Rok 2019 sa zapíše do dejín ako rok, keď si ľudstvo konečne uvedomilo skutočnosť, že sme uprostred klimatickej krízy. Aj keď informácie o neudržateľnosti nášho spôsobu žitia máme už najmenej polstoročie, až teraz začíname následky pociťovať priamo vo svojich životoch. V mnohých častiach sveta sú dokumentované extrémne suchá a zároveň extrémne výkyvy teplôt, Amazónsky a iné pralesy sú scénou masívnych požiarov, ľadovce miznú rekordnou rýchlosťou. Ako sa cítite, keď pozorujete eskalujúcu klimatickú krízu? Na čo myslíte, keď sa pozeráte na apokalyptické zábery v správach alebo keď zažívate extrémne počasie? Každý z nás môže reagovať inak, niekedy môžu byť reakcie protikladné, alebo sa môžu každú hodinu meniť: útek, strach, smútok, ignorancia, aktivita, hnev…
Bez ohľadu na to, aký postoj zaujmete, pravdou je, že tento problém sa dotýka nás všetkých. Nemusíte byť klimatickým vedcom/vedkyňou, aby ste si uvedomili, nakoľko zlá je situácia. No mali by ste zároveň vedieť, že to neznamená koniec, ale len začiatok. Snáď začiatok novej éry, v ktorej budú popierači klimatickej zmeny zosmiešňovaní a veľkí znečisťovatelia budú musieť znášať dôsledky za škodu, ktorú spôsobili na životnom prostredí. Musí to byť začiatok systémovej zmeny. A každý/á z nás zohráva v tomto procese dôležitú rolu.
K environmentálnemu hnutiu som sa pridala v polovici 90. rokov ako idealistická tínedžerka. Nezaujímalo ma hrdinstvo, len som cítila potrebu niečo urobiť. Bola som pevne presvedčená, že verejnosti chýbajú informácie o ničení životného prostredia a že keď sa o tom ľudia dozvedia, všetko sa zmení. Očividne som sa mýlila. Neskôr som sa začala zaujímať o súčasné umenie, približne pätnásť rokov sa pohybujem na výtvarnej scéne a venujem sa kurátorstvu. Umenie a aktivizmus sa v mojej realite často stretávajú a na týchto križovatkách (na klimatických protestoch v Paríži či na klimatických táboroch v Českej republike) som stretla aj mnohých umelcov a umelkyne, vrátane Olivera Resslera. Ako aktivistka viem, aký je to pocit stretnúť sa s policajným násilím a sedieť v cele predbežného zadržania, ako kurátorka poznám, aké je to spolupracovať s etablovanými inštitúciami alebo sa zúčastňovať konferencií. Preto som sa rozhodla zamerať svoj text na úlohu umelcov/umelkýň a umeleckej scény v čase klimatickej krízy. Žiadne z praktických odporúčaní nie sú mojím vlastným vynálezom, je to súbor kolektívnych vedomostí mnohých ľudí z oblasti umenia a aktivizmu. Klimatická kríza sa týka každého a zmena je preto dôležitá aj v rámci umeleckej scény, rovnako ako vo všetkých iných oblastiach. Umelecký svet združuje veľkú časť verejnosti, preto má dopad na spoločnosť. Môžeme preto využiť moc, ktorú máme.
Zmeny je možné robiť na individuálnej úrovni, ale omnoho efektívnejšie je budovať siete a aliancie. Na individuálnej úrovni môže každý jednotlivec či umelecká entita začať okamžite: prejsť na obnoviteľné zdroje energie, využívať ekologickejšie formy dopravy 1 a materiálov, obmedziť spotrebu mäsa, alebo ho úplne vylúčiť. Individuálne zmeny návykov sú dôležité z hľadiska dôveryhodnosti. Ťažko vám totiž niekto uverí, že to s ekológiou myslíte vážne, ak sa budete voziť v terénnom aute. Skutočnosť je však taká, že aj keby všetky galérie a umelci sveta obmedzili svoju ekologickú stopu na minimum, výsledok nebude dostatočný. Dôležitá je systémová zmena, ktorá sa dá dosiahnuť jedine spoločným úsilím. Osobná a systémová zmena by mali ísť ruka v ruke, no dôraz by mal byť na zmene systému. Existuje niekoľko spôsobov, ako k tomu pristúpiť.
BOJOVAŤ S GREENWASHINGOM
Donedávna bol sponzoring kultúry prostredníctvom privátneho kapitálu a korporácií zvyčajne vnímaný vyslovene pozitívne. Aj keď niektorí ľudia z umeleckej scény poukazovali na problém korporátneho sponzoringu už desaťročia, až prostredníctvom priamych akcií sa tento problém dostal do širšieho povedomia. Je preto najvyšší čas zaoberať sa touto komplikovanou témou a nezhadzovať ju zo stola zosmiešňovaním aktivistov ako moralistov. Pretože morálka do kultúry patrí.
Korporátny sponzoring umenia je symbolickou investíciou. Mecenášstvo poskytuje firmám auru altruistov. Sponzoring je vo svojej podstate reálnou výmenou kapitálu: finančný kapitál prichádza zo strany sponzorov a symbolický kapitál zo strany sponzorovaných. Nejde o lásku k umeniu, konečným zamýšľaným ziskom je verejná mienka. Mecenášstvo nie je len skvelým komunikačným nástrojom, ale nástrojom zavádzania verejnosti. Cieľom je vytvoriť priaznivú politickú klímu pre korporátne záujmy. V konečnom dôsledku umenie sponzoruje korporátnu propagandu. Ako Pierre Bourdieu 2 povedal už pred tridsiatimi rokmi: sponzor akumuluje symbolický kapitál uznania, potvrdzuje svoj pozitívny imidž, ktorý prináša nepriamy profit a umožňuje zakrývanie niektorých negatívnych aktivít. Strategickým cieľom sponzoringu je neutralizácia kritiky.
V čase klimatickej krízy je dôležité radikálne odmietnuť sponzorovanie umenia prostredníctvom fosílneho priemyslu alebo inými vysoko problematickými neekologickými firmami, ktoré by rady „vyprali“ svoj imidž umením. Je tiež dôležité urobiť verejné prehlásenie. V prípade sponzoringu inými firmami je dôležité položiť si otázku: Chcete byť sponzorovaní/é priemyslom? Stanovili by ste si etickú hranicu? Kade by táto hranica viedla?
ZAMERAŤ SA NA NEPRIATEĽA
Umelecký svet býva nepriateľským prostredím. Stále mu dominuje silný individualizmus a súťaživosť. V tejto atmosfére tak namiesto prínosnej diskusie často prevládnu konflikty. V oblasti umenia, ktoré reaguje na politické otázky alebo je spojené s aktivizmom, sa to prejavuje nezhodami vo vnútri umeleckej scény. Tieto konflikty majú rozličnú podobu: výstavy či umelci, ktorí spolupracujú so štátnymi či etablovanými inštitúciami, bývajú označovaní ako príliš neoliberálni, zaradenie aktivistických diel do portfólia býva kritizované ako pokrytectvo, diela či výstavy zamerané na konkrétny problém bývajú zas vyhlásené za povrchné, alebo na druhej strane príliš nešpecifické. Akoby šlo o súťaž o pozíciu toho skutočného „pravého umeleckého rebela“. Kým v umeleckej prevádzke môže byť súťaživosť (obzvlášť medzi inštitúciami) niekedy prínosom, v oblasti aktivizmu, ktorý je zameraný na spoločný cieľ, je zväčša kontraproduktívna.
Kritické uvažovanie je samozrejme nevyhnutnou podmienkou prístupu k umeniu, ktoré sa zaoberá politickými obsahmi, malo by však mať podobu konštruktívnej kritiky. Najdôležitejšou otázkou pritom je, kam je táto kritika namierená. V oblasti umeleckého aktivizmu je až príliš často veľká časť energie vyplytvaná na kritiku v rámci umeleckej scény namiesto zamerania sa na skutočných vinníkov súčasného stavu. Je vždy užitočné opýtať sa: Kto je nepriateľ? Je to iný umelec/umelkyňa, alebo inštitúcia, ktorí pracujú s rovnakou témou, len iným spôsobom, alebo sú za status quo zodpovední skutoční držitelia moci? Kritika, ktorá má ambíciu dosiahnuť spoločenskú zmenu, by mala byť adresovaná zdola nahor. Ak je namierená zdola nadol, zostane v umeleckej bubline a v konečnom dôsledku bude len polemikou o presadení svojho umeleckého názoru.
Ktorá stratégia sa ukáže ako najúčinnejšia v čase klimatickej zmeny? V skutočnosti na túto otázku nemáme odpoveď. Vieme však, že potrebujeme všetkých: veľké a malé umelecké inštitúcie, verejné a súkromné galérie a múzeá, etablovaných umelcov a umelkyne, študentov a študentky umenia, profesionálnych a neprofesionálnych umelcov a umelkyne, kurátorov a kurátorky, jednoducho čo najširšiu možnú kultúrnu koalíciu. Spôsoby práce môžu byť rôzne, pretože sa obraciame na čo najširšie publikum. 3 Neznamená to, samozrejme, že všetka kultúrna produkcia musí tematizovať klimatickú krízu. No snaha vyrovnať sa s klimatickou krízou by mala byť obsiahnutá v umeleckej prevádzke rovnako, ako je umelecký svet zameraný napríklad na boj proti rasizmu. Všetci by sme mali prestať predstierať, že umenie nie je politické, ale mali by sme sa politikou začať zaoberať a vziať ju do vlastných rúk.
ZMENIŤ SPÔSOB MYSLENIA
V priebehu histórie ľudstva, najmä v období európskeho osvietenstva, sa presadila myšlienka, že človek je autonómny a nezávislý od prírody a prostredia. Príroda bola objektom vedeckého bádania. Vzniklo presvedčenie, že rozum si podmaňuje svet, panuje a dominuje nad prírodou. Myšlienka neobmedzenej nadvlády človeka nad prírodou prežila nečakane dlho a stretávame sa s ňou doposiaľ.
Iné myšlienkové smery (napríklad ekologická filozofia, ekofeminizmus, environmentálna etika) však prinášajú od 70. rokov minulého storočia odlišnú perspektívu: vnímajú prírodu a človeka v nej ako previazanú sieť prvkov a vzťahov. Človek nie je nadradený nad prírodou, ale je jej súčasťou. To zároveň znamená, že príroda a kultúra nie sú oddelené a nemali by byť navzájom konkurenčné. Ľudia by nemali prírode dominovať, ale byť vo vzťahu rešpektu. Táto idea samozrejme nie je nová, no ešte stále nie je široko akceptovaná.
V roku 1970 uskutočnil Rudolf Sikora akciu, pri ktorej do snehu pigmentom namaľoval červenú šípku smerujúcu von z mesta. Červená šípka znamenala útek zo znečistenej civilizácie do čistej prírody. Veľmi skoro po tom si však uvedomil, že toto rozdelenie už neplatí. V ďalších dielach sa zameral na pohľad na ničenie životného prostredia z kozmickej perspektívy. V čase antropocénu už neexistuje jednoduchá dichotómia medzi čistým a znečisteným prostredím. Ľudský koloniálny prístup k prírodnému prostrediu zmenil celú planétu Zem. V ohrození klimatickou zmenou sme si museli najhorším možným spôsobom uvedomiť, že sme súčasťou prírody a náš život na nej závisí. Preto sa musíme začať brániť.
UČIŤ SA ZO SKÚSENOSTI
Zameranie na environmentálne a sociálne témy má v umení bohatú históriu. Umenie, ktoré sa kriticky zaoberá prírodou a životným prostredím, vstúpilo na euro-americkú umeleckú scénu v 70. rokoch minulého storočia a medzičasom sa stalo aj súčasťou dejín umenia. Existujú západní a východní teoretici/teoretičky a umelci/umelkyne, ktorí/é sa zameriavajú na environmentálne témy už od tej doby a niektorí/ é z nich sú stále veľmi aktívni/e (Lucy R. Lippard, Helen a Newton Harrison, Mierle Laderman Ukeles, Rudolf Sikora atď.). V posledných desaťročiach sa uskutočnilo množstvo výstav zameraných na environmentálne otázky vo veľkých aj menších galériách. Niektoré z výstav sa konali pri príležitosti politických klimatických konferencií COP (napríklad Rethink, Copenhagen, 2009; 2050, Brusel, Paríž, 2015; The most beautiful catastrophe, Bytom, 2018 atď.).
Mnoho umelcov a umelkýň vo svete sa venuje témam sociálnej a environmentálnej spravodlivosti, niektorí, ako napríklad Oliver Ressler, tematizujú a podporujú vo svojej tvorbe aktivistické hnutia. Nespočetné množstvo umelcov a umelkýň sa zúčastňuje akcií zameraných na ochranu klímy, niektoré umelecké diela sa stali akčnými nástrojmi (napríklad nafukovacie dlažobné kocky od Artúra van Balen).
Je toho mnoho, čo sa dá osvojiť. Od priekopníkov/priekopníčok sa môžeme naučiť, že záchrana planéty je behom na dlhú trať. Z rozličných umeleckých a výstavných projektov sa môžeme naučiť rozličné prístupy komunikovania odkazu. Keď sa zameriame na umenie zaoberajúce sa životným prostredím, všimneme si, že sme pomerne dobrí v identifikovaní problémov, ale nie sme až takí dobrí v premene myšlienok na činy. Svet súčasného umenia pravdepodobne stále žije v ilúzii, že stačí upozorniť na neprávosti a bude nasledovať zmena. Pravdou však je, že ak nebudeme sami participovať na zmene, nikto to za nás neurobí. Existuje mnoho sociálnych a environmentálnych hnutí, od ktorých sa môžeme nielen učiť, ale aj participovať na nich. Ako odporúča Lucy R. Lippard: „Umenie samotné, samozrejme, nemôže zmeniť svet, ale oplatí sa spojiť s tými, ktorí protestujú proti moci nekonvenčnými riešeniami.“ 4
EXPERIMENTOVAŤ, OTVORIŤ SA A INŠPIROVAŤ
S eskalujúcou klimatickou zmenou stojíme pred najväčšou výzvou súčasnosti. Máme problém kolosálnych rozmerov a veľmi málo času. Často sa spomína (a je to pravdepodobne aj pravda), že ako spoločnosť nemáme pozitívnu víziu, ako sa postaviť klimatickej kríze. Toto je doba pre veľké myšlienky. Pre fantáziu. Je to šanca pre umenie. Problém klimatickej krízy je príliš komplexný na to, aby ho riešili iba špecialisti. Výhodou umenia je, že odmieta byť spútané obmedzeniami nejakého špeciálneho odboru. Je schopné prepájať, budovať mosty a zamerať sa na komplexnosť. Umenie používa iný spôsob jazyka, môže komunikovať aj s ľuďmi, ktorí nereagujú na diskusie založené na faktografických údajoch. Umenie môže prekonávať obmedzenia a rozdelenia. Umelecké inštitúcie sa môžu stať miestom kritického odporu. Je potrebný len jeden ďalší krok: otvoriť umelecký svet všetkým, budovať aliancie, diverzifikovať publikum a vstúpiť do reálneho sveta. Pretože ak si umelecká scéna bude zachovávať svoje elitárske postavenie, v čase klimatickej krízy sa bude stávať stále menej relevantnou.
Na troskách minulosti vzniká nová spoločnosť. 5 Kolaps nefunkčného systému prináša priestor pre nové predstavy. Vízie založené na etickom prístupe človeka k prírodnému prostrediu. Umenie môže klásť otázky, experimentovať a inšpirovať, no umelecký svet môže určite urobiť viac: prinášať riešenia a implementovať ich do politickej diskusie.
Lenka Kukurová je kurátorka a aktivistka. Pôsobí na Slovensku, v Českej republike a v Nemecku. Text pôvodne vznikol pre publikáciu editovanú Oliverom Resslerom, ktorá vychádza v roku 2020: Barricading the Ice Sheets – Artists and Climate Action in the Age of Irreversible Decision, Oliver RESSLER (ed.), Graz: Edition Camera Austria 2020.