Problematika násilia páchaného na ženách sa v Česku i na Slovensku do povedomia verejnosti začala postupne dostávať v súvislosti so zmenami v spoločnosti po roku 1989 a tiež v súvislosti so vznikom organizácií zameraných na práva žien. Táto téma bola ako mnoho ďalších v predošlom režime tabuizovaná. Zásluhu na vstupe tejto agendy na politickú pôdu a do verejnej diskusie mali na našom území v druhej polovici 90. rokov 20. storočia takmer výlučne neziskové organizácie (Rosa, Gender Studies, Aliancia žien Slovenska, Amnesty International a pod.). Zásluhou neziskových organizácií sa táto téma začala objavovať aj v súčasnom českom a slovenskom výtvarnom umení. Násilie páchané na ženách je veľmi komplexnou oblasťou týkajúcou sa nielen domáceho násilia, ale aj znásilnení, pohlavného zneužívania či nedobrovoľnej prostitúcie. Je historicky zakorenené, vychádza zo spoločensky etablovaných rodových stereotypov a je spojené s množstvom predsudkov. Nasledujúci text predstaví niekoľko diel, ktoré sa v priebehu dvoch desaťročí téme z rozličných aspektov venovali. V roku 1998 vytvoril Jiří Černický dielo týkajúce sa problému domáceho násilia nazvané Modřinové květy. Autor spolupracoval so združením Rosa, ktoré sa venuje práci s týranými ženami, čo ovplyvnilo podobu diela: „Díky tomu jsem měl možnost získat autentickou nahrávku telefonního rozhovoru, kde se baví žena týraná vlastním manželem (květ č. 1) s pracovnicí této organizace, která se jí snaží pomoci (květ č. 2)… Květy rotují a horizontálně se otáčejí, proto se loutka opatřená klouby jakoby svíjí, uhýbá a vlní.“ 1 Černického dielo má podobu multimediálnej inštalácie, do ktorej túto autentickú nahrávku zakomponoval. Autor vytvoril kinetické zvukové objekty v tvare plastových ventilátorových kvetov, ktoré akoby rozprávali svoj príbeh. V objekte boli použité vlasy zapletené do rozličných vrkôčikov s gumičkami a sponkami. Sugestívny materiál, akým sú ženské vlasy, umocňoval dojem osobnej tragédie, ktorá je však zároveň aj celospoločenským problémom. V diele bola zároveň tematizovaná možnosť pomoci a východiska.
Domáce násilie zažila na vlastnej koži slovenská umelkyňa Ildikó Pálová. Počas svojho pracovného pobytu v Nemecku bola väznená a týraná starším mužom, kým sa jej podarilo z domácnosti, v ktorej bola zatvorená, uniknúť. Po tejto skúsenosti vytvorila Pálová cyklus expresívnych malieb Nemecké príbehy (2004). Maľby vychádzali z traumatickej osobnej skúsenosti a boli zároveň pokusom vyrovnať sa s prežitými udalosťami: „Liečila som sa maľbou, ale tiež som sa pomocou obrazov chcela pomstiť. Mapa úteku je obraz, ktorý vyjadruje moju poslednú nádej, ako utiecť stopom, obraz Izba zase uzavretosť miestnosti, kde nie sú dvere. Ďalší obraz znázorňuje mňa, ako ma páchateľ dusí.“ 2 Umenie ako terapia bolo aj jediným spôsobom, ako sa autorka mohla s traumou vysporiadať, keďže ľudia, ktorí o probléme vedeli, odmietli svedčiť. Prezentovanie obrazov na výstavách dostalo charakter verejne vysloveného obvinenia. Záujem o postavenie žien a problém násilia bol dôvodom pre vznik projektu Gordany Zlatanović Bojové umenie (2005). Počas celého týždňa v januári 2005 mohli do galérie HIT v Bratislave prichádzať ženy, ktoré mali možnosť naučiť sa základom sebaobrany od učiteľov Aikida. Táto performancia vyzývala k aktívnej diváckej spoluúčasti, dokonca od nej priamo závisela, rovnako ako závisí podoba spoločnosti od aktívnej občianskej participácie. Aikido však odkazuje k nenásilnému riešeniu konfliktov, zároveň však nabáda k nevyhýbaniu sa výzvam. Sebaobrana nebola určená (len) pre ženy, ktoré trpia násilím v domácnosti, bola skôr symbolickým vyjadrením posilnenia, zbavenia sa a pretvorenia agresie.
Projekt Bojové umenie sa dal pochopiť aj ako ironický komentár k nedostatočnému postihovaniu páchateľov zo strany štátu. Autorka reagovala na alarmujúce fakty týkajúceho sa násilia na ženách a na nedostatočnú legislatívu. Týmto vymedzením sa projekt stal jednoznačne politický a dal by sa chápať v rovine prevzatia osobnej zodpovednosti v prostredí nefungujúcich zákonov. Pozornosť na páchateľov znásilnenia zameral vo svojom diele Mario Chromý. Inštalácia Podozriví zo znásilnenia (2005) pozostávala zo 130 rekonštrukčných kresieb (identikitov) mužských portrétov v podobe rozmernej nástenky. Chromý dielo popisuje: „Sú to obrázky z webových stránok policajných staníc celého sveta. Portréty anonymných násilníkov sú zostavené tak, ako ich popísali napadnuté ženy. Vo svojej podstate sú však tieto portréty fiktívne, pretože odrážajú len pravdepodobnú podobu násilníka. Podľa typu tváre by mohol byť násilníkom asi každý muž.“ 3 Upriamením pozornosti na páchateľov umelec pripomenul, že práve páchatelia a netolerovanie ich skutkov sú faktormi, na ktoré by sa mala orientovať pozornosť polície i verejnosti s cieľom zabrániť opakovaniu násilia. Dielo tiež upozorňuje na fakt, že páchateľom násilia môže byť muž každého spoločenského postavenia či výzoru, nezáleží na jeho prezentovaní sa vo svojom okolí alebo pôsobení na verejnosti. Pavlína Fichta Čierna vo videu Rekonštrukcia (2005), vytvorenom pre výstavu Amnesty International, predstavila výpoveď ženy, ktorá sa stala obeťou násilia. Umelkyňa popisuje scénu, ktorú rekonštruovala vo videu: „Výpoveď zhutnená do troch minút videa je koncipovaná ako rekonštrukcia na viacerých úrovniach čítania. V dome, kde práve prebiehajú rekonštrukčné práce, aktérka vecne opisuje svoju domácnosť a ťažkú situáciu. Spomína na najkrutejší moment v spoločnej domácnosti. Metódou rekonštrukcie na mieste činu dokáže dnes, s odstupom času – keď má za sebou niekoľkoročnú cestu rekonštrukcie vlastnej osobnosti a vlastného života – relatívne pokojne opísať dramatické chvíle.“ 4 Autorkine umelecké dielo a empatický prístup plnia terapeutickú funkciu pre konkrétnu ženu, ktorá je vypočutá. Jej hlas zaznie pred publikom, ale aj pre spoločnosť, v ktorej dochádza k procesu otvorenej komunikácie o utajovanom probléme. Radovan Čerevka vytvoril sériu lentikulárnych tlačí s názvom Čo je doma, to sa počíta (2005). Námetom diela boli ženy aktívne v politike (A. Merkel, J. Timošenko, C. Rice, v SR Monika Beňová, v ČR Petra Buzková), ktoré sú na fotografii zachytené pred a po násilnom akte. Dielo reagovalo na vtedajšiu politickú situáciu, s odstupom času fotografia zbitej Timošenkovej predbehla svoju dobu. Využitie lentikulárnej tlače umožňuje, že v závislosti od uhla diváckeho pohľadu sa tvár mení z reprezentatívneho portrétu na fotografiu zbitej ženy. Názov diela vo forme slovenského ľudového príslovia je ironickým komentárom k spoločenskej realite, v ktorej je domáce násilie označované za súkromnú záležitosť partnerov. Názov zároveň odkazuje k stereotypnému vnímaniu rozdelenia rodových úloh, kde pôsobenie žien v politike býva často vnímané ako „znásilnenie“ ich „ženskej prirodzenosti“. Čerevkovo dielo tiež prehodnocuje mýtus, že násilie na ženách je spojené len s určitou vrstvou spoločnosti, kultúrnymi danosťami či národnostnou príslušnosťou. Pre ženské obete násilia neexistujú spoločenské predpoklady a obeťou sa môže stať bez rozdielu každá žena.
Umelecká skupina Pode Bal sa k téme násilia na ženách vyjadrila konceptuálnou formou v cykle Obrazy (2006). Obrazy sú sériou malieb, ktoré však nezobrazujú konkrétne výjavy, ale iba farebný text na farebnom pozadí. Texty úsporným spôsobom popisujú situácie (Žena utírá prach v kuchyni sledovaná zahradníkem, Žena na chodníku a její bratr v autě opodál, Dívka se svým otcem v koupelně). Priebeh a analýza naznačenej scény v mysli divákov vždy závisí od ich skúseností a teoretickej výbavy. Nedopovedaním odkazu k znásilneniu, prostitúcii a incestu vzniká napätie medzi zdanlivo normálnou situáciou a možným nevysloveným násilím a mocenskou hrou. To môže odkazovať k spoločenskému problému, ktorý síce existuje, no nie je otvorene artikulovaný. Komentárom k rodovým stereotypom, ktoré sú opakované v reklame, bola videoinštalácia Chlapi sobě (2006) od umeleckej skupiny Guma Guar. Guma Guar do otvorenej chladničky umiestnili video s paródiou na pivnú reklamu. Táto reklama v tom čase využívala slogan „chlapi sobě“. Reklamná scéna bola v diele nahradená scénou z lacného pornofilmu, v ktorej skupina mužov znásilní na ulici ženu. Video sa končí záberom na hromadný prípitok mužov a zvolaním hesla „chlapi sobě!“. Scéna znásilnenia je do extrému dotiahnutou predstavou o správaní sa „ozajstného“ muža, ktorú reklama na alkohol prezentuje. Dielo upozorňuje na opakovanie modelu tejto stereotypnej rodovej roly vytvárajúcej spoločenské prostredie, v ktorom je násilie na žene akceptované, keďže zodpovedá predstave o ženskej role ako o opaku roly mužskej. Úsporné výrazové prostriedky využíva video Petra Romanova Bez názvu (2006), ktoré zachytáva hru s nožom: ženská ruka je položená na stole, kým mužská ruka sa snaží bodaním trafiť pomedzi prsty. Ruka však namiesto noža drží čiernu fixku, a tak miesto vpichov zanecháva na ruke a na stole stopy v podobe čiernych značiek. Video symbolizuje nebezpečnú a potenciálne násilnú hru, pričom aktívnym hráčom je muž a pasívnou hráčkou žena, ktorá nemôže ovplyvniť výsledok. Video využitím princípu polarizácie a potenciálnym násilným konfliktom pripomína dielo Douglasa Gordona Divided Self (1996), ktoré zobrazuje dve bojujúce ruky: svetlá ruka drží tmavú ruku za zápästie a bráni jej v pohybe.
Téma prostitúcie sa objavila v diele Eriky Bornovej Udělám vše (2007). Hoci ženská prostitúcia sa nedá bezvýhradne stotožniť s násilím, je často spojená s nerovnoprávnym postavením žien. To vyplýva zo stavu spoločnosti, v ktorej je využívanie sexuálnych služieb tolerované, zatiaľ čo ich poskytovanie je postihované. Bornová sa vo svojom diele zamerala na podmienky zobrazovaných žien: prostitúciu prostredníctvom inzerátov. Umelkyňa vytvorila sériu sošiek žien v stereotypných erotických pózach a odevoch, umiestnených na poličkách symbolizujúcich interiér. Tváre žien sú však rozmazané a nečitateľné, ústa a oči sú len neforemnými otvormi, ktoré odkazujú jednak k anonymite, ale aj k smrti. Inšpiráciou pre podobu diela boli fotografické inzeráty na erotické služby uverejňované v reklamnom časopise. Bornová svoje dielo komentuje: „Väčšinou ma tieto náhodne nájdené fotografie, ktoré sa stali ‚modelmi‘ pre moje sochy, neupútali erotickým nábojom, sú skôr zahanbujúce, rozpačité a tragikomické. Odhaľujú emocionálne zúfalstvo a často chudobu… Čo vypovedá množstvo a ľahká prístupnosť týchto osobných inzerátov o našej spoločnosti?“ 5 Umelecké dielo na základe reálnej udalosti zo svojho okolia vytvorila Veronika Slámová v spolupráci so svojou nevlastnou sestrou Luciou Beňovou.
Dielo Sister to sister (2011) má dokumentárny charakter a podáva príbeh Lucie Beňovej, ktorú sa pokúsil zavraždiť jej priateľ. Ťažisková bola zvuková časť inštalácie – hlas Lucie popisujúci, ako k pokusu o vraždu došlo. Fyzický útok spojený s pokusom o vraždu prišiel nečakane, nepredchádzala mu hádka ani väčšie nezhody. Lucia prežila s vyše 40 bodnými ranami na tele len vďaka tomu, že sa jej na poslednú chvíľu podarilo utiecť oknom v kúpeľni. V diele bol z veľkej časti využitý dokumentárny materiál – správy a fotografie z novín a listy, ktoré bývalý priateľ Lucii posielal, nainštalované na stene. Prípad bol v médiách dopodrobna rozoberaný, keďže ide o mediálne známu rodinu. Okrem veľmi intenzívnej roviny vyznenia diela v zmysle neakceptovateľnosti partnerského násilia, obsahovalo dielo aj rovinu kritiky médií. Z bulvárnych článkov, ktoré Luciu čiastočne podozrievali, že si útok sama vymyslela, a obviňovali ju v rovnakej miere ako samotného páchateľa, bol zrejmý neetický prístup mnohých denníkov. Nahromadenie týchto mediálnych správ, ktoré si často odporovali, upriamilo pozornosť na fakt, že aj opakovanie stereotypných predstáv v médiách (žena si za násilie môže sama) vytvára spoločenskú klímu, kde je problém násilia páchaného na ženách veľmi náročné riešiť.
Dielo Markéty Garai súvisí s témou sexuálneho násilia. Na dievčenskú čipkovanú košieľku autorka vyšila nápis, ktorý je zároveň názvom diela: Nikdo tě nezachrání. Umelkyňa k dielu hovorí, že vyjadruje „pocit, který jsem si odnesla z noci, kdy jsem se ubránila pokusu o znásilnění. Pocit, který se mi dere pod kůží, jsem vyšila do dívčí košilky růžovou bavlnkou nejprve v roce 2013. Vznikla fotografie spodní košilky položené v růžové povlečené posteli, ironizující mou tehdejší naivitu“. Nová verzia tohto diela bola prezentovaná na výstave pre verejný priestor pražskej galérie Artwall, ktorá sa zaoberala témou sexuálneho násilia a iniciovala ju organizácia Konsent v roku 2017. Dielo Markéty Garai pre výstavu na Artwall malo podobu červeného nápisu na košieľke, ktorá pláva na vodnej hladine. „Trvala jsem na tom, že udělám úplně novou verzi, protože když vidím nápis Nikdo tě nezachrání dnes, nevzpomenu si na naivitu a bezmoc. Vybavím si ten pocit neskutečné vnitřní síly, kterou jsem v sobě našla, když jsem si uvědomila, že se musím zachránit sama,“ 6 konštatuje autorka. Sexuálne násilie súvisí aj s ďalšou výstavou, ktorá sa v roku 2017 konala v pražskej galérii Artwall. Išlo o výstavu Almy Lily Rayner s názvom Co mi otec strkal do vagíny. Autorka vystavila fotografickú sériu objektov vytvorených podľa skutočných predmetov a spomienok. Zobrazené predmety odkazovali na dlhodobé sexuálne zneužívanie, ktoré umelkyňa v detstve zažívala. Výstava bolo spojená so sériou verejných diskusií, ktoré sa venovali spoločenskému problému tzv. kultúry znásilnenia (spoločenské prostredie, ktoré je poznačené rodovou nerovnosťou).
Bolo to prvý raz v českom verejnom priestore, keď sa radikálne a osobné umelecké gesto stalo podnetom k diskusii štrukturálneho problému sexuálneho násilia v podobe incestu. Umelkyňa svojou osobnou výpoveďou prispela k zviditeľneniu problému, ale aj k zviditeľneniu zneužívaných žien. Diela, ktoré v posledných dvoch desaťročiach v slovenskom a českom prostredí tematizovali násilie páchané na ženách, mali veľmi rôznorodý charakter a poskytli rôzne uhly pohľadu. K problému sa vyjadrovali umelkyne aj umelci, téma nebola predostieraná ako vyslovene feministická, i keď to vyplýva z jej podstaty. Jednotlivé diela väčšinou nepracovali so zobrazovaním telesnosti, téma bola uchopená v širších dimenziách: historickej, politickej, verejnej, rodinnej a pod. Umelecká rovina často prerástla do roviny živej diskusie mimo sveta umenia, čo preukazuje potenciál umenia nastoľovať a kriticky reflektovať spoločenské problémy.
Lenka Kukurová je umelecká kritička a kurátorka. Venuje sa politickým témam v umení a umeleckému aktivizmu. Je jednou z kurátoriek pražskej galérie Artwall. Pôsobí na Slovensku, v Českej republike a v Nemecku.
1 Černický, Jiří: Videus. Praha: Divus, 2003, s. 34.
2 Rozhovor Gabriely Garlatyovej s umelkyňou o jej zážitkoch: Očista maľbou. In: Profil 1/2006, s. 90-95; k väzneniu sa umelkyňa vyjadruje aj v knihe Jančár, Ivan: Ildikó Pálová. Bratislava: Krása, 2010, s. 34.
3 Vyjadrenie k dielu pre výstavu Amnesty International: Stop násiliu na ženách, Galerie c2c, 2016. Viacero spomenutých diel vzniklo priamo pre túto výstavu.
4 Čierna, Pavlína Fichta: (Môj) empatický pohyb v sociálnom priestore. In: Zborník sympózia Rodové aspekty súčasného umeleckého diskurzu. Ed. Geržová, Jana. Slovart, 2012, s. 127.
5 Katalóg výstavy Behind the Velvet Curtain. Katzen Arts Center, Washington D. C., 2009, nečíslované.
6 Rozhovor pre Blesk: Strach a ponížení. Umělkyně ukázaly pocity i bezmoc znásilněných žen, 29. 10. 2017.