JEDNÝM Z POZORUHODNÝCH poslaní umelcov je už stáročia nabádanie spoluobčanov k umiernenému životu. Nespočetné zobrazenia Posledného súdu a Apokalypsy v dejinách kresťanského umenia ich mali priviesť k náprave duchovného života a morálky v záujme individuálnej spásy.
V súčasnosti sa máme zamyslieť nad svojou ekologickou etikou, dokonca v záujme zachovania života na celej planéte. Vedie nás k tomu množstvo umeleckých projektov, v ktorých sa téma zmeny klímy stala rovnakým magickým zaklínadlom ako pred pár rokmi vojna proti terorizmu. Nárast počtu týchto projektov za posledné dva roky ukazuje na spoločenský význam tejto témy, no zároveň vzbudzuje podozrenie z prvoplánovej trendovosti až povrchnej módnosti.
Treba si uvedomiť, že vedecká komunita stále vedie diskusie o príčinách klimatických zmien, a sú to diskusie s protichodnými závermi. Zjednodušene povedané, globálne otepľovanie a jeho sprievodné javy, pozorované v poslednom storočí, sú podľa teórií väčšiny klimatológov spôsobené činnosťou človeka, no podľa ich oponentov ide o prirodzený, niekoľkostoročný cyklus. Samozrejme, nech bude výsledok vedeckej debaty akýkoľvek, proekologické správa- nie, ktoré väčšina umeleckých projektov podporuje, nikomu neublíži. Otázne je iba, či boom umeleckých projektov neuškodí ekologickej výchove vyvolaním apatie – znecitlivením verejnosti. Ako však hovorí Martin Krištof, organizátor zo žilinského kultúrneho priestoru Stanica, „…ak začne byť ekologické správanie samozrejmosťou, mali všetky tieto projekty úspech.“
Je nám teda jasné, že hovoríme o vzdelávacích, aktivizačných polohách umenia a aktivít umelcov. Žilinská iniciatíva Mulica (mulica.sk) je jedným z aktivistických projektov, zameraných na podporu alternatívnej mobility, ktorý si na pomoc prizýva umelcov. Minulý rok sa do projektu Ulice pre ľudí zapojil mladý výtvarník Matej Vakula formou apropriácie, či komunikácie s dielami známeho poľsko-amerického výtvarníka Krzysztofa Wodiczka. Critical Vehicles – kritické dopravné prostriedky, mašinky, ktoré používajú ľudskú energiu, sú pre Wodiczkove sociálne orientované práce typické (mediaartnet.org/artist/wodiczko/biography). Na tomto projekte spolupracoval aj dizajnér Martin Mistrík, ktorý spolu s holandskou umelkyňou Illah van Oijen založil iniciatívu Beat the Billboard. Títo dvaja umelci kritizujú hustotu veľkoplošných reklám a navrhujú radikál- ne legislatívne riešenie – nahradiť každý billboard v meste vysadením jedného stromu (beatthebillboard.blogspot.com). Fotografka Illah van Oijen žije na Slovensku už dlhšie a je známa svojím aktivistickým prístupom, je tiež zostavovateľkou kritickej publikácie o urbanistických a sociologických aspektoch nášho hlavného mesta (Bratislava – mesto na mieru, Slovart, 2007).
Podobných, ekologicky a environmentálne zameraných hnutí umelcov je v zahraničí množstvo. Oprávnene sa môžeme zamyslieť nad priamym vplyvom politiky, špeciálne kultúrnej politiky, na ich vznik.
Príkladom môže byť medzinárodný projekt 2020 network, Thin Ice, Art and Climate Change (Sieť 2020, Tenký ľad, Umenie a zmena klímy), podporený programom Európskej komisie Kultúra. Organizátori o „tenkom ľade“ hovoria globálnym a odvážnym slovníkom: „Pre šesť európskych organizácií je rok 2020 realistickým dátumom, ku ktorému je možné realizovať zmeny potrebné na stabilizáciu klímy a zabezpečiť udržateľnú budúcnosť. Vznik Siete 2020 ich spája, aby podporili a stimulovali umelcov a publikum, tvorivo sa vysporiadať s najväčšou výzvou 21. storočia.“ (2020network.eu)
Vo Veľkej Británii, ktorá je známa otvorenosťou pre inovácie a zároveň silným akcentom na akciu a lokálnu zmenu je jedným z výrazných projektov Arts and Ecology, ktorý od roku 2005 organizuje Royal Society for the Encouragement of Arts, Manufactures and Commerce (Kráľovská spoločnosť pre podporu umenia, remesiel a obchodu, rsaartsandecology.org.uk). Spoločným menovateľom týchto projektov je dôraz na diskusiu s verejnosťou, šírenie informácií a definovanie alternatív. Arts and Ecology prevádzkuje tiež profesionálny blog, v ktorom nájdete okrem informácií o konkrétnych projektoch aj relevantnú kritickú reflexiu témy umenie a ekológia. Ekologický trend nasledujú aj tradičné prehliadky súčasného umenia a médií, spomeňme berlínsky festival Transmediale 09 s témou Deep North, ktorý sa priamo odvolával na tému zmeny klímy. Prípadne minuloročné Bienále architektúry v Benátkach, na ktorom bola ekológia jednou z dominantných tém (pavilóny USA, Dánska a ďalšie).
Na skeptickom Slovensku a čiastočne aj v Čechách organizované aktivity spájajúce umenie a ekológiu pôsobia dojmom ideologickosti. Napriek tomu sa už našli viacerí umelci, ktorí začali spomínané projekty rozvíjať, viac ako kritickým postojom sa však vyznačujú zámernou estetizáciou neželaných dôsledkov ľudských aktivít. V Karlín Studios na konci roka 2006 kurátorovala Veronika Drahotová skupinovú výstavu českých a anglických umelcov pod názvom SAFE, ktorá čiastočne reflektovala ekologické hrozby (karlinstudios. cz/tiskovky/safe.htm).
V apríli tohto roka sa konala v Čistírni v Bubenči (Praha) už druhá časť projektu Kanalizační ozvěny (ekotechnickemuseum.cz). Za projektom sú mladí výtvarníci Lenka Dolanová, Michal Kindernay a ďalší, ktorí sa prezentovali aj na Slovensku v roku 2007 workshopom Odpadologie (Letné dielne, 13 kubikov). Odpad môže byť pre týchto umelcov zdrojom estetického zážitku, hudobným nástrojom, prostredím pre vznik umenia. Na používanie nájdených materiálov a ich estetizáciu sme už z dejín umenia zvyknutí, mladí umelci s nimi možno pracujú iným spôsobom (radikálnejšie, komerčnejšie, štýlovejšie…). Sochár Ľubomír Mikle recykluje karosérie a pretvára ich na monumentálne pamätníky. Recyklácia v jeho chápaní je reinkarnáciou použitých dopravných prostriedkov, karosérie spája do symbolických foriem a sochy pomenúva mystickými názvami (katedrála, brána, tretia dimenzia…). Jeho polohu recyklácie by sme ťažko nazvali aktivistickou, prípadne zameranou proti automobilizmu.
Duchovný rozmer, ktorý Mikle v súvislosti s dielami z odpadu prezentuje, už odkazuje na iné tendencie umenia (rozklad, zánik, katastrofa ako zdroj civilizačnej melanchólie umelca a človeka). Odkazujú na estetiku postapokalyptického sveta, ktorý nasleduje ako trest, ak nebudeme počúvať varovné hlasy eko-umelcov.
Niektoré „recyklované“ diela sa však dajú chápať aj ako príprava na život vo svete s obmedzenými zdrojmi, v ktoro napriek nedostatku materiálnych, či technologických možností nechýba záujem o umenie, dizajn a tvorivosť. Sada alternatívnej typografie D.I.Y. Type dizajnéra Matúša Lelovského by mohla byť súčasťou strategických dokumentov komerčných korporácií. Ak sa ešte po ekologickej, či inej globálnej katastrofe nájde dosť materiálov (a dizajnérov), fonty Priceless, Disconaut a Cloacan môžu byť medzi najobľúbenejšími prvkami ich novej vizuálnej identity (lelovsky.sk).
Humorným nadhľadom sa vyznačujú aj práce Martina Špirca Pláž, Tornádo a ďalšie. Ide o videá/animácie, ktoré priamo zobrazujú ekologické hrozby. Hoci technika animácie a vizuálne spracovanie námetu tému zdanlivo zľahčujú, Špircove obrazy nás fascinujú svojou jednoduchou krutosťou, lebo zobrazujú prírodné sily, ktoré nefilozofujú a neriešia etické pro- blémy – jednoducho vyhladia ľudské telá a príbytky zo zemského povrchu.
Podobná estetizácia katastrofy a jej dôsledkov a tiež hľadanie hlbších súvislostí je obľúbeným námetom umelcov. Minuloročná výstava v newyorskom New Museum – After Nature predstavila svet anti-utopických predstáv známych svetových umelcov, vychádzajúci v mnohom z aktuálnej reality, ktorú už zažívame. Kurátor Massimiliano Gioni sa neobával patetickej nadsázky a zostavil excelentný výber diel.– „rekviem pre miznúcu planétu“ (newmuseum.org/exhibitions/399).
Môžeme si klásť otázku: čo vyvolalo zvýšený záujem umelcov o environmentálne problémy? Aktivistické projekty, ktoré sú priamou výzvou na zmenu správania, návodmi, čo robiť. Estetické projekty, ktoré prezentujú obrazy zániku, výsledkov civilizačných aktivít, ktoré sú deprimujúce a nechávajú diváka samého s obrazom konca a s jeho individuálnym názorom, bez návodu ako ďalej. A celé spektrum diel medzi týmito dvomi krajnými polohami.
Vysvetlení sa ponúka viacero. Najskeptickejšie tvrdí, že je to vlna, ktorá je príťažlivá, lebo katastrofa je jedným z najlepších „obchodných artiklov“, ktorý pritiahne pozornosť publika. Rôzne formy alternatívneho životného štýlu sa stávajú takmer mainstreamom, prípadne spoločenskou maskou. Hovoriť o ekológii a kríze sa stáva spoločenskou nutnosťou.
Nárast záujmu o človeka a jeho nestabilné miesto v prírode môže byť reakciou na „digitálnu revolúciu“ konca 20. storočia. A tiež môže súvisieť s „mileniálnym efektom“, ktorý priniesol skepsu voči minulosti a obavy z budúcnosti.
Nakoniec sa dá vidieť problém „klimatickej bubliny“ v umení ešte univerzálnejšie. Civilizácia môže využiť hrozbu katastrofy na urýchlenie pozitívnej zmeny (apokalypsa znamená aj znovuzrodenie, nielen zánik). Fascinácia katastrofou a hľadanie východiska v novom, upgradnutom a poučenom svete je teda jedným zo základných ťahačov civilizácie a umenie je jedným z jej efektívnych nástrojov.
Sociológ a zakladateľ teórie modernej fantastiky na Slovensku, Ondrej Herec, nás povzbudzuje: „Vieme, že každý život sa raz skončí a dokážeme žiť s vedomím vlastnej smrti. Apokalyptické príbehy možno chápať ako kultúrny mechanizmus, ktorý nás milosrdne učí žiť s vedomím záhuby celého ľudstva. Čo nám ostane, ak sa zriekneme možnosti vytvárať vlastnú budúcnosť, hoci aj nešťastne? Čo je lepšie, žiť s istotou apokalypsy, alebo s neistotou slobodnej vôle a temným horizontom nekonečnej budúcnosti? Odpoveď poznali Peržania už pred tritisíc rokmi: každý sa musí rozhodnúť sám.“ (z prednášky na konferencii Po- sledný zhasína, festival Apokalyptikon, 13 kubikov, Bratislava, august 2008).
Ľubomír Mikle, Horizont udalostí, 2004, digitálna koláž (návrh k realizovanej inštalácii), foto: archív autora.
Martin Špirec, Pláž, 2007, video, 20 min., foto: archív autora.
Eugene Von Bruenchenhein, Atomic Age, 1955, olejomaľba, Courtesy Kinz, Tillou + Feigen, New York;
Werner Herzog, Lessons of Darkness, 1992, video, Courtesy Werner Herzog Film GmbH, Münich.
Reprodukované s dovolením New Museum, New York.
Mária Rišková je programovou koordinátorkou a výkonnou riaditeľkou združenia 13 kubikov.