Zaklínadlá pre lepší svet by

by 9. 4. 2019

Akademická pôda a jej inštitucionálne rámce sú založené na dôkladnom udržiavaní mantinelov medzi faktami a fikciou, a preto nie je prekvapivé, že so samotným konceptom mágie a čarodejníctva sa na nej manipulovalo v jemných teoretických rukavičkách. Pritom asi najznámejší historický exkurz západných dejín je práve hon na čarodejnice, počas ktorého došlo k mučeniu, väzneniu a zmasakrovaniu stovky tisícov žien a ktorý zostáva vytlačený niekde na pozadie folklóru alebo dobového fanatizmu. Hon na čarodejnice bol svetový fenomén, ktorý mnohí (i ľavicoví) historici ľahostajne ignorovali, trivializovali a nenápadne vytláčali zo školských učebníc. Feministická teoretička Silvia Federici ho vo svojom článku pre magazín Jacobin považuje za systematickú stratégiu vytvárania nerovností medzi mužmi a ženami a za nástroj deštrukcie sociálnych subjektov, ktoré neboli kompatibilné s rodiacou sa kapitalistickou pracovnou disciplínou. Hon na čarodejnice dosiahol vrchol medzi rokmi 1580-1630, teda v čase, keď klasické feudálne vzťahy ustupovali politickým a ekonomickým inštitúciám merkantilistického kapitalizmu. Súčasťou tejto novej politiky bol zákaz zvykového práva a typického komunitného spôsobu života, ktorý de facto previedol moc na novú triedu modernizátorov, čoho následkom bol nárast chudoby, hladu a sociálneho vykorenenia. Cieľom démonizácie boli predovšetkým ženy, pretože ony rozhodovali o zdravotnom stave zvierat, liečili susedov, pomáhali im nájsť stratené objekty, dávali amulety a nápoje lásky, a pomáhali predpovedať budúcnosť. V čase sociálnych nepokojov to boli taktiež ženy, ktoré sa často stávali iniciátorkami sociálnych nepokojov. Dopúšťali sa najhoršieho zločinu, a to nároku manipulovať a aktívne ovplyvňovať sociálne prostredie, čím vytvárali hrozbu pre patriarchálne daný rád. Mágia je totiž založená na predstave nepredvídateľného žijúceho sveta, plného tajomných, rozumom neuchopiteľných síl, ktoré je však možné rozoznať a cielene využívať. Stala sa tak prekážkou v racionalizácii pracovného procesu a ohrozením presadzovaného princípu individuálnej zodpovednosti. Môže sa javiť ako forma odmietnutia práce, podvolenia, a zároveň semeniskom odporu k existujúcej moci. Federici podchytáva práve základný moment, ktorý bol určujúci pre nasledujúce storočia – patriarchálny systém musí zahŕňať i odčarovanie sveta.

Nie je preto náhoda, že dnes môžeme sledovať určité feministické postoje a prejavy, ktoré čerpajú z tejto historickej tradície a snažia sa produktívne využiť možnosti mágie ako novú platformu spolunáležitosti a oslobodenia. V široko medializovaných protestoch proti Trumpovej prezidentskej inaugurácii sme mohli sledovať fenomén masového začarovávania proti mizogýnii, nadradenosti a náboženskej bigotnosti, a ženské pochody, v ktorých čierno odeté ženy niesli banery s nápismi „Witches for Black Lives“ alebo „Hex the Patriarchy“. I keď mnohé stretnutia boli predovšetkým symbolické, ich zámer bol smrteľne vážny, išlo o symbolické výrazy ritualizovaného nesúhlasu.

Feministická teoretička Kristin J. Sollee v diele Witches, Sluts, Feminists: Conjuring the Sex Positive sa snaží vykresliť čarodejníctvo ako emancipačný formát novej suverenity, potenciál k sebe orientovanej ženskej moci, sexuálnej a intelektuálnej slobody.

Záběr z filmu Kladivo na čarodějnice,1969, režie Otakar Vávra.

Aj keď sa môže zdať, že dnešná „spoločnosť informovanosti“ zavŕšila osvietenský projekt totálneho odčarovania sveta a vytriedila všetky mýty a povery do odpadkového koša histórie, tak sa paradoxne ocitáme na príliš vratkej ploche. Súčasné politické a ekonomické podmienky „kapitalizmu platforiem“ sa môžu dokonca podobať hybridnému revivalu stredoveku, v ktorom sa stávame svedkami vzrastajúcej moci nadnárodných spoločností, hlade po vodcovských osobnostiach, migrácie a spoločenskej stratifikácie v podobe nového feudalizmu. Všadeprítomnosť digitálnych technológií vytvorila nový model prírody s podmanivou snovou krajinou a paranormálnou zónou konšpirácií pretkaných do politického mainstreamu – alt-right zoskupená v Kekistane, fiktívnej krajine pôvodu „shitposterov“ z 4chanu, zasvätenej egyptskému bohovi chaosu Kekovi, ktorý sa zároveň vteľuje do majstra „politicky nekorektného“ trollingu žabiaka Pepeho. Patria do samostatnej sféry označovanej ako „meme mágia“, opierajúca sa o woodoo praktiky s vierou, že ich moc vystúpi z kyberpriestoru do „reálneho“ sveta. Niektorí ich prirovnávajú k okultnému konceptu egregore, autonómnej psychickej entite, ktorá má schopnosť ovplyvňovať myslenie ľudí. Proliferácia zhuleneckých „dank memov“ a neuroticko-narcistických „astro memov“ zas predstavuje súčasný post-ironicky ladený mechanizmus zvládania predátorskej hypnagógie a psychických patológií neskorého kapitalizmu.

Vzrastajúca sila a záujem o mágiu súvisí tiež s významným obratom vo filozofickom myslení smerom k objektovo orientovanej ontológii (predovšetkým v podaní Timothyho Mortona, ktorý v roku 2013 vydal knihu Realist Magic: Objects, Ontology, Causality), novému materializmu a špekulatívnemu mysleniu, ktoré pomohli vrátiť dôstojnosť a moc samotným objektom, a otvorili cestu k ne-antropocentrickým významom. K magickému mysleniu má blízko i často skloňovaný špekulatívny koncept hyperstície, ktorý pracuje podobne ako memy na hlbšej úrovni tak, že ovplyvňuje smerovanie kultúrneho vývoja. Popisuje špecifickú kategóriu myšlienok, ktoré fungujú ako magické sigily – majú schopnosť stať sa katalyzátorom kultúrnej zmeny a subverzie.

Súčasná dôvera k magickým princípom, sile symbolov (takých známych z prostredia reklamy, ktorá sa snaží manipulovať ľudí k určitému spôsobu správania) svedčí o snahe ovládnuť a navigovať divné multiverzum v preinformovanej a odosobnenej spoločnosti. Koniec-koncov každý užívateľ a užívateľka internetu počíta s predpokladom totálnej vzájomnej prepojenosti všetkých prvkov, podobne ako mágia.

Tina Poliačková sa venuje kritike súčasného umenia.

More stories by

Tina Poliačiková