Potulná galéria by

by 5. 9. 2019

Hovorí sa, že umenie je najlepšie zažiť naživo. Webové a smartfónové aplikácie ponúkajú dnes široké spektrum možností, ako si umenie pozrieť a niekedy ho aj zažiť (to platí pre rôzne interaktívne virtuálne diela). Môžete sa ocitnúť vo vzdialených galériách, do ktorých nemáte možnosť sa dostať osobne, môžete diela obdivovať doslova zblízka, ba aj mikroskopicky, prostredníctvom chatu zdieľať svoju skúsenosť s inými „virtuálnymi návštevníkmi“. Vypnete počítač a rýchlo zabudnete. Nezažili ste to na vlastnej koži. Takto umelecké diela stratili svoju funkciu, ktorou je primárne vyvolať vo vás emóciu, premýšľanie, pocit, skrátka zanechať stopu.

Nárast všeobecnej netolerancie a neznášanlivosti bol pre kurátora Juraja Čarného dôvodom a motiváciou nadviazať na projekt Potulnej galérie nomad- SPACE, ktorá putovala po slovenských obciach v rokoch 2007 až 2011. Pred dvomi rokmi znovu-obnovil tento koncept so zámerom jazdiť po Slovensku ako Potulná galéria proti xenofóbii, extrémizmu a rasizmu. Potulná galéria sa rozhodla, že bude cestovať naprieč Slovenskom a priblíži ľuďom v odľahlých menších mestách a obciach umenie. A urobil dobre, pretože, budem sa opakovať: umenie je najlepšie zažiť naživo. Nomádmi alebo kočovníkmi bez pevného zázemia sa na nejaký čas stali aj umelci spolu s kurátorom Jurajom Čarným z Curatorial Studies Institute, ktorý tento projekt zastrešuje.

Pokreslená dodávka so Shootyho karikatúrou nacistickej čižmy drtiacej banskobystrický pamätník SNP, s pestrofarebnou fotografiou rómskych detí pofŕkaných farbami Tomáša Rafu a s výšivkou od Kundy Crew na prednej kapote auta začala svoju púť na kaštieli v Snine, kde sa konala vernisáž, a potom sa objavila počas tohto leta na viac ako štyridsiatich miestach Slovenska. Cieľové publikum nie je tradičný galerijný divák. Sú to náhodní okoloidúci na detskom ihrisku, miestnom úrade či návštevníci festivalov Atmosféra v Hontianskych Nemcoch, 4 živly v Banskej Štiavnici, Skapal Pes Fest v Trebišove a mnohých ďalších.

Cestou do potravín či krčmy sa vám môže stať, že sa vás umelci opýtajú: „Čo bola pre vás najdôležitejšia otázka, keď ste mali 16 rokov?“ Rakúska autorka Anna Witt vo svojom participatívnom foto-happeningu vyzýva návštevníkov Potulnej galérie, aby porozmýšľali nad najväčšími problémami svojej mladosti. Niektoré odpovede vyvolávajú zimomriavky: „Bude dnes zasa nálet? Bude húkať siréna? (1942),“ napísala s nostalgickým výrazom v tvári jedna starenka.

Participácia publika je kľúčovým faktorom, ktorý nevynahradí žiadna aplikácia ani zážitok virtuálnej reality. Pre deti z košického Luníku IX. pripravila Daniela Krajčová a Oto Hudec workshopy, kde formou hry odpovedajú na otázky, ktoré sa ich možno v živote nikto neopýtal: O čom snívate? Čo vás trápi a z čoho máte radosť? Možno sa tieto deti prvýkrát zamysleli nad takýmito elementárnymi, no zároveň existenčnými otázkami.

Zažiť to celé naživo, zahrať sa alebo si pokresliť tašky od berlínsko-argentínskej skupiny migrantas.org, a potom si odniesť nákup z potravín v taške s nápisom Spolužitie, takto môže v praxi fungovať neinvazívna umelecká intervencia. Možno sa pri pohľade na tú nenápadnú tašku človek pozastaví a zamyslí nad tým, či bude cestou z krčmy hejtovať niekoho s odlišným vierovyznaním, názormi či sexuálnou orientáciou. Virálny charakter Potulnej galérie, ktorý je ambíciou kurátora Juraja Čarného, môže práve prostredníctvom takejto latentnej sociálnej skulptúry komunikovať s bežnými ľuďmi bez toho, aby to vôbec vnímali ako nejaký „divný umelecký počin“. Aktivisti, mediátori a umelci chcú nenásilne, bez akejkoľvek doktríny či poučovania formou hier a workshopov primäť bežných ľudí, deti a mládež k uvažovaniu o neznášanlivosti. Ani si neuvedomujeme, ako veľmi masmédiá ovplyvňujú skreslenými správami naše uvažovanie o ľuďoch, ktorí majú také isté sny ako my. Je to práve zdeformované videnie a jednosmerné zaujaté myslenie, ktoré z nich robí iných, čudných, cudzích, nebezpečných.

More stories by

Martina Ivičič