Cena Oskára Čepana – Ekológia nikde nekončiacej túžby by Jana Babušiaková

Výstava tohtoročnej Ceny Oskára Čepana predstavuje práce nie tradične štyroch, ale až piatich finalistov: Jána Durinu, Dávida Koroncziho, Milana Mazúra, Erika Sikoru a Gabriely Zigovej. Po minuloročnej prehliadke v negalerijnom priestore bratislavského obchodného domu Dunaj sa spoločná výstava finalistov tento rok predstavuje v inštitucionalizovanom prostredí Východoslovenskej galérie v Košiciach.

Je nutné povedať, že tohtoročným finalistom galerijné prostredie sedí viac – zatiaľ čo minulý rok prehliadka dokázala s netradičným kancelárskym priestorom prerásť do príjemného site-specific efektu, tohtoročné práce boli viac „uzurpatívne“ voči svojmu okoliu. Prejavilo sa to jednak výraznou prítomnosťou multimédií, keď súčasťou každého diela bola zvuková stopa či projekcia, jednak tendenciou diel všetkých finalistov modifikovať priestor do samostatných (a veľmi rozdielnych) environmentov, ktoré v čisto výstavnom priestore dostali možnosť naplno sa rozvinúť. Architektúra výstavy túto skutočnosť rešpektuje, každému finalistovi vyhradzuje samostatnú časť, oddelenú okrem iného aj mäkkými izolačnými panelmi, čiastočne separujúcimi zvukové vnemy.

Z uvedeného vyplýva i neľahká úloha koncepčného zastrešenia výstavy piatich diferentných umeleckých osobností, pred ktorou stál kurátor Václav Janoščík. Na rozdiel napríklad od kurátoriek Ceny Jindřicha Chalupeckého, ktoré pri koncepcii tohtoročnej výstavy stavili na zjednocujúcu nadstavbu environmentálnej udržateľnosti, Janoščík svoju pozornosť uprel na širšie tematické, ba priam bazálne priesečníky tvorby finalistov. Súhrnný text i krátke texty o jednotlivých finalistoch sú tak sprievodcom pri čítaní celej výstavy, ako aj východiskom pri kladení si otázok o tom, ako by malo fungovať umenie v dobe zmien a spoločenských otrasov. Ekológia túžby, ako ho pomenúva, sa tak v jeho ponímaní má stávať akýmsi vstupom do nového prostredia a vzťahov v ňom, pričom v prvom rade by namiesto racionálnej hry na otázky a odpovede malo byť zdrojom energie, citlivosti a hľadania spoločnej reči na miestach, v ktorých sme možno stratili orientáciu a kontakt s inými.

V dielach finalistov tohtoročnej Ceny Oskára Čepana možno tento postup hľadať nielen v prítomnej ambivalentnosti umeleckých prístupov, ale predovšetkým v upriamení ich pozornosti na pojatie celistvosti sveta do tohto súboru umeleckých prístupov. Umením sa tak môže stať všetko, vrátane jeho samotnej komplexnosti a siete neustále na seba nadväzujúcich vzťahov. Objavuje sa v diele DP.OCH Dočasná platforma. o chlebe. Dávida Koroncziho, kde táto základná potravina tvorí priesečník histórie, súčasnosti, rodinných vzťahov a ekosystému, v ktorom neustále cirkulujú aj naše telá – napriek nášmu presvedčeniu, že človek sa z tejto schémy vymanil. Podobne ústredným prvkom je prestretý stôl, ktorý je priam archetypálnym symbolom stretávania, zdieľania a spoločnej väzby.

Jan Durina v práci Cute & Tragic operuje s témou individuality, ktorú tematizuje v množine alter eg, narábajúc pritom s maskou a kostýmom na pomedzí pohybového divadla, hudby a umeleckej performance. Jeho bytostne osobnú tvorbu možno čítať i v kontexte kontrastu formujúceho tlaku systému spoločenských normatívov a autentického prežívania.

Systém vzťahov indivíduí v dave a dav ako istá forma indivídua zaujíma Gabrielu Zigovú. Vo svojej pohybovej performance analyzuje hranice protichodných pocitov slobody, intimity a úzkosti človeka ako súčasti davu v metre, pre ktoré je charakteristický rytmický „príliv a odliv“ tiel.

Milan Mazúr, ktorý pracuje na hrane vizuálneho a filmového umenia, narába práve s jeho najzákladnejšími prvkami – príbehovosťou a časovosťou. Jeho inštalácia Casaria je mnohoperspektívnym príbehom o imigrácii a prepojení nás a „ich“, cudzieho a domáceho (ktoré vlastne možno ani domáce nie je), ktoré sledujeme na skalách či troskách minulých ríš.

Laureát ceny vybraný medzinárodnou komisiou, Erik Sikora, vo svojej tvorbe dlhodobo reflektuje totálne prepojenie života a umenia, pričom témy každodennosti, ktoré ho tešia či kvária v rámci jeho života na dedine, projektuje do analytických prednášok, stierajúc zaužívanú rolu umelca, ktorý v jeho poňatí môže plynule prechádzať medzi úlohou učiteľa a youtubera. Na Cene Oskára Čepana diváka zavedie na dvor, plný dôverne známych kulís súčasného (nehipstersky praktického) vidieka, ktoré svojsky logickým pohľadom pootáča a vytrháva z jednopohľadovej perspektívy.

Zakorenenosť v bytostne prežívanom, a zároveň slobodná bezhraničnosť, s ktorou sa Sikora dlhodobo pohybuje na pomedzí objektu, performancie, videí a popkultúry, sú jednými z dôvodov jeho ocenenia. Erik Sikora túto líniu rozvíja kontinuálne a dôsledne bez ohľadu na trendy a je výrazne individuálnym zjavom slovenskej umeleckej scény. Ocenenie jeho úprimného tvorivého prístupu je rozhodne zaslúžené.

V sprievodnom kurátorskom texte popri otázke prostredia a vzťahov silne rezonuje téma šťastia, ktoré sa zo slovníka umeleckej praxe takmer vytratilo, zanechajúc ho pevne v rukách konzumu. Definícia šťastia Václava Janoščíka je však od hedonistickej radosti otočená smerom do budúcnosti – je prchavým, ale mnohosľubným zlatastým lemovanímnašich horizontov očakávania. Umenie nie je jeho cieľom, ale prostriedkom, a najmä zdieľaním – obsahov, hodnôt, ale i porozumenia, a teda extenzívnym nástrojom túžby.

Jana Babušiaková je kurátorka.