Juraj Kollár by Ľudmila Kasaj Poláčková

V priestoroch Kopplovej vily Galérie Jána Koniarka v Trnave sa predstavuje solitérna osobnosť Juraja Kollára. Autorské gesto maliara je silne previazané na „klasické maliarske obsahy“, akými sú zobrazenia krajiny, portrétu, či detail urbánneho prostredia. Vo veľkoformátových maľbách je prítomný raster, ktorým rozdeľuje a súčasne zjednocuje zobrazené abstrahované výjavy. Spôsob maľby pôsobí introvertne, „mimo“, často mimo záujmov súčasných maliarskych trendov. Kollár si rastruje, maľuje po svojom, bez zbytočného roz(v)rušenia sa. „Ide si svoje.“ S kurátorkou výstavy Katarínou Bajcurovou verejnosti predstavujú dve línie/dva typy obrazov: skladané obrazy – známe Kollárovské sklobetónové steny a odľahčené abstraktné kompozície. Obe polohy vychádzajú z jedného bodu – z prízemia, z ktorého autor pozoruje a maľuje svet. Kollárov prejav sa dá nazvať aj ticho búrlivým. Na jednej strane zobrazuje tému, motív, detailne, až citlivo hyperrealisticky, aby na tom istom obraze, no v inom rámiku „plátnobetónu“ až divoko abstrahoval s patričným odstupom. Ilúziu priehľadu dokonáva k dokonalosti. Na výstave je prítomná oscilácia medzi jednotlivými obrazmi a ich námetmi. Dynamiku v na prvý pohľad predmetne repetitívnych zobrazeniach podčiarkujú a zároveň narúšajú zobrazujúco nezobrazujúce abstraktné maľby. Projekt vystavaný z dvoch cyklov diel, ktoré vznikli za posledné tri roky, možno neprekvapí, na strane druhej pre toho, kto má vzťah k takto formulovanej maľbe, je výstava polahodením pre oko i intelekt. Cez veľké formáty na nás pôsobia naše vlastné emócie, ktoré sa na nás odrážajú z plátien. Od ambivalentne nezaujatého postoja nás vie Kollárova maľba vyskladať priamo do miniatúry kocky. Nenápadne, vnímavo, odzbrojiť a emočne ohlodať či upokojiť. Tento spôsob maľby má vibrácie, ktoré podporujú imaginácie v našej mysli a podnecujú k úvahám o tom skutočnom, videnom, zažitom svete, v akom žijeme.