Písanie profilu začínajúcim umelcom má svoje úskalia a je skôr bezprostrednou úvahou v zmysle tu a teraz s obmedzenou zárukou trvanlivosti. V tomto prípade to umocňuje aj skutočnosť, že ide o autorskú dvojicu mladých ľudí zdieľajúcich viac než spoločný ateliér, názory či výstavné projekty. Avšak napriek krehkosti krátkeho času ich doterajšej práce si dovolím tvrdiť, že Alex Selmeci (1994) a Tomáš Kocka (1994) majú za sebou konzistentný výtvarný program a pred sebou sľubnú umeleckú budúcnosť.
Obaja sú absolventmi bakalárskeho štúdia na Fakulte umení TU v Košiciach v ateliéri Súčasného obrazu. Po štyroch rokoch v tomto ateliéri sa rozhodli ponechať si istý čas mimo ďalšieho štúdia a pokračovať v ňom neskôr na pražskej AVU; čo nesúvisí len s presunom ich záujmu od maľby k objektu. V tomto čase si založili spoločný ateliér (Edgar & Ota Studio), ktorý tvorí aj ich zdieľané portfólio. Za posledný rok vyprodukovali päť spoločných projektov, čo svedčí o silnej tvorivej energii a mimoriadnom nasadení. Už prvé košické výstavy, akými boli Sitting There Doing Nothing (areál Tabačky, 2018), 28 – 13 074181 (VUNU, 2018), 18 – 09 004572 (VVVUNU 02, 2018), zadefinovali ich výtvarný jazyk často založený na vzájomnej interakcii objektov, videa a autorského textu. Objekty sú zaiste najvýraznejším nositeľom výrazu a doslova atmosféry ich inštalácií.
Formu charakterizuje znepokojivá, často až hygienická sterilnosť umocnená remeselnou dokonalosťou ich produkcie. Podobnosť s akýmisi pomôckami či odevom je do istej miery zámerná a smeruje k ich súčasnému umeleckému konceptu tzv. Caretaker Institute. Ide o pozoruhodné laboratórium, či skôr umeleckú manufaktúru skúmajúcu a produkujúcu individualizované objekty, ktoré po interakcii s užívateľom majú rozširovať jeho vnímanie. Umelci predstavili tento koncept počas tohtoročnej jari v bratislavskej galérii Temporary Parapet na výstave s názvom Place the Touch into the Gloves and Leave it There (CARETAKER INSTITUTE). Výstavu sprevádzal sugestívny lyrický text, ktorý vytvorila Alex. Ideová platforma, na ktorej umelci stavajú, vychádza okrem iného aj z aktuálnej diskusie o objektovo orientovanej ontológii.
Premisa o vlastnej existencii objektov, ich vlastnej perspektíve či vyžarovaní získava v práci Alex a Tomáša konkrétny umelecký výraz. Ich nástroje či pomôcky vstupujú do metaforickej interakcie s divákom v zmesi osobnej mytológie a tušenia androidnej budúcnosti. Vzbudzujú neistotu, či sú ovládané človekom, alebo, naopak, človeka riadia. V tejto súvislosti rezonuje aj spoločný výstavný projekt Alex Selmeci a maďarskej umelkyne Szilvie Bolla (My Body is Your Body, VUNU, 2019), kde Alexine objekty prirodzene expandovali z podstavca do situácie, keď sa súčasťou inštalácie stal ľudský model. Ďalším pozoruhodným spoločným projektom bol výstup z ich rezidencie v Banskej Štiavnici, kde svojimi objektmi reagovali priamo na pamäť konkrétneho miesta – bývalej telocvične a jej šatní, opäť však v prelínaní minulosti a budúcnosti tohto priestoru. V súčasnosti vznikajú samostatné diela Tomáša Kocku, ktoré v sebe nesú znaky niečoho, čo by sme mohli nazvať archeológiou objektu. Ich práca má podobu akéhosi generátora ideí a foriem, ktoré sa v istom bode pretínajú v spoločných projektoch, ale zároveň si ponechávajú integritu vlastných snov a výtvarných programov. Čo do budúca preváži, nie je nateraz dôležité.
