Kata, píšem o tebe do Flash Artu. Niekedy na tomto malom Slovensku bojujem s pocitom, či táto naša malá kunsthistória a kritika pre pár kamošov má zmysel, ale zatiaľ som vždy skončila pri tom, že má. Chcela by som ich (nás?) niekedy prefackať, ale tak láskavo. Ty si nás (ich?) všetkých prefackala za mňa! Tak ti tu píšem a dúfam, že sa potešíš, a dúfam, že to ešte bude mať zmysel, lebo projektov je veľa a je veľmi dôležité, aby ich niekto robil, pomenovával a popisoval. Možno aj malých. Lebo veľkosť umelca sa nemeria na počty followerov. Možno to má asi taký zmysel, ako sadenie buriny – symbolický, nezmyselný, ale pritom veľký!
Mal to byť úplne iný text. Nemal to byť nekrológ. Nemalo to byť patetické. Násilné. Konečné. Sú však v živote záležitosti, ktoré navždy ostanú mimo naše pochopenie. Spomienky žijú a nechcem, aby bledli, vzpieram sa tomu toku života s pučiacou jarou na pozadí… Rituál vítania, rituál iniciácie, rituál bytia. Rituály osobné a celospoločenské. Kata, ty si sa zaoberala podstatou kreativity a umeleckej tvorby ako potenciálneho katalyzátora spoločenských zmien. Venovala si sa normálnemu životu, problematike krásy, perfekcionizmu, svetu okolo nás, vysokej politike, aby si sa zas od veľkých tém schovala do intimity tém vlastného tela.
Telo ako politikum, stelesnenie vedomia, poznania, estetiky. Vždy som obdivovala tú energiu, odvahu a dôslednosť, s ktorou si sa púšťala do svojich akcií a performancií. Dokázala si, pravdaže, hodiny filozofovať pri pive, ale zároveň vytvoriť hlboké dielo, ktoré malo hlavu a pätu. Aj zjesť kilo Nutelly. Stolovanie v umení ako nekonečne prevarený archetyp. Ale ty si z toho vydolovala takú neskutočnú provokatívnu asexuálno-sexuálnu hranu! Videu 1000 grams (2016) dominujú nenásytné pery a okraj nádoby. Repetitívnosť je jedným z úžasných postupov minimalizmu, ak to všetko, pravda, vieš pretaviť na cestu do hĺbky, a nie nudu.
Kládla si nám často provokatívne otázky a my, tvoji priatelia, alebo, ak chceme, umelecká obec, sme rovnako boli schopní urobiť kvôli tebe tú najbláznivejšiu vec ako úplnú samozrejmosť. Toto je pre mňa jeden zo zásadných odkazov tvojej tvorby a tvojej osoby. (Dá sa to oddeľovať? Má to zmysel?) Hlboká ľudskosť. Ktorú nechcem stratiť pri príležitosti žiadnej straty. Mať odvahu na zdanlivo šialené a vždy podrobovať otázkam vlastnú či umeleckú „normu“. Takto zmenená a posunutá a „odvážna“ som sa cítila aj minule v autobuse číslo 37 majúc na sebe krikľavo ružový šál idúc na pohreb. Bolo to už strašne dávno, a pritom ako včera. Pohreb ako jeden zo zásadných životných rituálov.
Rituál je tiež nástrojom sociálnej súdržnosti, pretože všeobecne zdieľaná forma konania, nasýtená spoločenskými významami, zjednocuje. Ten deň bol ťažkým uvedením našej malej lokálnej kamarátskej umeleckej obce do veľkých a ťažkých tém dospelosti. Ružový šál pred očami zvláštne pozerajúcich odchádzajúcich starých dám je to najmenej, čo môžem manifestovať na svojom tele ako nositeľovi spoločenských významov. Viem, že by som urobila oveľa viac, keby bolo treba! Kedy je však treba? Vieš, to ma vždy nase*e, keď ľudia tvrdia, ako „by to urobili lepšie“… Kladiem si tiež otázku, čo môžem robiť ďalej? Ty si musela odísť, a kam my sa máme podieť? Pred všetkým zlom, nespravodlivosťou, klimatickou hrozbou?
Keď som videla tvoje video z performance pred prezidentským palácom, keď si vyzerala ako zlatá morská panna (Song to the Sirene, 2017), prvý bol pravdaže obligátny spontánny úsmev a teplý povzdych úprimnej ľudskosti: „Šľahnutá!“ Potom tak človek nad tým sedí a sedí a vynárajú sa presne tie narážky na stereotypy, rituály, ktoré sa nám vyprázdnili, a ty ako umelkyňa ich chceš vrátiť do debaty, chceš nám pripomínať tú poéziu a hĺbku v každej situácii. Sú zdanlivo banálne a divné, ale sú aj pochopiteľné, výstižné, mnohovrstevnaté a inšpirujúce. Prepáč, Kata, je pre mňa ťažké vyjadrovať city bez ochranného obalu cynizmu. Ale Denisa mi minule povedala, že už mi to ide lepšie. Tak by som bola rada, keby si mohla byť na mňa tiež hrdá! Ako ja na teba…
Takže naspäť k umču: Siréna na Mierku je skvelá! Je prešpikovaná našou malou lokálnou symbolikou, ale pochopiteľná aj bez znalosti bratislavského kontextu, je site-specific, tá zemeguľa, Námestie mieru, veď to je proste tak dokonalá soc-metafora, ktorá zapadla pod nánosmi post-kapitalizmu! To miesto bolo miestom stretávacích rituálov celých generácií. Bolo kulisou našich malých bratislavských životov, potom zrazu zmizlo. Tvoja Siréna si nezúčastnene pospevuje, presne akoby jej už bol celý svet a názory okoloidúcich ukradnuté. Nemá tvár, nemá ani slová… Je tma a nikto už nepríde, ani nič nečaká. Dala si tomu aj význam nenaplnenej lásky a nádeje. Siréna v dobe jej vzniku odkazovala aj na novodobých pútnikov, utečencov, plaviacich sa za lepším životom. Čo je mier?
Počúvaj, a tá inštalácia Revolution Must Be Beautiful je tiež úplne krásna – ako naznačuje sám názov – a hlboká. Začalo to už skôr, ja konkrétne si pamätám náš rozhovor niekde pred galériou Soda, ako si už musela ísť, lebo si sa ponáhľala vyšívať a veľmi úprimne si sa z toho tešila, a tiež sa bála, či to stihneš. Nové veci k tejto sérii boli vystavené začiatkom roku 2019 v galérii Temporary Parapet. Veľkoformátová textilno-flitrová stena z diaľky pôsobila ako plocha asfaltu meniaca sa v odbleskoch letného slnka. „Black block“ je jednou z mnohých taktík demonštrantov, ktorí z dôvodu ochrany pred identifikáciou nosia čierne odevy.
Zobrala si tú depresívnu a ťaživú čiernu a zasa si z nej vydolovala, doslovne vypichla, celú škálu životných paradoxov a poukázala na to, ako jedna zmena detailu (/ov) dokáže navodiť celú obrovskú zmenu dôrazu celku. Čierna je totiž zároveň temnou farbou smrti, ale aj elegancie a nadčasovosti. Radikálne postoje si spojila s gýčovou ornamentikou a trblietavým povrchom. Alebo je v tom pravidelnom obrazci odkaz na brnenie bojovníkov? Z revolúcie môže byť iba abstrakcia, z protestu iba vyfintený spektákel.
To tvoje miešanie realít, spoločenských situácií, archetypálnych príbehov! Rituály a mágia posthumanistického sveta už asi nie sú tým, čím bývali kedysi, ale archetypy situácií sa stále snažia pôsobiť, že nad nami držia nejakú ochrannú ruku. Istoty nám už dávno zobrala politická reklama. Na tej poslednej vernisáži si normálne nebola! To už bolo dosť nečakané kombo aj na teba… Veď tvoj smiech bol umením a vernisážovým rituálom! A to fakt nemyslím umelo a pateticky ako ružové flitre. Myslím to tak úplne normálne a situacionisticky – nech sú celé naše životy umením!
Bolo to minule fakt veľmi čudné, nikto nevedel, čo má povedať, tak sa tam radšej nehovorilo nič. Na jednej strane to chápem, ale na druhej strane to fakt nechcem! Chcem zachytiť a vypovedať do mienkotvorného média, aká veľká umelkyňa si! „Výstava je otvorená a ďakujeme za podporu!“ Všetko je to stále tak nejak kruto otvorené… A ja v každom prípade tiež ďakujem za podporu!
Kata Mach, vlastným menom Katarína Morháčová (1986-2018) vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave u Daniela Fischera a následne Ilony Németh. Absolvovala viaceré študijné a výmenné pobyty v zahraničí. Od roku 2009 sa zúčastnila početných skupinových a sólových výstav. Jej dielo sa vyjadruje k témam postavenia umelca v spoločnosti, k feminizmu, politike, zmyslu umenia vo svete, perfekcionizmu atď. Vyznačovala sa širokým záberom, hĺbkou záujmu o umenie a svet a bola a stále je pre nás radostnou studnicou inšpirácie a povzbudenia…
http://katamach.com/ Kata Mach
Zuzana Duchová, kurátorka a kamoška.
