Hoci je étos kolektivity a spolupráce už dlhú dobu – minimálne od konca deväťdesiatych rokov – ideálom (či idealizovanou veličinou) súčasného umenia, je až zarážajúce ako málo dlhodobejších kolektívnych subjektov vzniká na slovenskej umeleckej scéne. Skupín, ktoré by kolektívnu spoluprácu vnímali nielen ako dočasný projekt, ale ako svoj program a modus operandi. Trojicu umeleckých kolektívov, ktoré v rámci najmladšej generácie u nás pôsobia, možno vďaka ich angažovanosti, aktuálnym a naliehavým témam, ktoré otvárajú, ako aj vďaka ich otvorenosti a schopnosti spájať a prepájať rôzne skupiny a jednotlivcov považovať za to najprogresívnejšie, čo sa v rámci nášho prostredia deje. Zo samotnej podstaty kolektívneho pôsobenia vyplýva, že ich spájajú hodnoty vzájomnosti, spolupatričnosti a priateľstva ako protiklad k individualizmu, súťaživosti a predátorstvu umeleckého sveta v podmienkach kapitalizmu. Aj mimo optiku idealizácie, z pragmatického hľadiska, je spájanie sa do skupín nielen dobrou obrannou, ale aj funkčnou stratégiou, ako prežiť v dnešnej dobe hyperproduktivity, flexibility a multitaskingu.
UMELECKÝ KOLEKTÍV AKO UMELECKÁ (SEBA) ORGANIZÁCIA
Fenomén umelca-kurátora nie je ničím nový ani prekvapivý, fenomén umelecko-kurátorských kolektívov, ktoré homogénne prepájajú svoju umeleckú a kurátorskú prax, je už o čosi špecifickejší a v slovenskom prostredí celkom ojedinelý. Umelecký kolektív APART na scéne pôsobí už od roku 2012. Zakladala ho štvorica pozostávajúca z vizuálnych umelcov Denisa Kozerawského, Petra Sita, Andreja Žabkaya a grafickej dizajnérky Magdy Scheryovej. Pôsobeniu kolektívu APART je vlastné voľné, skoro až hybridné ponímanie umeleckej praxe a roly umelca, z ktorej sa stáva až akási metaprax všestranného kultúrneho pracovníka a podobne uvoľnený prístup k autorskej spolupráci. Spoločné aktivity kolektívu sa spočiatku orientovali výlučne na organizovanie a prezentovanie, na aktivity vytvárajúce priestor či podporu prevažne iným autorom a autorkám než sebe. Od vydávania autorských publikácií – zinov, predovšetkým autorských fotografických kníh a jednodňových udalostí nazývaných spoločne Situácie (majúce rôzny charakter ako dočasné výstavy, performancie či site-specific intervencie v meste), až po kurátorovanie výstavných projektov. Svoju organizátorskú, vydavateľskú a kurátorskú prax sami členovia APART-u považujú za integrálnu súčasť vlastnej umeleckej praxe, pre ktorú je dôležité prelínanie a miesenie pozícií. Ich aktivity sa postupne zo spontánnej umeleckej iniciatívy priblížili viac k profesionálnej umeleckej organizácii, vstúpili do etablovaného medzinárodného kontextu a najnovšie svoje pôsobenie už označujú ako fungovanie na proto-inštitucionálnej báze. A organicky s presunom ťažiska sa vyvíja tiež personálne zloženie kolektívu, kde momentálne pôsobia okrem menovanej trojice umelcov tiež Ema Hesterová a Chiara Rendeková, študentky dejín umenia a marketingovej komunikácie. Skupinový program APART-u pôvodne nebol príliš orientovaný na kolektívnu tvorbu umeleckých diel v tradičnom ponímaní tohto pojmu. Naopak, jednotliví členovia skôr individuálne rozvíjali spontánne spolupráce na jednotlivých projektoch, zvyčajne situačných performatívnych výstupoch, s inými spriaznenými autormi – najčastejšie s Erikom Janečkom, alebo tiež pomerne ojedinelú, no o to vitálnejšiu medzigeneračnú spoluprácu, najmä so skupinou XYZ (Matej Gavula a Milan Tittel) a Miroslavom Csöllem. V rámci nej vzniklo aj niekoľko výstavných výstupov ako dočasná samoorganizovaná bytová výstava v byte Miroslava Csölleho 29. august (2015) alebo Handle with Care – Fragile – Thank you (2016) v galérii Photoport. Pri týchto spoluprácach je otázka autorstva omnoho menej dôležitá než inšpiratívna výmena, vzájomné porozumenie a bezprostredný flow kreativity. Hravosť a spontaneita je priamo cítiť z dokumentačných výstupov týchto mikroakcií či intervencií. A ako radikálna výzva k spolupráci bolo vnímané tiež spoločné vystúpenie finalistiek a finalistov Ceny Oskára Čepana v roku 2017 (okrem APART-u tiež Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková), keď sa spolu s kritikou individualizmu a kompetitívnosti rozhodli pre prezentáciu pod kolektívnym autorstvom a spoločnú homogénnu inštaláciu. Z kurátorských pozícií akoby bol prístup kolektívu ku kreatívnej spolupráci s inými autormi menej otvorený, s médiom výstavy pracujú skôr tradičnejšie. Výnimkou je však určite ich výstavný projekt pre Kunsthalle Bratislava Možnosť uchovávania (kurátorka Lucia Gavulová), ktorý sa zameriaval na víziu budúcnosti a transformovanie človeka a spoločnosti v podmienkach plne automatizovanej práce. Kurátorsko-umeleckou stratégiou tu bolo miešanie a prepájanie rôznych zdrojov, vrátane umeleckých diel a prác iných autorov, ktoré inkorporovali do svojej vlastnej štruktúry inštalácie, vytvárajúc tak výstavu ako totálnu inštaláciu, totálne umelecké dielo (Gesamtkunstwerk). Spolupráca a vzájomné prepájanie boli tiež výraznými prvkami v rámci ich samostatnej výstavy v Galérii Plusmínusnula v Žiline Geopoetika v časoch antropocénu, ktorá bola platformou pre integrovanie ďalších autorských vstupov – performancie Mateja Gavulu, zvukovej inštalácie od Chaosdroid a textu a teoretického inputu Lukáša Likavčana. Samostatné výstavy skupiny koncipované ako tradičný model autorskej výstavy, kde prezentujú svoje vlastné umelecké projekty a vystupujú výlučne z pozície autorov – umelcov, sú pomerne novou polohou kolektívu. Ich výstava v Karlin Studios v Prahe A Part of Monolith (2017) bola zameraná na prehodnotenie a rekontextualizáciu už neaktívnych ľavicových intelektuálnych a umeleckých hnutí na takzvané stratené budúcnosti. A najnovšie svojou samostatnou výstavou Surface Depression and the Emergence of New Habitats (2019) v budapeštianskej galérii Easttopics prehlbovali svoje biotechnologické a posthumánne propozície k otázke klimatických zmien, globálneho otepľovania a technologického progresu. Klimatická katastrofa a požiadavka novej medzidruhovej perspektívy na ekosystémy a človeka sú momentálne v centre záujmu kolektívu APART. No ako vyplýva aj z výberu ďalších menovaných projektov kolektívu, činnosť APART-u je angažovaná a aktivistická, prináša dôležité a mimoriadne aktuálne témy – či už ide o otázku vlastnej umeleckej praxe a fungovania umeleckej prevádzky (napríklad výstava Art is Work, galéria Krokus, 2018), ľavicovej politiky a najnovšie protifašistického aktivizmu.
SKUPINA AKO NÁSTROJ NA DOSIAHNUTIE OBJEKTIVITY
Trojica absolventov fotografie bratislavskej VŠVU Iva Durkáčová, Ján Skaličan a Ľuboš Kotlár vystupuje ako kolaboratívne zoskupenie pod spoločným názvom odvodeným z ich mien – .dsk od roku 2013. Ich spoločná aktivita nie je príliš intenzívna čo do kvantity a jednotliví členovia skupiny ju kombinujú tiež s vlastnou umeleckou praxou, ktorá v poslednej dobe v ich činnosti prevláda. .dsk predstavuje skôr tradičnejší model umeleckej skupiny, vytvárajúcej priestor pre spoločnú prezentáciu a občasnú kolektívnu tvorbu umeleckých projektov. Motiváciou akoby tu bolo viac spoločné pôsobenie na základe priateľstva a vzájomného porozumenia, než potreba sledovať spoločný umelecký program – trojica autorov si prešla vývojom postupného skupinového sebadefinovania, od priateľstva k spoločným a pod skupinovými názvami konaným aktivitám. Jednoznačne ich však spája konceptuálny prístup k vlastnému médiu fotografie a jeho tradičnejším technikám, problematika zobrazovania a reprezentácie, a čiastočne tiež subjektívne až intímne spracúvanie spoločenských alebo generačných tém. Prvým skupinovým vystúpením .dsk bola samostatná výstava Faithful to Youth v Open Gallery v roku 2013, kde každý z trojice pod hlavičkou kolektívneho autorstva prezentoval svoje vlastné fotografie, vizuálne fotoeseje o „strastiach a slastiach“ mladosti. Naopak, ich ďalšia práca Unfaithful to Youth (2014) bola už kolektívnym umeleckým projektom, kde performatívny aspekt a skupinový proces tvorby predstavoval zásadný moment. Autori tu spoločne vykopali svoj vlastný hrob, v ktorom si následne navzájom vytvorili svoje individuálne portréty. Hoci je práca poetickou výpoveďou o umieraní a vysporiadaním sa s vedomím vlastnej smrteľnosti, je možné ju čítať tiež ako gesto symbolického pochovania seba ako individuálneho autora/autorky v mene vyššieho kolektívneho ideálu. .dsk však na seba upozornili predovšetkým svojím projektom Cibuľa (2016) vytvoreným ako kolektívna semestrálna práca na VŠVU, ktorý bol následne aj obsahom ich samostatnej výstavy pod názvom Post Onion v Galérii Hit. Mnohovrstvová inštalácia, ktorá bola výsledkom spoločného pracovného procesu, využívala rôzne tradičné fotografické techniky a bola ich kolektívnym uvažovaním o spoločnosti a o vlastnom údele jednotlivca v jej celku, o štruktúre a hierarchii moci a jej projektovaní na indivíduá. Ich práca bola do veľkej grafie, jeho schopnosti dokumentovať a zachytávať „pravdu“, testovaním tohto „objektívneho“ média. Možno ju tiež chápať ako vyznanie sa z nespokojnosti a skepticizmu voči vlastnému poslaniu ako umelca zachytávajúceho či odhaľujúceho nové skutočnosti. V tomto svetle tiež možno vnímať podstatu ich skupinového fungovania ako testovanie možností eliminovania subjektivity a utvorenie akejsi „objektivizujúcej kolektívnej postavy“.
FLUIDNÝ KOLEKTÍV AKO PLATFORMA SPOLUPRÁCE
Z hľadiska kolektívneho fungovania a skupinovej dynamiky je výrazným inkluzívnym modelom umelecká skupina Marína Abramovič Po Sebe Neupratuje. Ide o voľné zoskupenie mladých umelcov a umelkýň, zväčša stále študujúcich alebo čerstvých absolventov na Katedre intermédií VŠVU (no aj inde, s interdisciplinárnymi presahmi do iných druhov umenia či odborov), ktoré pôsobí od roku 2015. Jeho zloženie je fluidné a dynamické, otvorené novým členkám a členom, ktorí voľne prichádzajú a odchádzajú podieľajúc sa na jednotlivých projektoch. Skupina funguje ako otvorená platforma pre kolektívnu spoluprácu. Hoci pôsobenie Marína Abramovič Po Sebe Neupratuje (ako vlastne aj samotný jej názov) občas navodzuje dojem nevážnosti, improvizovanej a spontánnej kolektívnej aktivity skupiny priateľov či spolužiakov, kolektív operuje s jasným programom – spoločnej realizácie skupinových performancií. Alebo, ako sami svoju prax definujú, projektov pohybujúcich sa na hranici performancie a divadla. MAPSN vytvára premyslené performatívne situácie, inscenované podľa vopred dohodnutého scenára. Zvyčajne bez narácie a so špecifickým prístupom k absurdnosti či bizarnosti, ich práce prostredníctvom významovosti gest/slov/tiel/situácií/miesta/materiálov a emocionálneho pôsobenia metaforicky odkazujú k vážnym alebo znepokojujúcim obsahom. Patria medzi ne témy ako existenciálna tieseň v ére klimatickej katastrofy (napríklad Stret I, 2016 alebo Stret II, 2017), medzidruhová solidarita (napríklad Barbecue Blues, 2017) alebo latentné mechanizmy moci a agresivita, dominancia a submisia v každodenných spoločenských vzťahoch (The Dictator Decides, 2018). Pôsobenie na rozhraní performancie a divadla sa v prípade skupiny MAPSN prejavuje najmä v ich úsilí svojimi akciami intenzívnejšie preniknúť do reality, čo znamená predovšetkým pôsobiť v „bežnom“ mimoumeleckom prostredí. Na rozdiel od divadelných predstavení sú práce skupiny MAPSN jednorazovými udalosťami koncipovanými pre špecifické miesto alebo situáciu, do ktorej vstupujú. Ich projekty sú pritom poväčšine súčasťou iných väčších podujatí, čiže zväčša si sami nevytvárajú kontext svojich prác. Rovnako, oproti divadlu je Marína Abramovič Po Sebe Neupratuje skupinou fungujúcou ako nehierarchická štruktúra. Role a pozície participujúcich aktérov a aktérok nie sú ohraničené a vopred dané, a aj napriek vysokému a nestálemu počtu členov ich práce vznikajú na základe spoločného konsenzu. Skupinová identita v prípade MAPSN je o kolektivite, posilňovanej v rámci skupiny, a o potrebe vzájomnej spolupráce, ale aj o prekonaní a potlačení individualizmu, do ktorého (nielen) mladé umelkyne a umelcov automaticky kladie vzdelávací systém v rámci akademického školenia a, samozrejme, umelecká prevádzka a trh. Takáto skupinová platforma môže byť tak trochu vzopretím sa systému, v ktorom jednotlivé členky a členovia pôsobia. Antiindividualizmus umocňuje tiež pre skupinu typický významový a vizuálny prvok – biele ochranné pracovné overaly, v ktorých zvyčajne členky a členovia MAPSN performujú. Prostredníctvom tejto rovnošaty, ktorá zakrýva tvár a „univerzalizuje telo“ si vypracovali dezindividualizovaný a čiastočne tiež dehumanizovaný typ (no zároveň tiež významovo evokuje laboratórnu sterilnosť). Nejde však o radikálny odpor a stotožnenie skupinového pôsobenia s anonymitou. Pri každej realizovanej akcii zvyknú uvádzať menoslov autoriek a autorov, ktorí na nej participovali. Na aktivitách MAPSN sa doteraz zúčastnili: Laura Accardo, Lenka Adamcová, Nikola Balberčáková, Dorota Brázdovičová, Alice Cayol, András Cséfalvay, Olga Dóššová, Michaela Eliášová, Matúš Gavorník, Gabriela Halás, Samuel Chovanec, Erik Janeček, Radovana Kala, Matej Kaminský, Tomáš Košarišťan, Dominika Koššová, Stanislav Krajčí, Mária Macková, Juraj Mydla, Nina Nagová, Erik Pánči, Renáta Pintérová, Kasha Potrohosh, Andrea Priecelová, Viktória Revická, Sandra Ružić, Eleonóra Stanková, Alexandra Straková, Tatiana Takáčová, Martin Toldy, Veronika Untzeitigová, Emilya Vereshagina.
