Krištáľová reťaz by Damas Gruska

Asi každý ostane prekvapený Krištáľovou reťazou. Náhodný „turistický“ návštevník je naladený skôr na históriu alebo aspoň rozmáhajúci sa štiavnický gýč. Ešte viac tí ostatní. Galéria Jozefa Kollára dlhé roky pôsobila dojmom ospalej provinčnej inštitúcie. Dôsledok konzervatívneho vedenia i nedostatku peňazí. Oboje sa postupne mení. Iveta Chovanová priniesla novú energiu a tento rok sa vďaka titulu Mesto kultúry našli aj prostriedky na radikálnejšiu premenu. Vyčistené priestory teraz využila Lucia Tkáčová na inštaláciu (na architektúre s ňou spolupracoval Jakub Kopec) videí piatich renomovaných autorov (Melanie Bonajo, Oliver Laric, Shana Moulton, Markus Selg, Tabita Rezaire). Najväčšej, „hablikovskej“ miestnosti, dominujú farebné textílie pokrývajúce steny a veľkú časť podlahy. Na šiestich obrazovkách divák vidí „rovnako farebné“ videá: od abstraktných obrázkov na spôsob mandaly, rôzne spirituálne skúsenosti, až po technologické múdra či zážitky. Nechýbajú animácie a všetky možné vizuálne triky. V menšej beží viackanálový klasický záznam rustikálnej stavebnej činnosti s obrazovkami upevnenými na rustikálnej drevenej konštrukcii. A na záver, osamotene, je to už kultový záznam pálenia peňazí. Pozorný divák odtuší spojivká reťaze jednotlivých tém. No iné nie. K projektu ani mesiac pred ukončením nebola žiadna tlačová správa či iný text. Čo je síce jedna z krajných polôh súčasnej výstavníckej praxe, ale osobne to nepovažujem za šťastné rozhodnutie. Ak by návštevník mohol aspoň dole „na vrátnici“ získať nejaké informácie, sotva by mu to ublížilo. Napríklad, keby sa dozvedel niečo o Wenzelovi Hablikovi, či o príbehu hudobnej formácie KLF. Nechápem, prečo si tieto odkazy a súvislosti kurátorka necháva len pre vyvolených, zvlášť, keď pracuje s citáciou nie až tak známeho umelca, čím sa dostáva na hranicu plagiátorstva. Samozrejme, je to jej kurátorské gesto. Môžeme ho prijímať rôzne, aj ako aroganciu a povýšenectvo k divákovi. Redukovať kurátora na „umelca inštalácie“ je síce trendy, ale má to i svoje hranice. Po druhej návšteve výstavy, keď sa pominie moment prvého očarenia a náhodu sa divák predsa len čo to z pozadia dozvie, ešte viac vyniknú. Škoda pre inak výborný projekt.