Michal Škoda – Temná hmota v Litomyšli

Občas sa to stane, že sa viacero dôležitých aktivít zíde v rovnakom čase, bez možnosti voľby. Pre Michala Škodu bola v tomto zmysle prvá polovica roku 2019 skutočne intenzívna. Vizuálny umelec a šéfkurátor Domu umění v Českých Budejoviciach, popri náročnom výstavnom programe v domovskej galérii (výberovo spomeňme v apríli výstavu britského sochára Antony Gormleyho, nasledovaná májovou výstavou belgického fotografa Dirka Braeckmana), otvoril v rámci vlastnej autorskej tvorby reprezentatívnu výstavu v Litomyšli s názvom Tam někde daleho něčeho úplně (s kurátorkou Pavlou Melkovou, od 6. 4.). Začiatkom mája pokračuje dvojvýstavou kresieb s názvom Echoes of Silence v Japonsku (Šibukawa – Concept Space a AIS Gallery, od 11. 5.), a v druhej polovici mája nasleduje samostatná výstava čiernych kresieb Čas v černé v Brne (Galerie Artikle, od 22. 5.). V krátkom čase, hoci na viacerých miestach, je tak možné prebádať zásadný výber z aktuálnej tvorby tohto etablovaného českého umelca strednej generácie, a tiež zhodnotiť výsledky jeho medzinárodne akceptovanej kurátorskej práce.
Galerie Miroslava Kubíka v Litomyšli prešla v roku 2018 rekonštrukciou podľa návrhu architekta Michala Motyčku a priestorovo sa tým zaradila medzi to najzaujímavejšie zo súkromných galérií v Čechách. Charakter výstavného priestoru je pre určitý typ umenia mimoriadne dôležitý nielen preto, aby subtílne a minimalizované tvaroslovie diel dostalo možnosť vyznieť. V prípade výstav Michala Škodu, či už jeho vlastných alebo tých, ktoré koncipuje ako kurátor, je symbióza jedinečného priestoru, jeho dispozície, svetla, atmosféry a vystavených diel neoddeliteľnou súčasťou zážitku, ktorý chce divákovi ponúknuť. Podmienkou je, že len tam, na danom mieste a na vlastnej koži, sa divák môže priblížiť zážitku vznešeného, ktorý motivuje aj samotného umelca.

Ohromujúci vizuálny dojem a starostlivo využitý potenciál priestoru patria aj k prvým impresiám z aktuálnej výstavy Michala Škodu v Litomyšli. Škoda už dlhší čas označuje za svoje dominantné vyjadrovacie médium kresbu. Pre výstavu v Kubík gallery zvolil spolu s kurátorkou veľkorysý výber z viacerých kolekcií. Úvod do výstavy tvorí niekoľko z tzv. „čiernych kresieb“, v ktorých sú biele koridory línií a fiktívnych ‘pôdorysov’ starostlivo uhájené vo veľkých plochách intenzívnej grafitovej černe. Divák sa hneď tu po vstupe do galérie ocitne nielen na križovatke celého priestoru, ale aj v pomyselnom strede výstavy. Do komornejších priestorov napravo láka rozmerný triptych, ktorý vznikol, spolu s  ďalšími kresbami, na Škodovom letnom rezidenčnom pobyte vo Viedni (MuseumsQuartier, 2018). Esenciálne minimalizované pocitové vytýčenia, individuálne prežívanie konkrétneho časopriestoru a jeho jedinečné transponovanie do dvojrozmerného umeleckého obrazu, prevedeného najobyčajnejšími prostriedkami v kombinovanej technike na papieri (ceruza, tempera, guma), to sú v stručnom opise vývojovo posledné z vystavených prác. Práve tieto vedú dialóg s prítomnými kubickými objektami realizovanými v betóne, ktoré sa začali „pýtať na svet“ bezprostredne po vzniku letných viedenských kresieb… Trpezlivý divák nájde v tejto časti expozície aj skrytý priestor, kde je vo vstupnom momente inštalovaná jedna staršia z čiernych kresieb, a v nasledujúcom minipriestore vertikálny a najväčší z nových tzv. čiernych objektov (drevo, kombinovaná technika).

Je pravdepodobné, že sa väčšina návštevníkov na galerijnej križovatke vydá naľavo zaujatá/zajatá líniou čiernych objektov. V jasnom svetle hlavnej výstavnej sály sú jednotlivé diela umiestnené ako os alebo chrbtica výstavy, smerujúca divákov pohyb aj pohľad naprieč celým priestorom, k priehľadu do malebnej galerijnej záhrady. A potom ďalej, k ďalším miestnostiam s ďalšími kolekciami ‘krížových’ a vrstvených ‘labyrintových‘ kresieb. Betónové a čierne objekty sú radikálnou novinkou v Škodovej tvorbe. Z celkového uhlu pohľadu sú určitým návratom – po viac ako desaťročí – k aktualizovanému mysleniu v 3D a sochárskej materializácií. Kurátorka hlavnú líniu výstavy charakterizuje nasledovne: „..obvykle vnímame hmoty a nie prázdno medzi nimi. Sústreďujeme sa na objekty a nie na vzťahy, ktoré navzájom vytvárajú. (..) Podstata objektu však niekedy nie je v ňom samotnom, ale v prázdne okolo neho, naplnenom vzťahmi, ktorých je objekt zdrojom. (..) Prázdno medzi tvarmi, ktoré je naplnené vzťahmi, tvorí všetko prelínajúcu vrstvu skutočnosti (..) Sama o sebe je neuchopiteľná. Možno ju hľadať a skúšať vidieť – zobraziť jej tvar možno ide práve len cez obrysy objektov v nej, cez ich vzťah k nej, ich rozpúšťanie sa v nej. (..) Sme v nej i my, sme jej súčasťou…“


Sprievodný text kurátorky a architektky Pavly Melkovej vnáša určitú ambivalenciu. Kurátorka má nepochybne senzibilitu príbuznú s umelcom, obohacuje výstavu zaujímavou interpretáciou a insiderským čítaním tejto vysoko abstrahovanej tvorby, ktorú reflektuje už po dlhšiu dobu: „Práce Michala Škodu sú interpretácie priestoru okolo nás. Nezobrazujú ale jeho skutočnú podobu – sú obrazom vnímania a cítenia priestoru v mysli autora. A v tejto rovine náhle miznú hmoty samotné a začínajú prehovárať vzťahy, súvislosti, energie, odkazy, reč prázdna.“ V texte poukazuje aj na báseň Samuela Becketta Jak to říct, z ktorej si umelec zapožičal názov pre aktuálnu výstavu v Litomyšli: „Tam někde daleko něčeho úplně“. Vybraný verš odkazuje na neuchopiteľnosť určitých javov, pocitov a prežitkov prostredníctvom konvenčných slov a ich ustáleného významu. Melková vo svojom texte prináša zásadné charakteristiky, výstižné spojenia aj ‘terminológiu‘, ktorou možno aspoň čiastočne popísať Škodovu tvorbu („mlžné obrazy“, „grafitové prostory“, „odlomky tvarů“, „prostor ‚mezi‘ a ‚za'“). Na druhej strane nie je možné ubrániť sa dojmu, že kurátorský text ašpiruje na dielo, ktoré by malo byť paralelné/partnerské k dielam umeleckým, čím sa iste jej text vymyká z úlohy tradičného faktograficko-interpretačného sprievodcu, ale zároveň vnucuje otázku, či je mu možné porozumieť a či podporuje komunikáciu diel.

Na diela je iste možné nahliadať dvomi spôsobmi. Prvú rovinu interpretácie zakladá to, čo do objektov vkladá sám autor, jeho iniciačný moment. To čo primárne stálo pri ich zrode, a tiež to, čo sa od nich očakáva. Umelec tu materializoval svoje „mentálne hmoty“ a „priestory nevysloviteľnosti“ – verbálne neuchopiteľné prežitky s niečím čo nás, čo človeka prevyšuje. Pripravil „scény pre individuálne prežitky“, do ktorých ale nemožno vstupovať fyzicky a fungujú len na mentálnej úrovni. Kurátorské stanovisko – zhmotnenie priestoru medzi / materializované prázdno, predpokladá podobne vysoký level abstrahovanej predstavivosti a myslenia. (Nie je napríklad jednoznačné, či je čierna v našej kultúre dostatočne ustálená ako farba prázdna, alebo naopak symbolizuje hmotu a tiaž.) Divák je však primárne konfrontovaný s fyzickými objemami tu a teraz. Prázdno vo svojej materializovanej podobe je solídnou hmotou. Prijalo podobu gravitačných objektov, ktoré spočívajú na monolitnej základni. Objekty pracujú do určitej miery s architektonickým tvaroslovím a výrazom. Svojím charakterom/pojatím ale nedovolia, aby sa človek do nich projektoval, zabýval sa v bežnom zmysle slova. Funkcia objektov je odlišná a na pokus o jej definovanie je možné použiť Beckettovo slovné tápanie… Diela sú situované tam, kde pojem zaniká alebo naopak vzniká. Sú empiricky mimo text. Štandardné pojmové uchopenie preto zlyháva. Kľúčom k pochopeniu je vyjsť z heteronómie, v rámci ktorej máme tendenciu hľadať znaky niečoho iného, a prejsť k akceptovaniu autonómie objektov a ich svojbytnosti.

 

Silvia L. Čúzyová

(preklad z češtiny: Silvia L. Čúzyová, foto: Silvia L. Čúzyová a archív autora)

Začněte psát hledaný výraz výše a stisknutím klávesy Enter vyhledejte. Stisknutím klávesy ESC zrušíte.

Zpět na začátek