Cena Jindřicha Chalupeckého – Keď zasvieti slnko

ŠPATNÉ POČASÍ

 

Vážení návštěvníci, omlouváme se vám za dočasné uzavření výstavy finalistů Ceny Jindřicha Chalupeckého v Pražákově paláci. Vzhledem k tomu, že je výstava napojena na solární elektrárnu, je její provoz zcela závislý na přírodních zdrojích. Z důvodu déle trvajícího špatného počasí se akumulátory zcela vybily. Jakmile zasvítí slunce a baterie uchovávající energii se nabijí, výstavu pro vás znovu otevřeme. Děkujeme za pochopení. #klimatickavyzva Stálé expozice moderního a nového umění jsou v provozu.1 

 

Som výstava CJCH. Som formát prezentácie umenia. Som forma umenia. Mám stres. Som vyprázdnené, príliš dominantné kurátorské gesto? Mám očakávania. Potrebu meniť a zmeniť veci. Vytvoriť zázemie, ktoré bude podnetné. Je toho veľa, čo by som rada dosiahla. Neustále pociťujem momenty sklamaných očakávaní. Aj tak to nevzdávam. Týkam sa klimatickej krízy. Viem, že je nesmierne dôležité vytrvať. Vôbec sa mi to nedarí. Mám ešte väčší stres. Je v ňom hnev, zúfalstvo, cynizmus, beznádej, utópia, idealizmus, antropocentrizmus. Nechcem byť apatická, konzervatívna, samoúčelná. Mám pocit, že umelci, kurátori aj kritici sú zúfalí, snažia sa niesť zodpovednosť za záchranu sveta, pričom sú si vedomí, že sami krízu zároveň produkujú. Sú unavení, štrajkujú a protestujú aj prostredníctvom mňa. Nie som pasívna. Odmietam byť súčasťou systému produkujúceho ďalší odpad. Práve preto je mojou súčasťou aj Manuál pro kulturní instituce v době klimatické krize. Teším sa na diváka, chcem v ňom vzbudiť záujem o tieto problémy. Chcem, aby o mne diskutoval. Bola tu jedna diváčka, ktorá hovorila, že v Banskej Bystrici bola výstava, ktorá ukazovala iba prázdne priestory, volala sa Mám rada pozornosť. Neviem, či sa jej to podarilo. Dúfam, že áno. Ďalšia diváčka hovorila, že aj výstava Ceny Oskára Čepana Ekológia túžby by mala byť zameraná na podobný problém ako ja. Jej kurátorom je Václav Janoščík, ktorý je rád, že sa všetci finalisti zaoberajú širšími spoločenskými problémami. Výstava by mala ukazovať, že umenie nie je izolované vo svojich témach a otázkach, ale je veľmi potrebným priestorom, v ktorom sa prístupným spôsobom otvárajú kľúčové problémy. Zatiaľ nemám správy, ako sa tento zámer podarilo výstave naplniť. Žiadny divák o tom zatiaľ nehovoril. Kurátorky výstavy CJCH Barbora Ciprová a Karina Kottová veľmi jasne definovali, čo je pre 30. ročník CJCH podstatné: je to zdôraznenie vyhlásenia stavu klimatickej krízy. Na podnet jednej z finalistiek Marie Lukáčovej rozvinuli po dohode s ostatnými finalistami ideu energetickej prevádzky výstavy aj jej propagácie s ohľadom na ekologickú stopu. Najvýraznejším a neprehliadnuteľným prvkom je vyňatie výstavy z energetického zázemia a systému Moravskej galérie a jej napojenie na separátny zdroj kumulujúci vlastnú solárnu energiu.

Nie som teda v pravom zmysle výstavou, som viac laboratóriom a jednotlivé diela sú vzorkami skúmania. Napriek tomu ma museli takto prezentovať. Určite na to majú adekvátne dôvody. Mám aj architekta výstavy, je ním štúdio NoArchitects. Som teda laboratórium, alebo výstava? Neviem, cítim sa viac ako výskumné stredisko, prosím, mohli by ste rešpektovať aj túto pozíciu a neočakávať odo mňa koherentný umelecký výstavný výstup? Zdá sa, že mám iný cieľ aj poslanie. Uvedomujem si, že to nie je fér voči umelcom, ale oni to tak trochu sami aj navrhli. Rada by som spolu s nimi vzbudila diskusiu, kam by sa mala cena CJCH vyvíjať a ako by mohla konzistentne pokračovať v zmenách, ktoré nastolili predošlé ročníky. Je mi ľúto, že tento rok už nebol na vernisáži preklad do znakovej reči a ani komentované prehliadky. Pozornosť sa upriamila zas inam, to sa však vzájomne nevylučuje. Možno by výstava nemusela prebiehať iba v galérii, možno by diela nemuseli byť vystavené na jednom mieste, niektoré to oslabuje a obmedzuje, galerijný priestor je im neprirodzený. Nepatria tam a je to na nich vidieť. Prepáčte za formálny zmätok a nepresnosti, už viem, že nie som výstava. Ďakujem za pochopenie. Som umelecké dielo. Musím byť perfektné, vytvorené za minimálny čas a limitované financie. Malo by som byť aktivistické, kritické, malo by som mať koncept, ale môžem byť aj živelné a nevysvetliteľné. Keď som len estetické, nestačí to, už nezáleží na tom, či vyvolám katarziu, odľahlo mi. Diváka musím nejakým spôsobom zaujať, nadopovať, ideálne by som malo ponúknuť aj riešenia na politické, celospoločenské, rasové, genderové a environmentálne problémy. Nikdy nevyhoviem všetkým, otázkou je, či sa o to mám vôbec pokúšať a či sa chcem pokúšať. Možno mám len pokúšať šťastie. Komunikovalo som aj s inými umeleckými dielami. Vidia to podobne. Radi by niečo k tomu tiež povedali. My sme diela, ktoré vytvorili umelci a finalisti Comunite Fresca, Marie Lukáčová, Andreas Gajdošík, Baptiste Charneux a Pavla Malinová. Vznikli sme v kontexte CJCH a sme tým determinovaní. Ak nasledujete mapu a navigáciu, uvidíte ma ako prvé. Som Zbytok obrazov zo susedných miest, som freska, kresba na papieri, som koláž, som drevo, som tehla, koberec, med, ruka, zaváranina, hodiny, to, čo vo mne vidíte, sú dary od participujúcich inštitúcií. Som otvorený azylový dom. Som Kancelária verejného ochrancu práv, som Ratolesť, som Cesta domov, som Jedáleň kuchárok bez domova, som Ako doma, čas u mňa je relatívny, ide opačným smerom, jeho súčasťou je aj smrť. Môžete u mňa meditovať, iba mnou prejsť a nezastaviť sa, alebo sa cezo mňa dívať von oknom. Som viac odkaz k iným dielam, ktoré nájdete v rôznych neziskových inštitúciách. Tam sú na správnom mieste a pomáhajú už len tým, že tam sú. Na mape som druhé. Nájdete ma vzadu za bielym závesom. Drahí diváci, budem vám rozprávať príbeh, ktorý som vytrhla zo stránok histórie, to viete, že som ho trošku vylepšila. Som MeluZyna Maca, hmyz, žena, pixel.

Som videoinštalácia, tvorí ma projekcia, v nej animácia, rapový klip, textilné obrazy ako závesy, farebné taburetky, zelená podlaha, reproduktory, zvuk, vzduch, svetlo. Daj si pozor, vleziem ti do hlavy. Som neodbytná ako dotieravý hmyz, som všade, zatiaľ, ale píšu, že už vymieram. Dívaj sa na mňa a počúvaj, keď nestihneš vnímať všetko, dívaj sa znovu a znovu dokola. Som fake news, rapová opereta, som love. Give me your love and cash. Som strong and sexy. Mám pazúry ako ruža. Prehryznem ti kožu… zvlečiem svoju kožu… chcem tvoju krv… urobím ťa sick sick. Som mora. Relax and cach, cash and relax. Som tretí a som Neľudský zdroj, zmutoval som servery iDnes. cz a Lidovky.cz, kritizujem na webe lidov.ky „nejčistší lilii“ Andreja Babiša a jeho vládu, skorumpované médiá a zastieranie pravdy. Ironickými kamuflážami upozorňujem na absurditu každodenných správ. Bol som online, už nie som, bol som obvinený a zničený. Neviem, ako sa bude moja situácia vyvíjať ďalej. Mafra ma sleduje a pozoruje, presne to som chcel dosiahnuť. Mal som však väčšie ambície na kritiku. Podarila sa aspoň čiastočne. Viac si ma všimli na Slovensku. Napísali o mne v Plus jeden deň. Teraz som už nedostupný. https:// babis.media. Ďalšie moje osudy sledujte na FB. My sme štvrtí, sme Podpera a povrchy. Kov, keramika, plastová pena. Sme aseptickí, chladní a klameme telom. Sme krehkí. Zo začiatku nevadilo, keď sa nás dotýkali. Teraz to už nie je možné, majú to povolené len kustódi a kustódky. Treba ich k tomu vyzvať a poprosiť, aby sme sa pohli. Skoro nikto to však nerobí, sme teda nehybní. Možno by bolo lepšie, keby sme sa trochu rozbili. Jedna diváčka mala s nami podivný sen, snívalo sa jej, že sú tu s nami keramické langoše a vyzerali sme s nimi oveľa lepšie. Skúšame si to predstaviť. Sme aseptickí, suchí, vypálení a hladní, cítime vôňu cesnaku. Ja som piata a nemám názov, som modrá a zvlnená ako hladina, som maľba aj objekt, odkazujem k modernizmu, nepotrpím si na prvoplánové experimentovanie, tvorím imaginatívny svet, trochu tajomný, trochu erotický, toto je len jeho malá časť, kto ma už videl, vie že sa nepokúšam šokovať, som stabilná a mám jasný rukopis, teraz premýšľam o podmorskom svete, uvažujem nad vodou, nechcem, aby ste si mysleli, že je to kvôli klimatickej kríze, ale to neznamená, že by mi bola ľahostajná.

Moja energia je modrá. My všetci hore uvedení sme na tejto výstave a v tejto inštitúcii zadefinovaní ako umelecké diela. Každý odbor má svoje špecifiká a operuje istým rešpektom voči iným odborom, my sa však snažíme prezentovať a vykladať problémy celého sveta, využívame znalosti iných odborov, prepájame a kombinujeme. Sme medzidruhovými konektormi. Berieme na seba neúnosnú zodpovednosť, ktorú nedokážeme sami zvládnuť. Produkujeme veľa odpadu, sme súčasťou trhu, národných dedičstiev, súkromných majetkov, zbierok. Niekedy nás aj dražia, alebo ukradnú a sfalšujú. Ale vieme vzbudiť nádej, že existujú aj iné hodnoty. Chápeme, že nás chcú vlastniť a investovať do nás. Ale nechápeme, ako je možné, že nás beztrestne zneužívajú. Nechceme byť zneužívané na rôzne ciele. Chceme byť súčasťou duchovného dedičstva, ktoré sa nedá vlastniť. Chceme mať právo rozhodnúť sa, či nás vystavia, alebo nie, kde nás vystavia, ako dlho tam budeme. Chceme vedieť, kto sa o nás bude starať. Na tejto výstave nás kvôli úspore energie stráži kamerový systém. Priestor nie je dostatočne vykurovaný, kustódi by ochoreli. Aj nám je zima, ale to nevadí, my to spolu s divákmi vydržíme. Jedným zo spôsobov, ako môžeme aktívne prispieť k zníženiu energetickej krízy, je stlmiť kúrenie a obliecť si teplý sveter. Stojíme vonku. Sme solárne panely stojace na betónovej platni. Vyhrievame sa. Akumulujeme slnečné žiarenie a meníme ho na energiu. Domovom nám je betónové podložie. Sme umiestnené za dreveným plotom na stavenisku budúceho nového Janáčkovho centra. Toto miesto nepatrí do pamiatkovej rezervácie, len vďaka tomu sme dostali povolenie vstúpiť do tejto zóny a môžeme tu chvíľu žiť. Je nás šesťdesiat. Sme zapožičaní od firmy Tezamo a energia, ktorú vytvoríme, bude použitá na výstavu Ceny Jindřicha Chalupeckého, ktorú nájdete hneď za rohom. Stačí sledovať kabeláž, tá vás nasmeruje. Pred nami tu bola v rámci Brno Art Open 2019 popiska s odkazom Marka Medunu – Obrazy, popisky a podstavce do času klimatické proměny. Ešte stále k tomu miestu odkazuje malá popiska, ktorá nebola odstránená. Popiska je trvalejšia ako dielo, teraz však odkazuje k nám. Vzbudzuje to v nás rozpaky a pochybnosti, sme naozaj len solárne panely? Nie sme si tým istí, myslíme, že sme nimi boli, ale už nie sme.

Štyri mesiace budeme zabezpečovať energiu pre päť umeleckých diel. Zvládli sme to bez prerušenia do 15. novembra. Naakumulovaná energia vydrží na päť dní. Je zamračené a prší. Prešlo päť dní a energia sa vyčerpala. Preto ste si prečítali na webe vyššie uvedený odkaz. Vieme, že každé z diel má špecifické potreby a vyžaduje iné množstvo energie. Tú vedieme kabelážou a plazíme sa dnu, aby sme ju doručili. Na skle v okne nám vyrezali kruhový otvor, ktorým môžeme vojsť, vďaka nemu prúdime do budovy a odovzdávame svoju energiu tam, kde je potrebná. Žily, cez ktoré prechádza naša energia, tvoria mohutný spletenec čiernych hadov, rozliezajúcich sa po celom prízemí budovy Pražákovho paláca Vieme, že je naša energia úplne závislá 10 11 od slnka, vedia to aj diela, aj architekti, aj umelci, aj kurátori, aj zamestnanci, aj diváci. Niečo sa s nami deje. Je tma, necítime vibrácie, slabneme, meníme sa, sme akumulovaná a izolovaná energia, prúdime výstavou. Sme teplo, svetlo, zvuk. Sme neprehliadnuteľná súčasť výstavy. Tvrdia, že sme príliš dominantní. Urobili z nás architektúru výstavy, v poslednom čase nás priznávali a neskrývali, ale nikdy nie až takto. Sme dôležití. Každý deň zapisujú naše hodnoty. Píšu denník, diagnostiku, chorobopis, štatistiku. Všetci sa môžu pozerať na naše hodnoty. Sme laboratórium. Sme predmetom skúmania. Keď sa osvedčíme, budú nás používať častejšie. Sme dielo? Sme súčasťou diela? Sme súčasťou výstavy? Sme súčasťou ceny? Sme dobré riešenie? Vieme, že sami to nezvládneme. Vedia to aj oni? Niektorí to vedia, pomáhajú nám. Nesú fresky, texty, projekciu, obrazy, keramické objekty. Sú rôznofarební, hladkí, modrí, zvlnení, žltí, drsní, prevŕtaní, čistí, špinaví. Postupne sa predstavujú.

Som stena, som okno, som záves, som podlaha, som výstavný panel, som sokel, som na mieru vyrobený fundus, som taburetka, som koberec. Niekedy sme tu, niekedy sme tam. Prepájame, rozdeľujem, chodia po nás, opierajú sa o nás, sedia na nás, utierajú prach, vysávajú nás, umývajú nás, vyťahujú a zase zaťahujú. Niekedy sme neviditeľní, ale sme tu nonstop. Som Cena Jindřicha Chalupeckého. Mám tridsať rokov. Nesiem meno dôležitého českého filozofa a umeleckého kritika. Za dobu svojho trvania som už zažila rôzne prístupy a ocenila veľa umelcov. Nie každý ma vie prijať. Niektorí boli nominovaní, ale neprihlásili sa, majú na to svoje dôvody, prostredie súťaže nevyhovuje každému, chápem to. Sama uvažujem, či by nestačili nominácie a prezentácie. Či toto samotné už nie je dostatočné ocenenie, ktoré by v sebe nemalo skrytý tlak vyplývajúci z motivácie vyhrať a vystavovať. Viem, že v podobnom ocenení, ktoré sa volá Cena Oskára Čepana sa finalisti proti tomu v roku 2017 verejne vymedzili prostredníctvom znejasnenia ich autorstva kolektívnou inštaláciou. Napísali aj manifest Kto je Cena Oskára Čepana. Neurobili to však dôsledne. Vznikla veľká diskusia. Tá však utíchla, na ďalší rok a aj tento rok cena pokračuje zas ďalej podobne ako predtým. Niektoré pravidlá sa zmenili v obidvoch cenách. U mňa sa zvýšil počet finalistov a národnosť prestala byť limitujúca. Už niekoľko rokov migrujem medzi Prahou a Brnom, možno by sa mohli pridať aj iné miesta. Tento rok nastala zmena a vyhlásili ma v Olomouci na Festivale PAF. Pamätám sa, že v roku 2011 na moje vyhlásenie finalisti neprišli, šli demonštratívne do Brna na vyhlásenie ceny pre umelca od 35 rokov Umělec má cenu. Potešilo ma to, aj keď organizátorov nie. Som trofej. Mám tvar zlatého štafetového kolíku. Čo ak ma niekto ukradne? Čo ak sa stratím? Som poistená? Každý rok bývam u niekoho iného. Som nomádka, nemám trvalé bydlisko. Som symbolická, ale existujem. Odprezentovala som už 154 umelcov. Mám medzinárodnú porotu, ktorej zloženie sa každé tri roky obmieňa. Vyberá finalistov a laureátov, tento rok v zložení Laurel Ptak, Vjera Borozan, Lenka Klodová, Vasif Kortun, Bonaventure Soh Bejeng Ndikung, Michal Novotný. Mám divákov, ktorí vyberajú Cenu diváka. Tento rok vybrali Pavlu Malinovú. Teším sa. Diváka si cením a som rada, že má prvýkrát Cenu diváka aj Cena Oskára Čepana. Ako vidíte, zaujímam sa aj o iné ceny. Ako sa majú, ako prebiehajú. Ceremoniál udeľovania Ceny Věry Jirousovej nedopadol najlepšie, aj keď laureát Viktor Čech vyhral vo viacerých „sekciách“. Veľa ľudí sa síce zasmialo, veľa sa však aj nahnevalo a pocítilo krivdu. Ani ospravedlnenie to nijako nezachránilo. Chápem prečo. Cena Umělec má cenu je zas čoraz nenápadnejšia. Škoda. Trpím ageizmom a pripadám si nekorektná.

Niekedy som rozpoltená, či chcem ešte byť. Neviem totiž, či som súťaž, alebo cena. Podrobujú ma ostrej kritike. Vytváram napätie. Už dlhšiu dobu by bolo dobré pristúpiť k niektorým zmenám. Nepovažujem za nutné, aby bola stálou a nemennou súčasťou môjho ocenenia aj cesta laureáta do USA. Navrhujem, aby nebola. Od roku 1990, keď som bola založená, uplynulo už 30 rokov, rada by som zmenila lokalitu. Je možné, že sa mi to podarí, tohtoročný laureát Andreas Gajdošík pri preberaní ceny vyhlásil, že nikam nepoletí, za ideál považuje Viedeň, kam sa dopraví na bicykli. O cenu sa podelí s ostatnými finalistami, podobne ako to urobil v roku 2014 aj laureát Roman Štětina. Som slávnostný ceremoniál vyhlásenia Ceny Jindřicha Chalupeckého 2019. Už som sa konal. Pod réžiou Bohdana Bláhovca ma uvádzali Pavla Sedliská a Michal Pěchouček. Odhalili celý môj mikrosvet, bolo to sentimentálne. Odznel aj tento citát od Václava Havla, ktorý cenu podporoval: „Naděje není přesvědčením, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl bez ohledu na to, jak to dopadne.“ Som Společnost Jindřicha Chalupeckého a organizujem CJCH. Je to len jedna z mojich aktivít. V roku 2019 som rozbehla projekt Ostrovy: Možnosti soužití. Otváram v ňom otázky týkajúce sa spolunažívania, možnosti, ako byť spolu, s kým alebo s čím sa spojiť, aby sme mohli riešiť planetárnu krízu, aká je rola umelkýň, kurátoriek a umeleckých inštitúcií, čo sa máme odnaučiť a ako sa naučiť byť spolu. Som sprievodný text, som ploter nalepený na stene, som reklamný banner, visím na tyči. Som perforovaný plagát, visím na stene. Som tabuľka s hodnotami. Visím na stene. Som elektronická pozvánka, som udalosť na sociálnej sieti, sme zavesené na sieti, zbierame lajky, som lístok na výstavu, som najprv v ruke, potom vo vrecku. Som recenzia od Jana Zálešáka na Artalk.cz, som online zavesená na sieti, som recenzia od Anežky Bartlovej v Art and Antiques, ležím na stole v kancelárii. Mala som byť recenziou vo Flash Arte, ale som pokusom o empatiu ku všetkým participantom a participantkám rôznych entít, ktoré sú súčasťou experimentu CJCH. Som tvoja myšlienka o mne. Som ty. Premýšľam a prehováram o výstave, uvádzam východiská, súvislosti, vysvetľujem, znejasňujem, objasňujem. Píšu ma na rôznych súkromných aj verejných miestach, v dopravných prostriedkoch, potom ma opravujú, dopĺňajú, vyberajú vhodné slová, skloňujú, skracujú, ukladajú, posielajú, preposielajú, prekladajú, vyberajú písmo, vyberajú papier, graficky upravujú, nalievajú, zalamujú, tlačia, balia, perforujú, inštalujú, prevážajú, zverejňujú, hodnotia a podrobujú kritike. Dotýkajú sa ma, listujú, skrolujú, zdieľajú, berú si ma domov, čítajú, hovoria o mne, založia ma do knižnice, zabudnú na stole, stratia, vyhodia, zrecyklujú. Som pekný? Nie som veľmi dlhý? Som dosť jasný? Mám dobrý formát? Som zdarma. Som katalóg. Je vo mne najviac textu. Hneď prvý Art is on Fire od Barbory Ciprovej a Kariny Kottovej začínam slovami „The Earth is on Fire and no one can save me but you…“ Ty.

Vyhrať svoju budúcnosť môžeme jedine spoločne. Text je informačne nabitý a dôsledne popisuje všetky východiská vedúce ku konečnej realizácii koncepcie výstavy, ktorá je viac experimentom a laboratóriom ako výstavou. Zuzana Jakalová v druhom texte K čomu nám môže byť ekofeminizmus? pokračuje a ďalej rozvíja tento termín, ktorý rozšíril spochybnenie antropocentrizmu a androcentrizmu kultúry. Upozorňuje na rovinu súvisiacu s patriarchálnym uvažovaním o prírode a prírodnom svete. Muž nerovná sa kultúra, žena nerovná sa príroda. Tretí text Vyvesme vlajky na znamenie ekologickej núdze od Maji a Reubena Fowkes uvádza ako dobrý príklad dielo slovenského umelca Ota Hudeca, ktorý na hudobnom festivale Pohoda 2019 prezentoval dielo Vlajka modrej planéty. Inšpiroval sa v ňom dielom Johna McConnelliho k oslavám prvého Dňa zeme v roku 1969. Odvtedy uplynulo päťdesiat rokov. V Hudecovej vlajke zostala na mieste, kde bola Zem, len diera. Som vybitý solárny panel a k tejto výstave nemôžem napísať recenziu, jej formát mi to neumožňuje. Píšem niečo, čo považujem za dôležitejšie. Podobne, ako kurátorky neurobili výstavu, a venovali viac priestoru aktuálnym okolnostiam. Stále verím, že je možné spojiť sily a prestať všetko len využívať. Nevyhnutnosť zmeny myslenia a ustálených foriem je nutná. Nie je nutné urobiť výstavu a nie je nutné hodnotiť diela, umelcov, kurátorov či samotnú cenu, je nutné byť k sebe navzájom dobrí a úprimní, je nutné zvýšiť mieru empatie a je nevyhnutné urobiť to hneď a bez rozdielu ku všetkým a ku všetkému. Aktuálna výstava v Estónskom EKKM v Taline nesie názov „We belongs to the light we belong to the thunder“. Venuje sa pochopeniu pojmu teritória, jeho vlastnenia „owning“, alebo patrenie doňho „belonging“. Pochopenie rozdielu týchto dvoch významov je zásadné. Zem, na ktorej žijeme, je náš domov. Iný nemáme. Patríme doň, nevlastníme ho. Aj keby sme verili, že sme tu len na návšteve, môžeme sa k nej správať s rešpektom, úctou a láskou.

Sme tu teda na návšteve, alebo doma? Nesprávame sa ani ako na návšteve, ani ako doma, sme turisti, ktorí potrebujú na chvíľu zažiť „raj“, ale už nevidia, že robia „peklo“. Sedím doma, sú štyri hodiny ráno, vietor lomcuje vrcholkami stromov. Vedľa mňa spí Henry, má mokrú srsť, stočený chvost, počuť spev vtákov. Jednou rukou hladím, druhou píšem. Rozvidnieva sa, idem spať, ale mala by som vstávať. Začína pršať. Oči sa zatvárajú, vodná hladina stúpa, voda je studená vstupujem do nej aj tak, zohrieva sa, moje telo do nej vedie energiu, moje telo je kolektor aj akumulátor. Na chvíľu. Vážení čitatelia, ospravedlňujem sa za dočasný výpadok kritického mysleniam, ku ktorému došlo na výstave Ceny Jindřicha Chalupeckého. Vzhľadom na to, že je moje myslenie napojené na mozog, jeho prevádzka je úplne závislá na jeho zdrojoch. Z dôvodu dlhodobého pre telo nevhodného životného štýlu sa energia úplne vyčerpala. Akonáhle bude životný štýl optimálny, mozog začne opäť pracovať a kritické myslenie sa opäť obnoví. Aj ostatné orgány sú napojené na mozog, ich funkcie taktiež nie sú stabilizované.

 

1 http://www.moravska-galerie.cz/moravska-galerie/vystavy- a-program/aktuality/2019/docasne-uzavreni-vystavy-finalistu- cjch.aspx, 16. 11. 2019.

 

Zuzana Janečková je kurátorka, pôsobí v Galérii TIC Brno a v artalk.

 

 

 

 

 

Pohľad do výstavy CJCH, inštalácia Pavly Malinovej, Moravská galéria v Brne, 2019, foto: Tomáš Souček

Pohľad do výstavy CJCH, inštalácia Marie Lukáčovej MeluZyna Maca, Moravská galéria v Brne, 2019, foto: Tomáš Souček.

Pohlaď do výstavy CJCH, inštalácia Baptiste Charneuxa Podpěra, povrchy, Moravská galéria v Brne, 2019, foto: Tomáš Souček.

Pohlaď do výstavy CJCH, inštalácia Andreasa Gajdošíka: Nelidské zdroje, Moravská galéria v Brne, 2019, foto: Tomáš Souček.

Pohlaď do výstavy CJCH, inštalácia Comunite Fresca Zbytky obrazů ze sousedních měst, Moravská galéria v Brne, 2019, foto: Tomáš Souček.

Začněte psát hledaný výraz výše a stisknutím klávesy Enter vyhledejte. Stisknutím klávesy ESC zrušíte.

Zpět na začátek