TRAM je cestujúca galéria súčasného umenia a kultúrne centrum v kurátorskej koncepcii Juraja Čarného premávajúce pravidelne ako vlak ÖBB/ZSSK medzi Hlavnou stanicou Bratislava a Wien Hauptbahnhof od februára 2018. TRAM mal od začiatku vysoké ambície. Spájať cestujúcich vo vlaku s umením, ale aj miesta, krajiny a ľudí navzájom. Vlak sa tak mal stať galériou. Na tento účel boli doň a k nemu pozvaní vizuálni umelci, ktorých diela odpútavali od každodennosti a všednosti cestovania. Témy, ktorým sa TRAM venuje, sú široké a heterogénne: projekty o cestovaní, o práci, za ktorou sa cestuje, o migrácii, o minulosti aj o spoločnej budúcnosti. Projekt evokuje vznik filmu – jednotliví herci sa tiež na pľaci vôbec nestretnú a nemusia vidieť zmysel celku. Je však fajn mať zastrešujúcu platformu a združovať projekty aspoň na jednej webstránke. Práca s „neumeleckou“ verejnosťou každého typu v sebe skrýva vzrušenie z neznámeho terénu a adrenalín prekročenia svojich stabilných kruhov. Vlakom sa podarilo previesť i prezidentov. TRAM priniesol na scénu niekoľko svetlých momentov, treba však tiež upozorniť na isté komplikujúce výhybky, ku ktorým patrí napríklad fyzická nemožnosť pretransformovať funkčný vlak na plne funkčnú galériu, a s tým spojená nedostatočná možnosť vysvetlenia príliš prešpekulovaných posolstiev. S najprísnejšími protipožiarnymi pravidlami a ďalšími obmedzeniami sa stretali už mladí kurátori v roku 2000 pri projekte Training (kurátorky Viera Jančeková a Mária Rišková, združenie ERRATA).
Vlakových intervencií sú vo svete celé vagóny. Jančeková popri práci so širokou verejnosťou (ktorá má často súčasné umenie – povedzme si – kdesi na piatej slepej koľaji) zdôraznila význam podobných projektov pre vnútorné budovanie umeleckej scény, metaforickú umeleckú a kurátorskú cestu, na ktorú sa vydali rýchlikom. Koncepcia spočívala v premyslenej spolupráci vždy jedného kurátora s jedným umelcom, ktorí pri tejto príležitosti vytvorili úplne nové dielo. Projekt bol oproti TRAM-u kompaktnejší, čo sa týka časovej i ideovej roviny. Vizuálne umenie je vo svojej podstate introvertne komunikujúce. Moji spolucestujúci sa napríklad pri pohľade „z rýchlika“ absolútne minuli s precíznymi prácami výtvarníčky Daniely Krajčovej. Skúsila som sa zapojiť improvizovaným výkladom. Spojenie nastalo. Formátu hodinovej cesty vlakom viac sedia performatívnejšie projekty Kateřiny Šedej, Petry Fornayovej či Zuzany Husárovej. Popri štátnych prekračujeme tiež hranice vizuálneho umenia. Vo vlaku TRAM skrátka súčasné umenie občas vylezie z ulity na cestujúcich a má pripravené jemné výpady v možnostiach zákona aj do budúcna. Pristúpili?
