Antony Gormley v Českých Budějoviciach

Dům umění v Českých Budějoviciach otvoril koncom marca výstavu osobnosti súčasného britského i svetového sochárstva, Antony Gormleyho, s názvom PRESENT / PŘÍTOMNOST (27. 3. – 28. 4. 2019). Kurátor Michal Škoda tým v tretej dekáde pôsobenia vo svojej juhočeskej mestskej galérii typu kunsthalle pokračuje v špičkovom výstavnom programe. Unikátne úsilie a sústredený výkon kurátora/manažéra, kvalitná reputácia galérie a vysoký servisný štandard, taktiež schopnosť zvládnuť aj náročné inštalačné riešenia – umožňujú predstaviť aj v regióne kvalitu z najvyšších rebríčkov súčasného svetového umenia a architektúry. Sir Antony osobne na vernisáži pre prítomné publikum potvrdil nosné princípy svojej aktuálnej tvorby – skúmanie vzťahov ľudského tela a priestoru – dôležitosť samotného priestoru a nevyhnutnosť interakcie jeho diel s divákmi, ktorej bol v Budějoviciach sám zaujatým pozorovateľom.

Predstavené diela sú charakteristické minimalizovaným zásahom, s maximálnym až symbiotickým zapojením potenciálu a atmosféry whitecube priestoru. Výsledok je pre disponovaného diváka (či to očakáva alebo nie) intenzívny. Prvé štyri miestnosti Domu umění sú atakované site-specific inštaláciou CO-ORDINATE. Pozostáva z jednej vertikály a dvoch horizontál, ktoré sú vo svojej materiálovej podstate tenkými oceľovými lanami, prebiehajúcimi celými výstavnými priestormi v rôznych výškach. Veľké napätie týchto „skulpturálnych línií“, „vektorov“, alebo „vysoko vyladených strún hudobného nástroja“, vytvára v množstve kubických metrov prázdna, vzduchu a svetla elementárny – na hranici očného klamu viditeľný, no fyzicky jednoznačne a silne prítomný rez priestorom. Svojou formou (neprirodzenosťou z hľadiska bežného výskytu) a umiestnením (jedna z línií je vo výške očí, iná ako stĺp v strede miestnosti), je tiež pocitovo (len!) potenciálnym nebezpečenstvom pre vnímateľa. Z hľadiska konštrukcie a kurátorskej interpretácie sú línie tiež „vyjadrením kontinuity a lomu miestností, ich svetla a objemu, pričom aj naznačujú pokračovanie priestoru za stenami.“ (M. Škoda) Keďže tu ide nielen o napätie symbolické alebo metaforické, ale napätie skutočné a fyzikálne, nie je dovolené sa priestorových línií dotýkať, hoci človek-divák vnútorne bojuje s potrebou si prítomnú situáciu ohmatať, hapticky potvrdiť. Kto mal šťastie byť na vernisáži, mohol pozorovať nielen vlastné reakcie, ale pohrávať sa aj s myšlienkami o psychológii masy krátkodobého charakteru, či Freudovým tvrdením, že „človek sa cíti v bezpečí, keď sa riadi príkladmi, ktoré vidí okolo seba“.

„Skulptúra EDGE je telo z masívnej liatiny s hmotnosťou 630 kilogramov, horizontálne pripevnené na stene vo výške spiaceho človeka. Týmto netypickým umiestnením otáča orientáciu o 90 stupňov a naznačuje, ako stabilita sveta a tým aj naša orientácia, sú relatívnymi pojmami.“ Edge nie je človek. Tvrdiť opak by bolo zlyhaním zmyslov a vedomia. Formálne to ale je ľudská figúra, a ako taká odkrýva fakt, že osvojovať si priestor a svet naokolo prostredníctvom tela – ľudskej mierky, je pre nás základná senzomotorická schéma. Čokoľvek blížiace sa ľudskému tiež vyvoláva záujem, potrebu identifikácie, súcit, aj keď sa to nachádza v inej, pre nás cudzej, a tým možno nepriaznivej situácii. Inakosť zároveň primárne nabáda k ostražitosti… Gormleyho hmotná socha muža v životnej veľkosti s ľahkosťou (zdanlivo mimo naše limity) spočíva vo svojej vychýlenej realite. Osamelá vo svojej situácii aj vo vernisážovom dave, nereferuje len o vzťahu človeka v priestore, ale aj o neredukovateľnej inakosti, ku ktorej sa môžeme priblížiť, nie je však možné ju zdieľať. Východiskom je teda len plná akceptácia.

Silvia L. Čúzyová

Pohľady do výstavy Antonyho Gormleyho,  Dům umění,  České Budějovice, foto: Silvia L. Čúzyová

Začněte psát hledaný výraz výše a stisknutím klávesy Enter vyhledejte. Stisknutím klávesy ESC zrušíte.

Zpět na začátek