Intermediálny umelec, grafický dizajnér, organizátor kultúrnych akcií a festivalov, ktorý búra zaužívaný formát afirmatívneho determinizmu postavenia umelca v rámci kultúrnej scény. Pochádza z Lučenca, bakalárske štúdium absolvoval na opavskom ITF, magisterské na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) na Katedre intermédií v ateliéri „IN“ u Ilony Németh. V súčasnosti pôsobí na VŠVU ako odborný asistent v ateliéri vvv (vizuálne, verbálne, verejné) Martina Piačka na Katedre intermédií. V rámci slovenského súčasného umenia zastáva skôr pozíciu tvorcu koncepcií (zakladateľ a dramaturg festivalu Medzihmla v Lučenci), ideí a vizuálnych identít viacerých zoskupení, než ako samostatný individuálny umelec.
Stieraním hraníc medzi producentom a konzumentom prekračuje „interfejs“ zaužívaných vymedzujúcich funkcií v umení – umelec, kurátor, kritik, teoretik. Svojimi aktivitami vytvára možnosti prelínania umeleckej a teoretickej praxe, čím vzniká kolektívne neukončené dielo spájaním osôb z rôznych sfér, ktoré medzi sebou diskutujú, reflektujú súčasnú problematiku a vzájomne sa ovplyvňujú. Celkový vizuálny program Koroncziho, aj pre vplyv post-internetových tendencií, nemožno skúmať afirmatívnou kritikou s využitím jasne determinovanej terminológie. Spadá do generácie mladých umelcov, ktorí ešte nepatria do skupiny tzv. „digital natives“,1 ale je schopný fluiditou vyžívaných médií, širokospektrálnym záberom tém a problematík v jeho intermediálnej tvorbe formovať rôznorodý prístup k výslednému uchopeniu a stvárneniu diela. Napriek tomu u neho badať niekoľko základných východiskových tendencií novej estetiky a masovej kultúry nahrádzajúcej „nové univerzum“. V roku 2013 založil v spolupráci s Martinou Szabóovou, Jurajom Mydlom a Romanom Miklášom vizuálny inkubátor Pinchof_, kde sa venuje spracovaniu viacerých publikácií, vizuálnych identít kultúrnych podujatí, ale napríklad aj vizuálnej identite mesta Lučenec. Dizajnovú stránku zastrešuje aj v kultúrno-spoločenskom magazíne Kapitál, v ktorom využíva signifikantné prvky typické pre post-internetové tendencie novej estetiky Jamesa Bridela a subkultúrnych žánrov, ako sú napríklad seapunk a vaporwave.2
Zároveň pracuje s komunikačným modelom od Hito Steyler „many to many“3 – masovej individuality cez produkciu obrazu mimo špecializovaných oblastí. Vo svojej umeleckej činnosti sa primárne venuje reflexii tém identity, pamäti, filozofii, environmentálnych a politických otázok. Koroncziho samostatná výstava Kde bolo, tam bolo/Egyszer volt, hol nem volt (2015, Mestská galéria, Rimavská Sobota) analyzovala národnú identitu jedinca v postavení spoločnosti a dlhodobo spoločensko-historicky prepojenú oblasť na pomedzí Slovenska a Maďarska. Témou pôvodu, identity a prostredia, z ktorého pochádzame, sa zaoberal v rámci výstavy Deriváty, ktorú kurátorsky zastrešoval v roku 2013 v Lučenci v Novohradskom múzeu a v galérii a platforme súčasného umenia PRIESTOR (kde v rokoch 2010-2015 pôsobil ako šéfkurátor a riaditeľ). Počas prípravy projektu bol kolektív autorov pochádzajúcich z Lučenca priamo konfrontovaný s prostredím, ktoré v istom bode opustili, avšak tvorilo a tvorí kľúčový aspekt v ich výchovnom formovaní. Jedno z najvýraznejších diel The Selfish (Me)s (2018, Východoslovenská galéria, Košice; 2017, Nová Cvernovka, Bratislava) po ideovej stránke spracováva filozofiu kritického myslenia a neustáleho dovzdelávania sa naprieč diferentnými témami. Pomyslený priestor umelo vybudovaného videoklipu pozostáva zo streamu obrazového smogu, environmentu, hudby a hovoreného slova – rapu. Prelínanie siete, vizuality, poetiky, politiky, filozofie a ďalších oblastí cez presun a expanziu internetu zhmotňuje virtuálny priestor vo fyzickom priestore – a to ako v reálnom, tak aj vo virtuálnom – dielo je zdokumentované, zverejňované na internete a opäť nadobúda život pomocou zdieľania. Vplyv World Wide Webu 2.0 do reálneho života, je vnímaný ako realita defragmentovaná na zoskupenie obrazov, ktoré sú (post)produkčne editované. Stiera sa rozdiel medzi videním a videným, vnímanie recepcie umeleckého diela, našej identity, kultúry a spoločnosti ako takej je ovplyvňované vizuálnym a informačným pretlakom. Súbežne vyjadruje kritiku informačnej bomby, vťahujúcej nás do dromologickej spoločnosti, ktorú bez rozvíjania kritického myslenia nedokážeme odfiltrovať.
Zamýšľanie sa nad ustálenosťou zaužívaných javov v prirodzene sa vyvíjajúcej spoločnosti sa prejavuje v diele Standing On The Shoulders Of Giants, version 2 (2018, Shedhalle, Zürich, v spolupráci s Gáborom Jeneiom). Net-artové premietanie stvárňuje nové možnosti označovania času, pričom kriticky reaguje na tradičný spôsob datovania podľa Krista. Stránka zobrazujúca aktuálny čas pravidelne obmieňa možnosti alternatív osobností a historických postáv, podľa ktorých by ho bolo možné preformátovať. Principiálnu nestálosť sleduje aj v diele, ktoré nadobúda parazitný charakter Bacterial blues and partying yeasts (2018, Galéria Medium, Bratislava). Pracuje s baktériou ako subjektom tvoriacim väčšinové zastúpenie na ľudskom tele. Plesnivejúci, rozkladajúci sa a zároveň oživujúci chlieb a pečivo fyzicky reprezentuje tekutosť pojmov živého a neživého. Na témy reaguje spätne, prípadne formuje ich aktuálny stav, demonštruje individuálne súvislosti a plne si uvedomuje labilnosť dnešnej doby. Konvergenciou a technologickou remediáciou minulosti do prítomnosti vytvára fiktívne scenáre, vychádzajúce z prítomnosti cez špekulatívny naratív. Kritickú reflexiu partikularít predimenzovanej spoločnosti informáciami a vizuálnym smogom posúva do komplexnej multiodborovej špekulácie, ktorá je do istej miery ovplyvnená prácou s konceptom presahujúcim hranice individuality.
