Jaro Varga by

by 9. 12. 2019

Šamorín je miesto, na ktorom si pátranie v spomienkach vyžaduje mimoriadnu pozornosť, aby sa nestalo iba nostalgiou či náučnými spomienkami; aby sa nezaradila do všeobecne známych modelov pripomínania alebo prerozprávania. Stará synagóga, ktorá je v súčasnosti sídlom galérie At Home, túto úlohu vôbec neuľahčuje. Sakrálnosť tohto miesta, jeho opustenosť a jemný závan histórie môžu byť aj neodolateľne príťažlivé. Ale už samotný názov práce Jara Vargu I Found It Somewhere, but I Cannot Find It búra túto bariéru, kde je čas zreteľne a staticky definovaný. Podlahu synagógy, doteraz nedotknutú a nezrekonštruovanú – pokryl umelec dlaždicami, ktoré zozačiatku nie sú na podlahe trvalo pripevnené, na istých miestach sú voľne nahromadené do stĺpcov, a takto sa premenili na takmer zrkadlový odraz stropu pokrytého geometrickou mozaikou. Umelec (zdanlivo) nič nové nedodáva. Zo začiatku sa prvok „toho istého“ ukazuje prvoplánovo, no vzápätí sa stráca. Do tohto zrkadlového otrockého kopírovania sa vkráda podobnosť, a teda aj rozdiel, ktorý umelec vytvára pomocou priestoru a pohybu: rozloženie tohto vzoru si vyžaduje zdvihnutie hlavy, uloženie obrazu najprv do svojej pamäti, a následne prenos tejto „spomienky“. Ruky sa stávajú nielen pomocníkmi očí, koordinátorom tejto skladačky, ale aj niečím viac: iným spôsobom myslenia o tele, ktoré sa sústreďuje na materiálnosť videného obrazu. Pamäť prestáva byť len výlučne štruktúrou intelektu – prinášania spoločných rámcov spomienok, la mémoire collectiva. Dielo pripomína iné dedičstvo, v ktorom isté množiny, ako napríklad rozdelenie na to, čo je duchovné a materiálne, prestávajú byť jasne ohraničené. Fyzickosť a telesná práca otvára možnosť vnímania a preciťovania tejto práce iným spôsobom ako zrkadlo. Práve priestor medzi ním sa stáva miestom prevteľovania cítiaceho tela, miestom Deleuzovho stávania sa. V takomto rozložení sa história zdá byť zapísaná do hlbších rozmerov – opakovania a závislostí: dedičstva, a čo je najdôležitejšie, telesného obývania tohto dedičstva.

More stories by

Agnieszka Kilian