Vizuálne umenie zastúpené na hudobných festivaloch plní vcelku náročnú, a nie vždy vďačnú úlohu nositeľa komplexných obsahov a diskurzov v prostredí plnom distrakcie a ruchov, pričom musí byť schopné vedieť sa v ňom presadiť svojím výrazom bez toho, aby skĺzlo len k efektnému „meeting pointu“ a selfie objektu v areáli festivalu. Piešťanský festival Grape, ktorý do svojho programu zaraďuje aj veľkoformátové inštalácie, tento rok odprezentoval dielo jedného z najvýraznejších umelcov českej vizuálnej scény so silným ukotvením i v medzinárodnom prostredí, Jiřího Davida.
Davidova inštalácia, pozostávajúca z oválnej oceľovej konštrukcie úctyhodnej výšky 10 metrov a s priemerom 14 metrov, si rozhodne dokázala vydobyť priestor i pozornosť. Svojimi rozmermi patrí medzi najväčšie umelecké inštalácie na Slovensku, v kontexte Davidovho umeleckého portfólia však tieto rozmery nie sú nijakou výnimkou. V rámci areálu letiska v Piešťanoch umiestnil objekt podobný havarovanému ufu, ktorý komunikuje a zrastá priamo s priestorom určeným pre leteckú dopravu, a zároveň predstavuje akúsi antitézu pôvodného významu (U.F.O.), k čomu odkazuje i názov diela (I.N.O.), v ktorom neidentifikovateľnosť nahradila rozpoznateľnosť, a možnosť letu sa transformovala na jeho neschopnosť.
Táto paradoxná disfunkčnosť je prvkom, ktorý možno čítať v rovine nenaplnených osobných či kolektívnych ambícií i ako ironický komentár k aktivitám ľudstva, ktoré sa napriek technologickému pokroku blíži skôr ku katastrofickým scenárom – ako ikarovská túžba po vzlete, ktorá končí pádom. Davidove I.N.O. vo svojej nehybnosti obsahuje i istú formu odpovede na túto situáciu: únik pred našimi problémami neexistuje, sme odsúdení na ich riešenie tu a teraz. David formálne narába s estetikou avantgardného tvaroslovia, ako napr. s konštruktivistickým (a nikdy nerealizovaným) modelom Tatlinovej veže, ktorý je pripomienkou dávno minulých technooptimistických pohľadov do budúcnosti.
David však diváka nenechal úplne bez nádeje – v útrobách havarovaného objektu necháva biť svetelné „srdce“ – nezničené živé jadro, ktoré v noci narastá a oživuje objekt svetelnou farebnosťou. Je dôležité vyzdvihnúť, že autor pri koncepcii objektu bral do úvahy fakt, že veľká časť festivalového života sa odohráva v noci. Nielen denný, ale aj nočný modus objektu bojoval s okolitými svetelnými prvkami festivalu, a tak ich účinok mierne oslabil. V konečnom dôsledku je otázne, nakoľko sa bežnému návštevníkovi festivalu podarilo odčítať subtílne významové vrstvy diela a nakoľko ostalo vizuálnou atrakciou. Jeho umiestnenie v areáli festivalu Grape však plní dôležitú funkciu privykania si na prítomnosť súčasného umenia vo verejnom priestore u mladej a strednej generácie.
