo všeobecnosti môžem tvrdiť, že spomenutí autori modelovo reprezentujú situáciu v súčasnej maľbe Mitteleuropy.

 

 

 

Rozhovor sa odohral na Maďarskej akadémii v Ríme, vo februári 2008.

Lýdia Pribišová je redaktorkou Flash Art CZ/SK Edition.

Find more stories

Home