Lubo Mikle by Roman Popelár

Beyond Event Horizon (B.E.H.) bola komorná, ale obsahovo konzistentná výstava sochára Luba Mikleho (1982), ktorý bol do tohto momentu známy prevažne tej časti odbornej verejnosti, ktorá sa zaoberala presahmi k exteriérovému, resp. k sympoziálnemu sochárstvu. Rebel a mystifikátor sa roky vyhýbal galériám i uceleným prezentáciám vlastnej tvorby. Nepatril a stále nepatrí k obľúbencom teoretikov, i keď o sochárstve (aj o vlastnom živote) dokáže vášnivo rozprávať hodiny. Patinované i surové recyklované kovy (hliník, oceľ), chladné industriálne námety či kompresia materiálov nie sú ničím novým, avšak v Mikleho interpretácii nadobúdajú veľmi osobitý kontext. Sú totiž naratívne – každý objekt je samostatným príbehom, ktorý (na tejto výstave) spája motív lietania. Kurátor Omar Mirza celok pochopil a v texte uchopil ako voľnú postkonceptuálnu hru s prvkami postmoderny, čomu zodpovedajú aj zašifrované názvy väčšiny diel. Objekty v čistom bielom priestore vytvárajú homogénny estetický celok – moje prvé prekvapenie u tohto autora. Lesklé patinované plochy geometrických alebo organických objektov (aj šperkov a jednej zvukovej inštalácie! – druhé prekvapenie) nepôsobia chladne ako v jeho rozľahlom ateliéri, naopak – sú až príliš civilné a u diváka podnecujú fantáziu. V jednom prípade aj za asistencie zvuku. Tento (možno až filmový) efekt Mikle podčiarkol hrou svetla a tieňa: v pološere má návštevník z výstavy iný dojem ako pri jej čiastočnom či plnom nasvietení. Zvýraznenie, potlačenie, či úplná absencia tieňa pri jednotlivých objektoch svedčí o štruktúrovanom prístupe k architektúre výstavy a podľa všetkého je jedným z kľúčov k jej čítaniu: dostáva totiž hybridnú a čiastočne mystickú rovinu, ktorú by autor v exteriéri nedosiahol. Tento efekt prinúti návštevníka zotrvať dlhšie a rozmýšľať. A práve prvok meditácie v Mikleho diele je tretím – pre mňa najväčším prekvapením výstavy…