Rastislav Podoba vo svojej maliarskej tvorbe nadväzuje na tradíciu mimetického stvárňovania, aktualizuje štýl realizmu a odkazuje k expresívnej, poeticko-symbolickej výrazovej väzbe s modernou. Rozvíja umelecký program oscilujúci na pomedzí reality a abstrakcie, pričom sa riadi princípmi naratívnej skratky, výtvarnej redukcie (kresba, farba, tvar) a ikonografickej absencie. Predmetom jeho záujmu je zobrazovanie krajiny a architektúry, rôznych prírodných fenoménov a atmosférických procesov. Pomerne prosté námety komponuje a uzatvára v bližšie nešpecifikovanom alebo vyprázdnenom priestore, čo v kontraste s narastajúcou expresivitou hmotových kvalít a štruktúr „rýchlej maľby“ vytvára výslednú neurčitú, snovú, niekedy až mysterióznu výrazovú charakteristiku jeho obrazov.
Zuzana Majlingová: Od ukončenia VŠVU sa tvoj maliarsky program vyvíja pomerne kontinuálne. Môžeš popísať, ktoré práce boli z pohľadu vývoja pre teba dôležité a čo ťa pri formulovaní tvorby zásadnejšie ovplyvňovalo?
Rastislav Podoba: Počas celého štúdia som hľadal východiská zo stretu realistického obrazu a mýtotvorného, archetypálneho výrazu. Najhmatateľnejšie tieto problémy zrkadlila nemecká maľba v celej svojej nedávnej histórii, zaujímal ma už dávnejšie Caspar David Friedrich, neskôr Gerhard Richter a Anselm Kiefer. Skôr než vzor ma však fascinovala nadosobná oddanosť. Vplyvov z iných oblastí bolo zrejme viac, rozhodne to bol román Země snivců od Alfreda Kubina alebo Tarkovského filmy,ktoré sa o pár rokov neskôr prefiltrovali do mojich konkrétnych obrazových sekvencií. Počas školy ma zaujalo porovnanie projekcie fiktívneho sveta s akýmsi civilným, profánnym. Preto som začal používať fotopredlohu, pri ktorej bolo jedno, či je moja vlastná, z tlače alebo internetu. Rané práce ako napríklad Tunel (1999), Odysey (1999), diptych Oko proroka (2002) alebo Pobrežie (2001) boli výsledkom týchto skúseností a aj z odstupu času ich vnímam stabilne.
ZM: Maľby vytváraš v cykloch. Niektoré motívy skúmaš dlhodobejšie. Ide o pomerne všedné až banálne námety, ktoré však spôsobom tvojho zobrazovania vo výsledku pôsobia tajomne až vznešene, a to nielen tým, že vybrané motívy často monumentalizuješ. Viem, že mnohé inšpirácie čerpáš z reality a zaznamenávaš fotoaparátom. Čo sa však musí od momentu zachytenia obrázka fotoaparátom odohrať, aby došlo k bodu zlomu a maľba sa stala pre teba nevyhnutnosťou?
RP: Konkrétne cykly spája príbuzná myšlienka, podobnosť, alebo aj zhoda motívov, ale aj z formálneho hľadiska v niektorých prípadoch rovnaký formát a spôsob maľby (napr. cyklus Záznam, 13 formátov 50 x 70 cm, 2005, Sanatórium, 2014). Začiatok to má ešte niekde tesne po štúdiu na VŠVU, kedy som začal pracovať na veciach dvojmo, trojmo a cielene som skúmal zmnoženie alebo opakovanie motívu vecí, vytváral ich ako diptych alebo triptych. Zrejme tam niekde je aj súvis s pocitom monumentalizácie. Zväčšený subjekt časti ľudskej tváre v dvojmetrovom formáte som konkrétnym spôsobom maľby/kresby sprejom spracoval opakovane, čím som uvažoval nad umocnením a súčasne zovšednením až vytrácaním zobrazenia veci v otvorenom priestore obrazu a otvorenom spôsobe maľby zároveň. Pri výbere motívu pociťujem intuitívnu naliehavosť. To, ako ten daný vnem spracovať, je už racionálny maliarsky konštrukt. Farebná redukcia a skratka alebo neúplnosť zobrazenia vyplýva z určitých nevyhnutností, ktoré buď vyberám z fotografickej predlohy, alebo selektujem z vnemu a upriamujem na to podstatné, čo má obraz ukázať. Fotografie k maľbám si zvyknem triediť do súborov, potom z nich vyberám tie, pri ktorých si viem predstaviť, že sa v ich premaľbe môže odohrať nejaký vývoj. Žiadnu z predlôh som nepremaľovával doslovne, postupy fotorealizmu či hyperrealizmu sa mi zdajú byť dnes už vlastne uzavreté. Často z predlohy používam len časť, úsek, ktorý následne domýšľam, mením, ide o to, čo sa odohrá medzi objektom a mnou, o komentár.
ZM: Ako do výslednej podoby obrazu vstupuje samotný proces maľovania? Máš hneď na začiatku jasnú predstavu, akým smerom by sa mal obraz vyvíjať, alebo sa stáva, že si počas maľovania sám prekvapený, kam ťa maľba vedie?
RP: Mám aspoň približnú predstavu o celku a nádej, že ma to v dobrom zmysle prekvapí. Viem, že v procese maľovania, konštruovania, má rovnako zmysel deštrukcia, odoberanie, vynechanie, zmazanie, zamlčanie a že už len z docielenia napätia medzi týmito polaritami sa môže vyvíjať základ pre nový obraz. V tejto súvislosti si spomeniem na jednotlivé fázy maľby rovnakého motívu Zvestovanie podľa Tiziana (1973) od G. Richtera (Interpretácia Tiziana), čo je zároveň taká praktická demonštrácia rozpätia zobrazovania zafixovaná v štyroch fázach.
ZM: Tento rok budeš mať samostatnú výstavu vo Východoslovenskej galérii. Môžeš prezradiť, na čom momentálne pracuješ a čo sa chystáš v Košiciach predstaviť?
RP: V maľbe hľadám organické procesy súbežné s prírodou. Napríklad v Rozptyle (2006) pohľad do priestoru krajiny v daždi invokuje aj samotný spôsob maľovania. Prípadne práce Primárny okruh (2004) alebo Clona (2006) s charakterom fotografickej odhmotnenosti vznikali podobne ako expozícia, zvislým striekaním spreja cez vrstvu prachu. Zaujíma ma, ako špecifický pocit fyzicky realizovať, zdôvodniť. V stanovených individuálnych limitoch si vyhradzujem priestor na otvorenosť postupov voči zobrazeniu. Náhoda je súčasťou procesu, ale jej prospech viem rozpoznať len pri uplatnení určitých pravidiel. Používam niektoré osvedčené postupy urýchľujúce celý proces, čo je potrebné hlavne pri veľkom formáte, ktorý chcem organizovať rovnako sústavne a celoplošne ako malý formát.
ZM: Výraz tvojich malieb do istej miery určujú aj technologické postupy. Nie každý obraz je namaľovaný „rovnako“. Experimentuješ priamo v procese maľovania? Ide o náhody, ktoré narúšajú povrch maľby, alebo skôr o odskúšané postupy, ktoré si si overil, a presne vieš, čo chceš na plátne dosiahnuť?
RP: Výstava v Košiciach, kde budem vystavovať samostatne po prvýkrát, bude pozostávať z výberu malieb z minulého roka a niektorých súvisiacich starších prác, ktorých vzájomná kombinácia bude tiež premiérová. V posledných maľbách som znova nadviazal na sériu Chudobný kraj. V malom panoramatickom formáte otvorenej krajiny balansuje zobrazenie a jeho výpadok pripomína pohyb vnemu medzi nachádzaním a vytrácaním.
Rastislav Podoba sa narodil v roku 1975 v Bánovciach nad Bebravou. V rokoch 1996 – 2002 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéroch prof. Vladimíra Popoviča a prof. Rudolfa Sikoru. V rokoch 2006, 2007 a 2009 sa stal finalistom Ceny Nadácie VÚB Maľba. V roku 2008 bol nominovaný za Slovensko na cenu Henkel Art Award. V roku 2009 mu bola udelená cena Martina Benku. Jeho tvorba je zastúpená v zbierkach: Galéria mesta Bratislavy, Nitrianska galéria, Stredoslovenská galéria, Galerie výtvarného umění Hodonín, Nadácia Mladá maľba – Bratislava, Zbierka Linea, Zbierka Dobňák, Weiss Collection a iné súkromné zbierky. Žije a tvorí v Krušovciach neďaleko Topoľčian. Pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde vedie Otvorený ateliér maľby.
Rastislav Podoba Clona, 2006 sprej, papier na dreve 150 × 195cm foto: archív autora. Súkromná zbierka.
Rastislav Podoba Second Land, 2015 akryl a olej na plátne 50 × 70 cm. Courtesy Krokus Galéria a Rastislav Podoba.
Odysey, 1999 olej na plátne, 62 × 75 cm. Súkromná zbierka.
Slnečnica, 2015 olej na plátne, 220 × 160 cm. Courtesy Krokus Galéria a Rastislav Podoba.
Všetky fotoreprodukcie: archív autora.
Zuzana Majlingová je kurátorka a historička umenia.
