VUNU Gallery je zameraná na prezentáciu mladého súčasného umenia a kultúry. Tvorí ju kolektív mladých kultúrnych operátorov a tvorcov, ktorí v spolupráci s kultúrnym centrom Tabačka Kulturfabrik organizujú svoj diskusný klub ,,Veľké úspechy…“ zameraný na najaktuálnejšie témy zo svetového či domáceho súčasného umenia. V májovej diskusii si ako tému vybrali umenie 10. rokov na Slovensku. Hoci pojem „desiate roky“ ešte nie je súčasťou našej každodennej poetiky, je pre nás príznačné zaznamenávať veci „tu a teraz“. Išlo teda o pokus pozrieť sa na najmladšiu generáciu umelcov, ktorí počas tohto obdobia nastúpili alebo práve nastupujú na umeleckú scénu, a hovoriť o tom, aké sú spoločné znaky novej generácie autorov, čo znamená tvoriť v dobe postinternetu a globálnych klimatických zmien, či ako dnes vyzerá umelecká prevádzka na Slovensku a aké sú výzvy nastupujúcej generácie.
NIKOLAS BERNÁTH Čo pre vás znamenajú desiate roky v slovenskom umení, čím sú prevás charakteristické?
ALEXANDRA BARTH Môžeme začať tým, že pre poslednú dekádu je typické možno to, že už neplatia také tie staré nepriateľstvá v zmysle napríklad konceptualisti vs. maliari. Dnes sa umelci stretávajú, bavia sa medzi sebou, prepájajú sa. Hranice sa stierajú, naozaj to sektárstvo uzavretých skupín už neplatí, čo považujem za veľmi dobrý znak.
MÁRIA JANUŠOVÁ Neviem presne, či sa i dnes dá orientovať a deliť z hľadiska desaťročí, ako to bolo kedysi v dvadsiatom storočí, keď každé desaťročie bolo niečím špecifické. Vnímam súčasné umenie z hľadiska mladého umenia, ktoré sa deje práve teraz, a objavujú sa v ňom znova aktivistické témy, najmä v posledných rokoch, hlavne čo sa týka čo sa týka ekológie a novej vlny feminizmu. V umení sa tiež prejavujú vplyvy z iných disciplín, napr. antropológia a sociológia, ako keby umenie už nebolo iba umením pre seba, ale pôsobilo v širšom spoločenskom a vedeckom zmysle.
IVANA KOMANICKÁ Najmladšiemu umeniu som sa začala venovať až okolo roku 2015, keď som sa stretla s najmladšou generáciou, výsledkom ktorej bolo prekvapenie a séria výstav. Ako teoretička si myslím, že desiate roky sú dôležité z dvoch aspektov. Jeden aspekt je rok 2008, teda to, čo poznáme pod názvom veľká finančná kríza. Dôsledky tejto ekonomickej krízy sa začali prejavovať v celých západoeurópskych spoločnostiach a prišla nová agenda kreatívnej a vedomostnej spoločnosti. Takže pre mňa desiate roky sa akoby predstavujú v znamení oficiálnej rétoriky Európskej únie, ktorou je vlastne kreatívna ekonomika. Na jednej strane som vnímala obrovský posun umenia smerujúceho k týmto témam, čiže umenie sa nedostalo iba do dialógu so sociológiou a filozofiou, omnoho viac sa dostalo do dialógu s biznisom a s okrajovými disciplínami, aj ku kreativite. No na druhej strane, a to je vlastne ten druhý aspekt, si zároveň myslím, že súčasné umenie prestalo byť politické a že sa stalo odpolitizovaným, a že sa k tomu nejakým spôsobom aj vedome hlási.
NB Dnes nulté roky vnímame už ako hotový príbeh, ako jednu veľkú art legendu, Ivana, vnímaš však moment, keď si si uvedomila, že to už je inak a zlomilo sa to?
IK Na košickej scéne ten zlom nastal napríklad okolo roku 2013 s titulom Európske hlavné mesto kultúry, keď vznikla nová infraštruktúra, rezidenčné pobyty, nastal tu väčší dialóg. Nulté roky, ako vieme, definovali štyria kurátori, dnes je scéna už dostatočne decentralizovaná. Asi v polovici desiatych rokov prišlo k veľkému zlomu, všimla som si to aj pri najmladšom umení na škole. Už naozaj môžeme hovoriť o globálnom umení, ľudia sú viac v kontakte s webom ako s kýmkoľvek, kto je vedľa nich.
NB Vieme zadefinovať i nejaké signifikantné znaky, ktoré nesie umenie desiatych rokoch?
MJ Decentralizácia – mám pocit, že za posledné roky dôležitejšiu úlohu zohrali nezávislé priestory ako zabehnuté oficiálne inštitúcie, a tiež z hľadiska výstavnej praxe sú dnes oveľa väčšie nároky na výstavu ako takú, napríklad samotný dizajn a vizuál, architektúru, obsahové témy. Vo výstave sa prepája viac prvkov ako predtým a nastala dôraznejšia práca s divákom.
IK Predovšetkým sa súčasné umenie profesionalizovalo. Má to však svoje výhody aj nevýhody. O tých nevýhodách sa hovorí málo. Napríklad nástup umelcov do globálneho umenia, kde je partnerom virtuálny svet, nie reálny. Technológie nám veľa prisľubujú, ale na druhej strane sa musíme pýtať, kto z tej hry vypadáva. Mám pocit, že vzniká situácia, ktorá vedie k tomu, že mladá generácia nevedie dialóg s predchádzajúcimi generáciami, a to vnímam ako veľký problém. Nulté roky reprezentujú individualizmus, a zároveň zánik výtvarnej kritiky v prospech víťazstva PR.
NB Dôležitou platformou pre zrod umelcov sú u nás tri školy (VŠVU v Bratislave, Akadémia umení v Banskej Bystrici a Fakulta umení Technickej univerzity v Košiciach), čo sa udialo tam?
AB Mám skúsenosť iba s jedným ateliérom, ateliérom Ivana Čudaja, mala som tam blízky dialóg aj s o generáciu staršími kolegami, a tam panoval taký étos, že treba strašne veľa „makať“, produkovať veľké obrazy, veľa vystavovať, taký ten naivný kapitalizmus. Tam to bolo celé o tej „peknej maľbe“. Tento sen začal padať, keď sa trh na Slovensku nasýtil a oni neboli schopní preraziť na západ alebo do zahraničia, na iný trh, do iných galérií, a mnohí z nich si museli nájsť aj nejaké zamestnania a už to nebolo také super. Mňa tento étos vždy štval, nikdy som to nechápala.
MJ Pravidelne navštevujem prieskumy a ateliéry. Mám pocit, že umelci staršej generácie trávili viac času v ateliéroch ako tí dnešní, ale je to stále individuálne. Spoločným znakom prieskumov je, že sa nájde vždy naozaj len veľmi málo zaujímavých výstupov, jeden-dvaja ľudia z celej katedry. V nultých či 90. rokoch bolo zrejme viac výrazných umelcov už na škole.
IK Ja som začala na škole v roku 2002 a bola na nej do roku 2018, čím som zachytila z dnešného pohľadu takmer dve generácie. Už prvá generácia bola veľmi silná, mala vlastnú galériu Make Up Gallery, a postupne všetci realizovali svoje programy, navyše aj tematizovali košickú scénu – skupina Kassaboys napríklad robila takéto intervencie. Prví absolventi boli ako celok úspešní, a potom akoby nastalo nejaké vákuum. V polovici desiatych rokov som niečo zachytila a vo svojich výstavách som sa snažila pozrieť na to, čo znamená takáto živá scéna, alebo čo sa stane, keď sa stretnú ľudia a keď nejakým spôsobom tvoria proti svojmu vlastnému presvedčeniu a programom, ale vzniká niečo spontánne, náhodné, vďaka nejakej spoločnej energii. Sériu výstav Nová skutočnosť som definovala cez „emotional turn“, s ktorým prišiel v polovici desiatych rokov britský kurátor Charles Esche. Mala som pocit, že mnoho ľudí z tej generácie už nechce hovoriť o politike a že nastupujú celkom iné témy.
NB Ostal by som ešte pri školách, ale presunul by som sa od umelcov k teoretikom alebo kurátorom. Ty si povedala také radikálne vyhlásenie, že nulté roky formovali štyria kurátori, tie desiate roky určite trpia aj na nedostatok kurátorov na Slovensku, nemáme tu takýto odbor, vždy sa dajú študovať iba dejiny a teória umenia, ale sú ľudia, ktorí sa venujú súčasnému umeniu, suplujú tu do nejakej miery artist-runy, čo je možno do istej miery aj zaujímavejšie. Ako to vidíte?
MJ Ja som veľmi skeptická k odboru kurátorstvo, lebo kurátorstvo sa podľa mňa nedá naučiť na škole, je to veľmi praktická disciplína. Je však pozitívne, že sa teraz na VŠVU zakladá takýto odbor, teda teória a prax v súčasnom umení. Ja som študovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte v Bratislave a tam nás skôr viedli k starému umeniu, panoval nezáujem o nové súčasné umenie. Neviem, v čom sa stal problém, možno že už na stredných školách, nemali sme na to orientovanú výučbu. Kurátorstvo je povolanie, ktoré nie je finančne veľmi dobre motivované je to dosť náročná a komplikovaná práca. Neviem však, prečo u nás prevláda veľký nedostatok kurátorov a nezáujem o túto prácu.
AB Určite vnímam deficit kvalitných mladých kurátorov. Nastáva aj ten problém, že občas sa na scéne zjaví niekto taký, kto vyzerá, že má potenciál, veľa energie, urobí zopár dobrých výstav, dobrých textov, a potom buď to nechá tak a nájde si „normálnu prácu“ (smiech), s prepáčením, alebo sa nechá zapriahnuť do nejakej komerčnej galérie a začne produkovať výstavy na zákazku, a tým pádom si ho nezavolajú na lepšie výstavy. Ako kurátor ide komerčným smerom, už v jeho tvorbe nie je nijaká prezentácia vlastného názoru, už je to nájomný kurátor, často to takto býva, ja to chápem, každý musí nejako prežiť. Lenže potom je málo nezávislých kurátorov, ktorí si naozaj budujú nejaký názor, nejaký statement, a naozaj pracujú s určitým okruhom ľudí, vyberajú si, dávajú si záležať. Toto mi chýba a zároveň si myslím, že je problém aj v tom, že títo ľudia nie sú motivovaní ani finančne, aj keď to sa pomaly zlepšuje. Bývajú tam už nejaké honoráre, začína to byť dobrým zvykom, naozaj už je trápne, aby vám niekto odkurátoroval výstavu celkom zadarmo. Nastupuje tu teda profesionalizácia, ktorá je pozitívom. Možno sa k tomu pridáva aj spoločenská prestíž, je sexi byť umelcom, maliarom, a podľa mňa by malo byť sexi byť aj kurátorom. Lenže ľudia to tak ešte nevnímajú, myslím širšia verejnosť, zatiaľ stále nevedia, čo to je, čo kurátor vlastne robí, na čo je dobrý, neznie to príťažlivo.
NB Myslíte si, že sa inštitúcie v súčasnosti posunuli v smere, že sa už starajú lepšie o diváka, majú lepšie PR a marketing, zhodneme sa na tom?
MJ Určite sa to posunulo, podľa mňa aj vďaka FPU a tomu, že môžeme relatívne ľahko získať granty. Ale taktiež v tom zohrala významnú rolu SNG, keďže nastavila model, ako robiť veľké a zaujímavé projekty, a tým sa inšpirujú aj regionálne inštitúcie. My máme svojho interného dizajnéra, čo považujem za veľmi pozitívne, máme jednotný vizuál, ale nemáme PR a myslím si, že ako inštitúcia na to doplácame, máme veľmi slabú návštevnosť. A to sa snažíme robiť aj sprievodné programy, nerobíme teda iba výstavy, ale taktiež koncerty a prednášky, diskusie o literatúre, ktoré majú svoje vlastné publikum, ktoré často nenavštevuje galériu kvôli výstavám, ale kvôli sprievodným aktivitám.
IK Nikdy som nepracovala vo vnútri takejto inštitúcie a moja kurátorská kariéra skôr klesala, od veľkej medzinárodnej výstavy až po DIY priestory. Panuje podľa mňa celkom relevantný názor, že galérie riadené štátom, alebo krajské, či mestské galérie sa ešte stále dostatočne nevyprofilovali voči súkromným galériám a stále ešte prenechávajú priestor trebárs Cene Oskára Čepana. Teda program štátnych galérií nemá suplovať výstavy mladých umelcov.
OTÁZKA Z PUBLIKA (ZUZANA RÉVESZOVÁ) Formuje nejakým spôsobom FPU tvorbu umenia?
AB Určite, do určitej miery, neviem, do akej, neviem, či to je dobre, alebo zle, nedá sa to takto posúdiť, až časom. Jednoznačne tie štipendiá, s ktorými prišiel FPU, sú formou podpory pre širokú škálu a veľké množstvo umelcov, je to veľmi pozitívna vec. Avšak je tam ten problém, že umelec musí napísať, čo bude robiť, ako to bude zhruba vyzerať, o čom výsledné dielo bude… A často je to až priveľmi presné, zväzujúce, a potom to umelcov často nebaví, musia sa do práce nútiť, nie je to ono… Tvorba sa často nedá takto naplánovať. Jasné, sú umelci, ktorí pracujú s nejakou projektovosťou, existujú realizácie, ktoré pracujú až takýmto inžinierskym spôsobom, tam to asi nie je problém, ale pri spontánnych umeleckých prejavoch to naozaj veľmi nejde. Takže je to niekedy ako pasca a vzniká pocit, že sa produkuje umenie, len aby naplnilo tabuľky, ktoré vyžaduje FPU. Takže aj tento stav určite môže nastať, ale uvidíme časom, aký môže mať dosah. To sa bude dať zhodnotiť až s odstupom.
IK My už máme podobnú situáciu zmapovanú. Napríklad Petra Hanáková vo svojej knihe Ženy – inštitúcie?, hovorila o funkcii Sorosovho centra súčasného umenia (SCCA). SCCA bolo naozaj zásadné, nastavilo našu predstavu o tom, kto je umelec, vznikali ukážkové portfóliá, vyprofiloval sa spôsob, akým boli fotené výstavy, katalógy atď. To všetko naozaj nastavilo vlastne SCCA, čiže dnes je vlastne veľmi relevantná otázka, do akej miery a ako vlastne nastavuje „obraz“ toho, kto je umelec, aj FPU, a iným problémom je aj to, že tým spôsobom, ako FPU umenie podporuje, vzniká projektovo orientované umenie.
NB Problém špecificky v Košiciach tiež je, že z tých bratislavských výstav sa občas niečo v médiách objaví, z tých košických sa za posledné tri roky objavili naozaj asi až tri recenzie, maximálne.
MJ Podobne je to aj u nás v Nitre. Je tu citeľná veľká centralizácia v Bratislave. Väčšinou všetci píšu o bratislavských výstavách, keďže sa tam koncentrujú kurátori a teoretici. Je to však demotivujúce pre ostatnú kurátorskú prácu, keď o nej nikto nenapíše. Bez dostatočnej reflexie sa na výstavu časom zabudne a celá snaha a práca kurátora vyjde akoby na zmar.
IK Pre mňa je písanie recenzií v podstate ľahkou prácou, ale rozumiem, že pre niekoho to tak nie je. Na druhej strane to ľudí ani neuživí, akademicky činní z toho nemajú prospech, keďže za to nie sú žiadne body v Centrálnom registri evidencie umeleckej činnosti, a treba si uvedomiť aj to, že vlastne niet kam písať. Flash Art CS vychádza ako štvrťročník, Artalk má na Slovensku veľké medzery, je tam veľa miesta pre prezentácie, tlačové správy, fotoreporty, ale nie pre kritické písanie, ktoré sa oproti českej stránke na tej slovenskej objavuje naozaj sporadicky.
NB Je pravda, že Profil i Flash Art vychádzajú štvrťročne, chýba tomu dynamickosť. Treba však spomenúť Kapitál, ten vychádza mesačne, a hoci nejde výsostne o artové noviny, ich prínos je skutočne hodnotný. Navyše sú i na veľmi vysokej úrovni vizuálneho spracovania.
IK Uvedomme si, ako sa ku kultúre a umeniu stavajú hlavné printové média. Denník N, Sme, Pravda… Keď si to porovnáme s britskými či nemeckými médiami, kde píšu ľudia zo scény a vyjadrujú sa k umeniu, tak tu vlastne priestor takmer neexistuje.
NB Iným priestorom, kde sa však môže dostaviť isté zadosťučinenie, sú blogy, ktoré sa venujú repostovaniu dokumentácie výstav. Niektoré z nich, ako Artviewer, Tzvetnik, Kubaparis si už vybudovali v online priestore niečo, čo by sme mohli nazvať prestíž, čo potvrdzuje aj to, ako veľmi chcú byť mladí umelci na týchto platformách uverejňovaní. Hoci sa tam nedostaví žiaden názor či kritika, zrazu enormne vzrastá „digitálna návštevnosť“ výstavy. To súvisí s celou problematikou prezentovania umenia na sociálnych sieťach. Je relevantné si myslieť, že online priestor dnes do istej miery determinuje to, ako a aké diela vznikajú. Stretávam sa s názorom, že na Instagrame nachádzame niečo ako instagramový sloh. Ako to vnímate?
AB Absolútne. Neviem však, či a nakoľko sa pri tvorbe umenia dá uvažovať o tom, ako to bude vnímané neskôr naživo a na fotke. Ak na to však autori myslia, ten vplyv tam je. Dôležitá je však i otázka architektúry výstav. Túto vec však vnímam pozitívne, hlavne to, že sa búrajú štandardné spôsoby inštalovania výstav. Zdá sa však, že už vzniká niečo ako nový kánon, kde za každú cenu treba tie veci originálne inštalovať. Túžba po novote a originálnosti je sympatická, ale obavám sa, že sa rýchlo vyčerpá a nevystačí nám donekonečna.
NB Myslím, že nastala nejaká výrazná „skratkovitosť“ a človek, ak hľadí na umenie na obrazovke, nemá čas analyzovať. Často je estetika diel determinovaná tým, že musíme ísť akoby „na prvú“, pretože autor má v konečnom dôsledku len pár sekúnd, ktorými môže diváka za displejom osloviť. Zároveň, ak je umelec aj na Instagrame, denne ho sleduje a je sledovateľom blogov, umelcov, galérií, musel by byť veľmi odolný, aby sa ho to nijakým spôsobom nedotklo. To sa však netýka len umelcov, ale i kurátorov. Mária, myslíš ako kurátorka pri tvorení výstav i na tohto post digitálneho diváka?
MJ Myslím na to do tej miery, že je nevyhnutné mať kvalitnú fotodokumentáciu, ale neriadim sa tým, ako výstava bude vyzerať na fotografiách, to sa možno skôr týka niektorých umelcov pri ich tvorbe.
IKJa sa cítim byť z analógovej generácie, mne dokumentácie výstav nehovoria nič. Živá skúsenosť je pre mňa nevyhnutná, iba naživo ma často niečo vyruší, a to je pre mňa zaujímavý moment. A to mi „korporátna estetika“, ak to tak môžem označiť, nemôže dať.
NB Umelci však dnes podľa mňa zákonite musia myslieť i na digitálneho diváka, pretože vedia, že v galérii uvidí dielo istý počet divákov, ale pri šikovnom PR bude v digitálnom priestore tých divákov niekoľkonásobné množstvo. Vzniká tak prirodzený tlak myslieť na to, ako umenie bude vyzerať i na displeji. S tým súvisí však aj profesionalizácia, v zmysle potreby mať niečo ako dokonalé portfólio. Dnes vlastne po všetkom ostáva „večná“ digitálna stopa a umelci vedia, že každá ich výstava, vyjadrenie, intervencia ostane zaznamenaná. Vzniká niečo ako predčasný karierizmus?
IK Mne sa to stalo pri tvorbe rozhovoru s jedným mladým umelcom pre Flash Art. Nakoniec vôbec nevyšiel, pretože ten umelec mal prílišnú snahu o kontrolu sebaprezentácie a mal jasnú predstavu o tom, ako má rozhovor dopadnúť bez ohľadu na moje otázky. To bolo pre mňa také prekvapujúce, že som to vnímala ako istú generačnú priepasť, ako výsledok stavu zanikajúcej kritiky a víťazstva sebapropagácie.
NB Je aktuálna mladá slovenská scéna porovnateľná so zahraničnými, alebo, naopak, je niečím špecifická?
AB Myslím, že to nie je špecifické pre nás, ale pre celý východný blok, akési napodobňovanie západných scén, najmä berlínskej, napríklad. Súvisí to asi i s fixáciou na internet. Je to pre nás dosť typické a mám pocit, že nám chýba sebavedomie. Ukázať niečo osobné, úprimné a ukázať hoci i zraniteľnosť, to mi chýba.
MJ Je málo výrazných polôh či individuálnych čŕt. Napodobovanie západných trendov rozhodne existuje, môžeme to vnímať v rámci všetkých globálnych tém. IK V nultých rokoch tvorili umelci v priestore, v ktorom ešte stále bol akýsi globálny dopyt po stredo- a východoeurópskom umení. Dnes sme rozpustení do globálneho umenia, ten dopyt zmizol a s ním i lokálne témy. Nie som si istá, či je to výhoda, či nevýhoda.
NB Ja by som možno vyzdvihol v posledných rokoch prácu kolektívnych projektov, ktoré na prvý pohlaď netvoria umelecké diela v zmysle nejakých artefaktov, ale sú dôležitými platformami a vytvárajú na našej scéne dôležitý kontext. Či už ide o spomenutý Kapitál, Apart, projekty ako Temporary Parapet, Hot-Dock. Nakoniec, keď si vezmeme i iniciatívu Za slušné Slovensko, je v nej mnoho umelcov a ľudí z prostredia kultúry. Z lokálneho kontextu je to napríklad i Spolka, hoci sa táto organizácia neskladá z umelkýň, ale sociologičiek a architektiek, generujú i výstavné projekty a ďalšie hodnotné výstupy s presahom do vizuálneho umenia.
Alexandra Barth je umelkyňa a galeristka, vedie galériu Temporary Parapet v Bratislave, Mária Janušová je kurátorka, pôsobí v Nitrianskej galérii, Ivana Komanická je nezávislá kurátorka, teoretička umenia a filozofka, pôsobí v Košiciach. Nikolas Bernáth je umelec a kurátor, pôsobí v Košiciach.