O scitlivovaní sa – Rozhovor s Janou Kapelovou

Je umelkyňou – aktivistkou (občas i kurátorkou), ktorá svojimi umeleckými projektami často upozorňuje na absurdity, systémové chyby či iné problémy spoločenského diania. Jej diela sú modelovými situáciami, v ktorých sleduje napĺňanie rôznych sociálnych rolí, využívajúc pritom participatívne metódy a rôzne formy dialógu. Výsledkom jej umeleckých výskumov sú často performancie, ktoré autorka označuje ako malé javiskové formy. Stavia sa nimi proti konformizmu, odhaľuje skryté fungovanie inštitúcií umenia, vzdelávania a iných, nabáda na ich kritické dešifrovanie a postavenie sa ich manipulatívnym snahám. Jej diela majú aj akýsi liečiaci, očistný prvok, prechádzaním cez určité limitné, rizikové, priam iniciačné situácie sa snaží nabádať na určité zlepšenie, ktorého cieľom je nájdenie vnútornej slobody. Jej diela utvárajú pomyselné vzájomne sa prelínajúce okruhy. Jedným z nich je, ako sme už spomenuli, práca, jej význam a sebanaplnenie v nej. Tá plynule vedie k ďalšej autorkinej téme, a to kritickému nazeraniu na výchovu a vzdelávací systém. Kapelová si všíma určitý revolučný, buričský moment vo vzťahu k práci, ak by mala byť nutným zlom, rutinou. Nabáda k práci, ktorá je vnímaná ako poslanie a sebarealizácia. Otázky osobnej slobody a zodpovednosti kladie projekt Voľný pracovný čas (2011), v ktorom predstavuje produkty kratochvíľ, času, ktorý si protagonisti „urvali“ pre seba počas nudnej každodennej pracovnej rutiny. Podobnú satisfakciu nájdeme aj v malej javiskovej forme a texte s názvom Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli (2012), ktorá je nevšednou poctou autorkinej matke, Helene Kapelovej, ktorú jej rodičia dali vyučiť za sústružníčku. Avšak vďaka tomu, že sa celý život ako koníčku venovala recitovaniu, našla v sebe silu zmeniť povolanie na také, kde by túto vášeň mohla realizovať, ktoré by mala naozaj rada. A tak sa stala vychovávateľkou mládeže. Už tu bol dôležitý prvok učenia (ktorý autorku naplno zaujme o niečo neskôr), text o tejto skúsenosti napísala matka, ktorá svoju dcéru umelkyňu naučila, ako ho predniesť. Zatiaľ čo na témy práce a sebarealizácie Jana Kapelová nazerá skôr optimisticky, s možnosťou pozitívnej zmeny, druhý veľký okruh jej tém – a to umelecká prevádzka a jej inštitúcie – vidí skôr skľučujúco. Vo viacerých dielach sa dotýka nefunkčnosti inštitúcií. Spomeňme tu dielo venované dramatickému vývoju okolo Kunsthalle v Bratislave Túžba po Kunsthalle (2011). Ide o projekt, do ktorého na spoluprácu oslovila ďalších umelcov. Z ich prác vybrala diela na pohľadnice s témou Kunsthalle, na ktorých bola adresa ministra kultúry a výzva „Vážený pán Krajcer, vstúpte do dejín ako minister, ktorý zriadil Kunsthalle!“. Sama jednou pohľadnicou prispela, ide o známu fotomontáž Domu umenia s veľkým nápisom Kunsthalle na fasáde. 38 39 Pohľadnice boli distribuované v rôznych slovenských galériách a mali byť ich návštevníkmi zasielané na uvedenú adresu. Do tohto okruhu patrí aj videoinštalácia s názvom Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne (2011-2012), pozostávajúca z monológov osemnástich kurátorov, umelcov či úradníkov MK SR o pätnásťročnom procese zakladania tejto inštitúcie, ktorej budúcnosť je i dnes, na prelome rokov 2019 a 2020, stále dosť nejasná. Dielo bolo prezentované ako šesťkanálová inštalácia v Dome umenia v Bratislave, kde mala Kunsthalle vzniknúť. Z okruhu inštitucionálnej kritiky je aj video zachytávajúce performance Nylonové súvislosti (2017) venované téme prekarizácie najmä ženskej práce v umeleckej prevádzke. V tejto oblasti tém sa posunula od hravého ironického, v podstate veselého prístupu charakteristického pre rané diela, videá Ako to funguje a Počkajte si, kým pán minister odíde (2006), keď sa snažila dobyť do kancelárie ministra kultúry, aby mu symbolicky poupratovala, k určitej vážnosti, či skôr ťažobe vybraných neskorších tém.

 

LÝDIA PRIBIŠOVÁ Prvé dielo, čo si od teba pamätám, boli pripináčiky vysypané na podlahe na Bienále mladého umenia Skúter v GJK v Trnave v roku 2007. Je to aj najvýraznejšie dielo, čo si z tej prehliadky pamätám, odvtedy som začala tvoju tvorbu so záujmom sledovať. Môžeš o tej práci povedať viac? Zdá sa mi, akoby bolo nejakým predznamenaním, zhutnením, východiskom toho, čo dosiaľ robíš, avšak stále sofistikovanejšie a skrytejšie. Je to tak?

JANA KAPELOVÁ Áno, v tom diele možno badať prvky subverzivity, s ktorou pracujem. Išlo o parazitné ready-made, osignované pripináčiky, teda diela metaforicky narúšajúce štruktúru. Tá výstava sa konala v lete, keď bola väčšina ľudí obutá v žabkách, a obávam sa, že ich moje dielo zasiahlo až na kosť. Zámerom bolo, aby si ho návštevníčky a návštevníci nevedomky odniesli na podrážkach obuvi až domov.

 

LP Aktívne si sa podieľala na niekoľkých aktivistických iniciatívach (Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo či na petícii proti návrhu na odvolanie riaditeľa Galérie Jána Koniarka v Trnave, na iniciatíve Stojíme pri kultúre). Kde sa u teba spája umenie a kritická občianska prax a kde sa rozchádzajú?

JK Občiansko-umelecká zodpovednosť je pre mňa navonok viditeľná rešerš k projektom, v niektorých je čitateľná či prítomná viac, a v iných menej. Je otázne, čo považuješ za aktivizmus. Aj séria diskusií, workshopov a prednášok Konzekvencie edukácie realizovaná minulý rok v Galérii Medium je pre mňa forma aktivizmu. Prizvané hostky a hostia sa dotýkali tém procesov vzdelávania, prokrastinácie, vnútornej motivácie, ale taktiež mechanizmov moci a možnosti obrany, ktoré minulý rok na VŠVU rezonovali. Za aktivizmus považujem aj moje štvorročné koordinovanie Artyčok.tv, počas ktorého vznikli tri pobočky na Slovensku, aby sa mapovala celá scéna a galerijná infraštruktúra. Moje aktivity sú navzájom prepojené a nemožno ich od seba odlučovať.

LP Témy tvojich diel zvádzajú k určitému moralizovaniu. Dá sa mu podľa teba vyhnúť? Ako?

JK V projektoch formulujem svoj postoj či tlmočím názory iných. Častokrát ide o zdieľané pocity, letargiu, zákulisné myšlienky. Samozrejme, nevyhnem sa negatívnym emóciám a kritike stavu opomínaných tém, ale nepovažujem to za moralizovanie či poučovanie. Možno len v našej umeleckej praxi nie je bežné otvorene vyjadrovať svoj názor, preto môžu moje diela pôsobiť naliehavo. Sme vedené a vedení k tomu, aby sme napodobňovali, opakovali poučky z jedného zdroja a nekomunikovali svoj pohľad na vec. Myslím si, že je dôležité nevyhýbať sa tomu, ale, naopak, scitlivieť sa na procesy vzdelávania, ponímanie práce a sebarealizácie, mechanizmy utvárania obrazu o nás samých, a teda spoločnosti.

 

LP Sú teda tvoje diela vzburou? Ak áno, voči čomu?

JK Povedala by som skôr, že sú radikálne (v etymologickom význame: radix – koreň), idú do hĺbky, k podstate problému. Ale obsahujú do istej miery aj individuálnu vzburu, vo význame nádeje vo vnútorné oslobodenie. Sú taktiež terapiou a otázkou o zmysle tolerovania negatívnych prvkov v spoločnosti. Upriamujú pozornosť na to, čo je v systéme nesprávne, a snažia sa byť hybnou silou k dialógu, zmene, k náprave.

LP Už tie pripináčiky boli tichou, nenápadnou vzburou, ktorá zanechala trvalý efekt… Nedávno si sa stala vedúcou Ateliéru intermédií na VŠVU, predtým si dva roky pôsobila ako riaditeľka Galérie Medium spadajúcej tiež pod túto školu. Inštitucionalizovala si sa, postavila si sa na druhú stranu barikády. Pozoruješ na sebe nejaký vplyv týchto javov? Odráža sa tvoja kritická prax v nazeraní na inštitúcie, ktoré si zastupovala či zastupuješ?

JK Mám pocit, akoby si ma prirovnávala k Delacroixovmu obrazu Sloboda vedie ľud na barikády. S takýmto prirovnaním sa nestotožňujem. Moja kritická prax sa, určite aj vplyvom narodenia syna, posunula k empatii, porozumeniu a českému pojmu „opečovávat“. Vážim si, že môžem byť na VŠVU v pozícii pedagogičky. Spolu s Ninou Vidovencovou sa pokúšame viesť ateliér postavený na neučení. Je nemožné niekoho niečo naučiť, iba študentky a študenti sa môžu chcieť niečo naučiť. My sme facilitátorkami situácií, dialógov, odporúčame literatúru, upozorňujeme na súvislosti, ale kompetencie sú ponechané na študentky a študentov. Snažíme sa v nich podporovať viac koncentráciu na proces tvorby, než na výsledné dielo. Vytvorili sme formulár otvoreného kurikula, akési individuálne nastavenie semestra, kde si študentky a študenti zapisujú okruhy tém či umeleckých foriem, ktorým by sa chceli venovať. Uvádzajú aj odbornú literatúru, beletriu, filmy, divadelné predstavenia, konzultácie s odborníčkami a odborníkmi z oblastí, ktorým sa tematicky venujú. Ony a oni si v diskusii s nami vytvárajú učebný plán na semester. Organizácia ateliérových aktivít (workshopy, návštevy galérií, inštitúcií, obedové menu a pod.) je v istej miere prenesená na nich. Ide o získanie mäkkých zručností, ktoré využijú vo svojej umeleckej praxi, ale aj v reálnom živote. Hodnotenie nie je postavené na porovnávaní sa so spolužiačkami a spolužiakmi, nepodporujeme súťaživosť, ale skôr uvedomenie si svojho vlastného rozvoja, posunu za tri mesiace. My im môžeme poskytnúť iba spätnú väzbu. Učíme však iba prvý semester, takže niektoré transformačné procesy sú ešte v procese.

 

LP A čo ti priniesla tvoja skúsenosť s vedením galérie Medium?

JK Spoznala som VŠVU zvnútra, z neutrálnej pozície, hierarchicky mi bol nadriadený iba rektor a neskôr rektorka. Ako riaditeľka galérie som prichádzala do kontaktu s väčšinou zamestnankýň a zamestnancov z pedagogického zboru, hospodárskej správy, personálneho i študijného oddelenia, právničkou, kvestorkou. Pozorovaním som dospela k názoru, že by bolo dobré na škole zriadiť oddelenie typu „péče“ o zamestnancov. Spolu s mojimi spolupracovníčkami Juditou Mojžišovou, Evou Tóthovou, kolegom Tomášom Kmeťom a s výraznou podporou rektora Stanislava Stankociho sme zorganizovali pár situácií v tomto duchu. Vernisáže sme na začiatku a konci školského roka rozšírili o párty, na jednej sme spoločne so zamestnancami hospodárskej správy pripravili 50 litrov gulášu. Usporiadali sme plesový večierok aj s červeným kobercom vyrolovaným pred galériu. Myslím, že tieto mikrosituácie spoločného jedenia, tanca, stretávania na chvíľu menili atmosféru na škole. Väčšinou je kontakt obmedzený na oficiálne situácie, zasadnutia katedry, senátu, kolégia rektorky, tých neformálnych podujatí je pomenej. Samozrejme sa neformálne stretáme na vernisážach, príp. existujú priateľské vzťahy medzi jednotlivcami, no škola ako celok je výrazne postavená na pracovných vzťahoch. To, že spolu pracujeme v jednej inštitúcii, neznamená, že spolupracujeme a že sa poznáme.

 

LP To by som na školu s takýmto zameraním nepovedala…

JK Domnievam sa, že je to vnútorný problém väčšiny škôl, ale súčasne si uvedomujem, že je pri výraznej byrokracii zložité pozrieť sa na vnútorné procesy z iného uhla pohľadu. Pozitívnym príkladom je Univerzita Komenského, ktorá sa začala venovať edukačným procesom školením pedagogičiek a pedagógov. Určite je to možné napríklad kurzami zameranými na komunikáciu, rešpekt a empatiu. Na VŠVU pozorujem aj individuálne snahy o odlišný prístup k vedeniu ateliérov. Nová riaditeľka galérie Medium Lucia Gašparovičová svojou dramaturgiou vytvára prostredie na väčšiu aktivitu, diskusiu a podporu vzťahov medzi študentkami a študentami.

LP Aktuálne spolukurátoruješ s Eliškou Mazalanovou výstavu v tranzit.sk s názvom Skryté kurikulum. Priblížila by si motivácie a východiská, ktoré vás viedli realizovať ju? Aký je jej odkaz? Ako súvisí s tvojimi predchádzajúcimi projektami?

JK Výstava Skryté kurikulum vznikla na základe rozpracovania môjho diela Paradox akvária (2018), na ktorom Eliška spolupracovala ako kurátorka, ale i performerka, do objemnejšej podoby. Výskum k nej zahŕňal diskusie s lokálnymi odborníčkami a odborníkmi na vzdelávanie, predstaviteľmi vzdelávacích iniciatív, aktivistami a pedagógmi tradičných, ale aj alternatívnych škôl. Pojem skryté kurikulum sa používa ako definícia „vedľajších účinkov“ školského vyučovania. Pre vysvetlenie – počas odovzdávania vedomostí a zručností formálneho kurikula dochádza aj k prenosu mnohokrát nezamýšľaných vzorcov správania, názorov, spoločenských noriem a ideológií. Študentky a študenti si ich nevedomky osvojujú a následne ich používajú v ďalších fázach svojho života. Skryté kurikulum je tak nie celkom vedomým procesom a môže reprodukovať už aj existujúce nerovnosti v spoločnosti a hierarchickú štruktúru, avšak jeho „zvedomenie“ môže mať afirmatívny, emancipačný a transformačný potenciál. Tieto návyky skrytého kurikula, získané väčšinou už v prvých ročníkoch základnej školy, znižujú nádej na vlastný tvorivý rozvoj a plnohodnotné uplatnenie v živote a zamestnaní. Okrem vystavených diel, teda tradičného poňatia výstavy, sme sa ju rozhodli doplniť i o performatívnu časť, ktorá pozostáva z kurzov, workshopov, prednášok a performancií. V rámci priestorovej dispozície sme jej vyčlenili jednu miestnosť, akési ambientné prostredie nadizajnované Matejom Gavulom. Myšlienkovo vychádzalo z troch hlavných línií: Proces „odučenia sa“ východísk a presvedčení, ktoré sú nám vštepované v škole; priblíženie pojmov kritickej pedagogiky a demokratického vzdelávania; reflexiu súčasného stavu školstva na Slovensku a priblíženie možností, ako ho reformovať. Výstava ako celok sa snaží zodpovedať otázku, s ktorou sme sa potýkali od začiatku jej príprav: Vedeli by sme si predstaviť, aká by bola naša spoločnosť, ak by bol model vzdelávania založený na vzájomnom rešpekte a demokratických princípoch?

Jana Kapelová sa narodila v roku 1982 v Trnave, pôsobí v Bratislave. V rokoch 2009-2013 absolvovala doktorandské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení, v Ateliéri videa a multimediálnej tvorby Anny Daučíkovej, v rokoch 2004-2006 na Fakulte výtvarných umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici, na Katedre intermédií a audiovizuálnej tvorby, v Ateliéri integrovaného výskumu Miroslava Nicza absolvovala magisterské štúdium. Od septembra 2019 vedie vlastný ateliér na Katedre intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vybrané samostatné výstavy: 2018 Paradox akvária, etc. gallery, Praha; 2017 Nylonové súvislosti, Ciachovňa Arzenal, Žilina; 2016 Situace se mění, aniž nastala, OFF Format, Brno; 2012 Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, Dom umenia, Bratislava; 2012 Voľný pracovný čas, Galerie u Dobrýho pastíře, Brno. Vybrané skupinové výstavy: 2019 Skryté kurikulum, tranzit.sk, Bratislava; The Collective Brain, Art Lab Gnesta, Gnesta, SW; 2018 Podmínky nemožnosti IV – Němá promluva, Galerie Kurzor, Praha; Mám rada pozornosť, Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica; 2017 Experience of The Bucket Riders, Arkipel, Jakarta, ID; CZECHOSLOVAKIA / A Critical Reader, Gandy gallery, Bratislava; 2016 Once More, with Feeling, EFA Project Space, New York, USA; 2014 Potreba praxe, tranzit.sk Bratislava.

 

 

Lýdia Pribišová je kurátorka a šéfredaktorka Flash Art Czech and Slovak Edition.

 

 

 

 

 

 

Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, 2011-2012, šesťkanálová videoinštalácia, 2:22:28, foto: Gabriel Kuchta.

Jana Kapelová, Nylonové súvislosti, záber z videa, 2017, archív autorky.

Pohľad do výstavy Skryté kurikulum v tranzit.sk v Bratislave, 2019, foto: Adam Šakový.

Iniciatíva Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo (zľava Michal Moravčík, Jana Kapelová), prvá verejná diskusia: Výberové konanie na funkciu generálneho/nej riaditeľa/ky SNG, A4 – nultý priestor, 2010, foto: Ján Viazanička.

Čítanie výzvy na osamostatnenie a zachovanie Kunsthalle Bratislava v Dome umenia na vernisáži výstavy Inverzná Romantika, Kunsthalle Bratislava, 2019, foto: Ema Lančaričová.

Začněte psát hledaný výraz výše a stisknutím klávesy Enter vyhledejte. Stisknutím klávesy ESC zrušíte.

Zpět na začátek