TOMÁŠ RAFA (víťaz)
Diana Majdáková: Tvoje práce majú blízko k dokumentárnemu filmu.Kdetyosobnevidíš hranicu medzi videoartom a dokumentom?
Tomáš Rafa: Definovanie tejto hranice je veľmi relatívne, môžme len aproximovať, aj to nespočetnými možnosťami. Je to v podstate ako s každým vymedzovaním „niečoho“. Dôležitejšia je pre mňa otázka, či ešte môžme nejak ovplyvniť spoločnosť svojimi aktivitami. To je dôvod, prečo som sa rozhodol chytiť do rúk kameru a definovať realitu spôsobom mne vlastným. Naozaj treba hľadať nejaký rozdiel medzi formami? Skôr si vážim to, ako si môžeme týmito medziodborovými presahmi pomôcť. Som za pozitívnu syntézu, nie diverzifikáciu. Silovým hľadaním rozdielov len podporujeme konzervativizmus, cestu späť. Vývoj je o tom, že sme rozdielni. To sa týka i tvorby. Je čas vymeniť si skúsenosti, otvoriť sa svetu. V projekte Nový nacionalizmus v strednej Európe som našiel niečo ako otvorenú formu „dokumentu“. Plne mi vyhovuje. Zahodil som za hlavu predstavu, že videoart je pre galérie. Výstupy nepotrebujem silou-mocou speňažovať, či uzatvárať pred svetom. Čím viac je moje umelecké ego v ústraní, tým bližšie som k masám. Chcem s nimi komunikovať.
DM: Na súťaži výtvarného umenia si sa prezentoval videom, ktoré sa na prvý pohľad nelíši od filmového materiálu. Napriek tomu mu nechýba výtvarný rozmer. Dokážeš definovať, kde sa tento rozdiel nachádza? V čom sú tvoje postupy odlišné od filmovej tvorby?
TR: Vo finále COČ 2011 som sa neprezentoval len filmovým materiálom, ale konceptom celého projektu. Neriešil som veci ako definícia formy. Moje štúdiá neboli klasickou cestou školy filmu či dokumentu. Po ukončení Vysokej školy dopravy a spojov som začal študovať na katedre Sochy AKU v Banskej Bystrici. Bakalárska práca bola videoinštalácia, obhájená v ateliéri Jána Šicka. Nasledoval prechod do ateliéru Digitálnych medií. Michala Murina. Na AKU sa mi výborne spolupracovalo s Jánom Adamove. Paralelne som viedol štúdiá na Akadémii Sztuk Pięknych vo Varšave v audiovizuálnom ateliéri Grzegorza Kowalského. To všetko mi pomohlo osvojiť si alternatívne pohľady na realitu. Bola to ochrana pred „konzerváciou“.
To, že pracujem s videozáznamom, je len časť „procesu“. Materiál sa po produkcii uverejňuje na webovej stránke projektu a následne na online sociálnych serveroch, robím verejné prezentácie projektu na Slovensku, Poľsku, Čechách i Maďarsku. Ozývajú sa organizátori filmových festivalov.
Avšak za najviac pozitívny výsledok projektu považujem fakt, že počas verejných prezentácií ľudia v hľadisku dokázali o háklivých témach viesť diskusiu (hoci nevedia slovne zadefinovať slová ako extrémizmus, xenofóbia, rasizmus, nacionalizmus, patriotizmus, rasa, queer, …). Táto aktivácia, v súčasnosti dosť pasívnej občianskej angažovanosti, je v regióne naozaj pozitívnym výsledkom.
DM: Tvoj umelecký program má mimoriadne silný spoločensko-kritický rozmer, riešiš takmer výhradne problémy ľudských práv a extrémizmu. Predpokladám, že k týmto veciam máš aj osobný, vyhranený postoj. Nie je „škoda” tento náboj venovať výtvarnému umeniu, ktoré má predsa len menej recipientov ako napríklad film?
TR: Zvláštne je na tom to, že sociálny aktivizmus v spoločnosti (napr. demonštrácie, protesty, blokády, ….) využíva v komunikácii s okolím z veľkej časti umenie. Všimnime si predsa, že si účastníci zhromaždení kreslia masky („Occupy“), hrá hlučná samba („Antifa“), ľudia spievajú patriotické piesne či hymny (nacionalisti), opakujú si priania a modlitby, zapaľujú pochodne… je to tu – kreatívny duch davu. Tak ako od čias Altamiry. Ak si jedinec nevie rady, skúša sa s dôverou obracať na kolektívne povedomie davu. Preto sa ľudia, ktorí si to raz vyskúšali, opäť k svojím „neznámym“ do davu s dôverou vracajú. Je to neracionálne, ale funguje to. Baví ma hľadieť na túto chémiu. Prístup, ktorý som si zvolil, je založený na hľadaní. Prijíma od okolia všetko to, čo mu pomáha sa posunúť ďalej. S časovým vrstvením materiálov dokážem dedukciou a logickým úsudkom hľadať súvislosti fungovania, akýsi algoritmus vývoja a správania sa spoločnosti. Baví ma mnohožánrovosť a medziodborové presahy, nevidím dôvod na ich vymedzovanie. Jedným s postulátov projektu je byť v pozícii „nula“. Udržať mieru nestrannosti. Neskĺznuť k jednostrannej propagande. To by bol začiatok konca.
TOMÁŠ RAFA, New Nationalism in the Heart of Europe, video, 55 min, od 2009.
Diana Majdáková: V súvislosti s tvojou tvorbou som narazila na pojem „konceptuálna fotografia”. Mne je v tvojej tvorbe (najmäv starších cykloch), naopak, veľmi blízky najmä jej výtvarný rozmer.Ako tomuto pojmu rozumieš ty sám? V ktorej polohe sa cítiš lepšie?JÁN ŠIPÖCZ
Ján Šipöcz: Vo svojej tvorbe hľadám určitú rovnováhu medzi výtvarnou a konceptuálnou rovinou. Je pre mňa rovnako dôležité, aby boli moje fotografie vizuálne príťažlivé a zároveň mali myšlienku. V starších sériách – Traumy z detstva (2008), Labute (2010) či Sucháre (2010) som použil čistú fotografiu, avšak postupne začínam fotografiu vnímať nielen ako spôsob vyjadrenia svojich myšlienok, ale aj ako materiál, z ktorého obsahom sa dá dalej pracovať. Prvou zo sérií je Short stories from the past (2010), kde používam „zmetky” – nepodarené fotografiez minilabu, určené na vyhodenie. Nožnicami na pasové fotografie recyklujem zážitky iných ľudí, sekundárne komponujem a vytváram krátke príbehy z minulosti, ktorú som v skutočnosti sám neprežil. Fotografiesú radené v menších sériách/príbehoch vo formátoch 3,5 × 4,5 cm. Tam niekde asi vzniklo označenie „konceptuálna”. Momentále pripravujem daľšie série, kde pracujem so zozbieraným materiálom a spomienkami – Summer holidays či kompozíciu Artefakts, ktoré budete mať možnost vidieť na výstave vo Photoporte v máji 2012.
DM: Kontext práce Štyri kvetináče výletnej lode Europe, ktorú si prezentoval na výstave finalistov COČ mohol byť mnohým bez ďalšieho vysvetlenia nejasný. Čo sa vlastne v cykle odohrávalo?
JŠ: Dielo je fotografickou sériou, ktorá nezobrazuje súčasnú spoločnosť, založenú na efekte, ale ponára sa do detailov a metafory dnešného sveta. Jemnosťou plynutia času, jemných zmenách na kvetinách som zachytával kolobeh, v ktorom žijeme, a ktorý si často ani neuvedomujeme. Nespracovávam populárne témy, blikajúce atrakcie, problémy či spoločenské nezrovnalosti, pretože si myslím, že poukázaním na jednoduché, možno až banálne veci si človek/divák uvedomí, v čom je podstata. Opakovanie je spôsob, ako sa dostať do hĺbky – obrazu či myšlienky.
DM: Vo svojich fotografiách často pracuješ s nájdeným objektom. V čom – okrem výtvarného spracovania a fotografického „videnia” – je tvoj hlavný umelecký vstup?
JŠ: Objekty, ktoré objavujem, ma intuitívne nabádajú k tomu, aby som ich zdokumentoval. Nie preto, aby som diváka unudil, ale preto, aby si uvedomil, že aj opomínané veci skrývajú hodnoty, ktoré sú v našich očiach „zanedbávané.“ Na prvý pohľad jednoduché zobrazenie obyčajných objektov je metaforou. Čistú, klasicky adjustovanú sériu fotografií som vystavil aj z dôvodu, že možná výhra by nebola len mojou, ale výhrou fotografie ako takej.
JÁN ŠIPÖCZ, Štyri kvetináče výletnej lode Europe, optická farebná zväčšenina, pasparta, rám, 67 × 91 cm, 2011;
KASSABOYS
Kassaboys: Tvorba Kassaboys sa logicky odvíja od vlastnej tvorby a umeleckého presvedčenia každého z nás. Individuálne prístupy sa premiešavajú a vzájomne ovplyvňujú, egá dostávajú zabrať a neraz sa vo veľmi emotívnej diskusii snažíme dospieť k čo najlepšiemu výsledku. Výhoda je v tom, že sa za predpokladu rovnomerného prispenia nás troch dostáva do spoločného diela akoby trojitý kód. Ten môže tvoriť jedinečnú esenciu troch individualít.Diana Majdáková: Za hlavnú tému skupiny Kassaboys považujem spoločenské procesy prebiehajúce na pozadí umeleckého diania, ako aj kultúrnu politiku. Vo vašich individuálnych umeleckých programoch sa často objavujú komentáre medzinárodnej politickej situácie (Čerevka, Vrábeľ), problematika ideológií a historickej pamäte (Makara). Ako sa prelína vaša individuálna tvorba s tvorbou skupiny Kassaboys? Vnímate niekde jej hranice?
DM: Vaše prvé známe video komentovalo disproporciu rozloženia síl východu a západu na slovenskej umeleckej scéne. Ako sa vám tento problém javí s odstupom času? Zmenilo sa to za tie roky?
K: Video Z Kasse bolo určite generačnou dobovou výpoveďou, ktorá síce vychádzala z reálnej neutešenej pozície súčasného umenia na východe Slovenska, bola však podaná s určitou nadsádzkou a sebairóniou. A teraz fráza a pravda: Slovensko je malá krajina, kde sa všetko (nielen umelecká scéna a inštitúcie) sústreďuje do jedného jediného mesta. A to aj v čase, keď budú v roku 2013 Košice európskym hlavným mestom kultúry. Ale predsa sa aj tu, i keď s veľkými problémami, „pohli ľady”. No napriek tomu, že fungujeme aj ako umelci a aj ako galeristi minimálne v stredoeurópskom kontexte, naša snaha o organizovanie výstav v Košiciach je ešte stále ojedinelá. Ponuka výstav súčasného umenia aj napriek existencii umeleckej vysokej školy je stále v pomere 1 až 2 výstavy v Košiciach ku 15 výstavám v Bratislave.
DM: Problematikou kultúrnej prevádzky na Slovensku ste sa zaoberali aj v práci, prezentovanej v rámci Ceny Oskára Čepana. Čomu ste sa v diele Projektový idealizmus venovali?
K: Zaujala nás situácia ohľadom neschválených grantových projektov, ktorých idey ostali v rovine nezrealizovaného konceptu, ktorý čakal na svoj ďalší osud – akoby sa jednalo o akýsi druh zavrhnutých idealizmov. Libretá týchto projektov sa ukázali ako miesta s najväčším výskytom zovšeobecneného idealizmu, ktoré zdôrazňujú ich povznesenú ideu viac ako konkrétny charakter. Na základe síce abstraktných, avšak oduševnene podaných myšlienok ukrytých v libretách sme teda zrealizovali zamietnuté projekty. Výsledkom bola prezentácia vzorky bezmenných grantových žiadateľov s citátmi ich myšlienok a pridelenými kódmi ich zamietnutých žiadostí, ako aj séria originálnych diel odkazujúcich k ideám týchto projektov. Avizované zámery a ciele sa našou nezaťaženou interpretáciou pretransformovali do podoby zreálnených a hlavne zrealizovaných ideí.
DM: Realizácia umeleckých projektov, ktorá sa vo finále odkláňa od svojho pôvodného ideálu, nie je na našej scéne ničím ojedinelá. Aj Cena Oskára Čepana tento rok podliehala kritike…
K: O úrovni COČ, ktorá je skloňovaná s prívlastkami ako národná a prestížna, sa diskutuje celé roky. To, že si nevie vydobyť väčšiu prestíž v rámci širšej kultúrnej obce, o širšej verejnosti ani nehovoriac, je možno sčasti problémom nedostatočného marketingu a sčasti celkovou izoláciou súčasného umenia v spoločnosti. Keď už je tomu tak, nech je to aspoň na profesionálnej úrovni pre úzku komunitu ľudí. Bohužiaľ, pre ročník 2011 neplatilo ani to. Pozitívum vidíme iba vo vymenovaní medzinárodnej poroty.
KASSABOYS, Kreatívna manifestácia etno – identity na východnom Slovensku, 2011;
Diana Majdáková: Pri formulovaní otázok pre teba som tak trochu zdieľala tvoj stav spred výstavy finalistov COČ (pokiaľ vychádzam z prezentovaného diela Still and Empty). Tvoje práce považujem za veľmi osobné a vo výtvarnom vyjadrení subtílne, je im vlastná aj istá vnútorná uzavretosť. Nakoľko je pre teba pri stavaní konceptu diela dôležitý finálny recipient a jeho vnímanie?KATARÍNA POLIAČIKOVÁ
Katarína Poliačiková: S prácou Still and Empty to bolo trochu inak, pretože som bola v téme príliš ponorená, ale väčšinou sa pri tvorbe ocitám v takom mentálnom priestore, kedy som na oboch stranách súčasne – akoby sama sebe divákom. Je to zvláštny odstup od môjho prežívania, ktorý mám od detstva a kedže pracujem často s osobnými témami, prirodzene sa prejavuje aj v spôsobe tvorby. Dá sa to v podstate dosť presne odčítať z diela Being Esther – Being, Esther (2010). Cez okno galérie sa tu dívam sama na seba, prechádzajúcu po ulici a divák sa ocitá medzi týmito dvomi projekciami, v zdvojenej perspektíve. Tým, že sú moje témy zväčša veľmi osobné, je teda táto nezaujatosť spôsobom, akým sa približujem k divákovi. Tento odstup sa môže zároveň prejaviť aj ako uzavretosť, o ktorej hovoríš. Na druhej strane je pre mňa dosť dôležité, aby divák nevedel príliš veľa. Mne samej nestačí, ak vidím nejaké dielo, porozumiem mu… a ďalej už neprichádza nič.
DM: V mnohých prácach cituješ iných autorov. Apropriácia bola v postmodernom umení pomerne bežným a často využívaným postupom. Aký nový rozmer v nej nachádzaš ty?
KP: Apropriácia ako taká (v zmysle otázky autenticity, autorstva) ma nikdy nezaujímala. To, čo robím, na ňu samozrejme nadväzuje, ale pre mňa to končí tam, že sa stala už zaužívaným, legitímnym postupom umelcov a pri čítaní mojich vecí sa teda nemusíš príliš zaoberať tým, že pracujú s privlastnenými dielami. To, ako to robím, pre mňa znamená úplne iné územie, zvláštnu konšteláciu, ktorá vzniká a fascinuje ma. S dielami iných autorov pracujem podobne, ako keď si privlastňujem rôzne nájdené objekty, nájdené fotografie, situácie. Rozdiel vidím až pri ich čítaní. Často pracujem s dielami, ktoré sú dnes už ikonické a tým aj vzdialené svojmu pôvodnému obsahu. Baví ma zobrať ich z veľkých dejín umenia, umiestniť ich do mojich mikropríbehov a prizerať sa, čo to spraví. Napríklad keď sa nakreslím, ako sa dívam na Indianovu „LOVE”. Myslím, že je to taká prevrátená, znepokojivá perspektíva. Z môjho miesta však neviem posúdiť, ako to skutočne pôsobí.
KP: Cena Oskára Čepana v Cvernovke vyznela veľmi zle a neprofesionálne, podmienky, ktoré sme na vystavovanie mali, boli nedôstojné. Myslím, že v tomto prípade sa nedá úplne hodnotiť, ako vyzerala výstava, ale skôr len samotný výber miesta, ktoré je podľa mňa nevhodné na vystavovanie čohokoľvek. Celé štyri mesiace som uvažovala, ako sa k tejto výzve postaviť, vymyslela som hádam 10 koncepcií, ktoré by reagovali priamo na priestor, ale ani s jednou som nebola spokojná, stále mi to akosi nedávalo zmysel. Nakoniec som to všetko zmietla zo stola. Teraz s odstupom času si uvedomujem, že ten priestor je síce veľmi silný a má históriu, ale site-specific tam nebude fungovať, pretože sa tam počas posledných rokov, čo tam ľudia tvoria a aj žijú, usadil iný, nový genius loci. Zdá sa, že nastal čas prehodnotiť, ako ísť s Cenou Oskára Čepana ďalej – a myslím, že to nie je len otázka vhodného priestoru.DM: Proces prípravy na výstavu finalistov Ceny Oskára Čepana si zahrnula priamo do prezentovaného diela. Splnil výsledok tvoje očakávania? Ako hodnotíš inštaláciu v priestoroch Cvernovky pre účely takejto výstavy?
KATARÍNA POLIAČIKOVÁ, Still and empty, kombinovaná technika, 2011;
Všetky foto a portéty: archívy autorov.
