O scitlivovaní sa – S Janou Kapelovou sa rozprávala Lýdia Pribišová

Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, 2011-2012, šesťkanálová videoinštalácia, 2:22:28, foto: Gabriel Kuchta

Etické aspekty umeleckej tvorby, fungovania  umeleckého systému, ako aj zmysel  práce a s ním spojená problematika  výchovy a vzdelávania sú s tvorbou Jany Kapelovej dlhodobo previazané. Autorka  v mnohých dielach testuje hranice, čo  spoločnosť, systém či inštitúcia ešte znesie. Čo jej ešte prejde a čo už nie?

Je umelkyňou – aktivistkou (občas i kurátorkou), ktorá svojimi  umeleckými projektami často upozorňuje na absurdity,  systémové chyby či iné problémy spoločenského diania. Jej  diela sú modelovými situáciami, v ktorých sleduje napĺňanie  rôznych sociálnych rolí, využívajúc pritom participatívne  metódy a rôzne formy dialógu. Výsledkom jej umeleckých  výskumov sú často performancie, ktoré autorka označuje  ako malé javiskové formy. Stavia sa nimi proti konformizmu,  odhaľuje skryté fungovanie inštitúcií umenia, vzdelávania  a iných, nabáda na ich kritické dešifrovanie a postavenie sa  ich manipulatívnym snahám. Jej diela majú aj akýsi liečiaci,  očistný prvok, prechádzaním cez určité limitné, rizikové,  priam iniciačné situácie sa snaží nabádať na určité zlepšenie,  ktorého cieľom je nájdenie vnútornej slobody.  Jej diela utvárajú pomyselné vzájomne sa prelínajúce okruhy.  Jedným z nich je, ako sme už spomenuli, práca, jej význam  a sebanaplnenie v nej. Tá plynule vedie k ďalšej autorkinej  téme, a to kritickému nazeraniu  na výchovu a vzdelávací  systém. Kapelová si všíma  určitý revolučný, buričský  moment vo vzťahu k práci,  ak by mala byť nutným zlom,  rutinou. Nabáda k práci, ktorá  je vnímaná ako poslanie a sebarealizácia.  Otázky osobnej  slobody a zodpovednosti  kladie projekt Voľný pracovný  čas (2011), v ktorom predstavuje  produkty kratochvíľ,  času, ktorý si protagonisti „urvali“ pre seba počas nudnej každodennej pracovnej  rutiny. Podobnú satisfakciu  nájdeme aj v malej javiskovej  forme a texte s názvom Moja  pamäť je zrkadlo, na ktoré  mi dýchli (2012), ktorá je nevšednou  poctou autorkinej  matke, Helene Kapelovej,  ktorú jej rodičia dali vyučiť za  sústružníčku. Avšak vďaka  tomu, že sa celý život ako  koníčku venovala recitovaniu,  našla v sebe silu zmeniť povolanie na také, kde by túto vášeň  mohla realizovať, ktoré by mala naozaj rada. A tak sa stala  vychovávateľkou mládeže. Už tu bol dôležitý prvok učenia  (ktorý autorku naplno zaujme o niečo neskôr), text o tejto  skúsenosti napísala matka, ktorá svoju dcéru umelkyňu naučila,  ako ho predniesť. Zatiaľ čo na témy práce a sebarealizácie  Jana Kapelová nazerá skôr optimisticky, s možnosťou  pozitívnej zmeny, druhý veľký okruh jej tém – a to umelecká  prevádzka a jej inštitúcie – vidí skôr skľučujúco. Vo viacerých  dielach sa dotýka nefunkčnosti inštitúcií. Spomeňme tu dielo  venované dramatickému vývoju okolo Kunsthalle v Bratislave  Túžba po Kunsthalle (2011). Ide o projekt, do ktorého na  spoluprácu oslovila ďalších umelcov. Z ich prác vybrala diela  na pohľadnice s témou Kunsthalle, na ktorých bola adresa  ministra kultúry a výzva „Vážený pán Krajcer, vstúpte do  dejín ako minister, ktorý zriadil Kunsthalle!“. Sama jednou  pohľadnicou prispela, ide o známu fotomontáž Domu umenia  s veľkým nápisom Kunsthalle na fasáde. Pohľadnice boli distribuované v rôznych  slovenských galériách a mali byť ich  návštevníkmi zasielané na uvedenú  adresu. Do tohto okruhu patrí aj videoinštalácia s názvom Kunsthalle – súhrnná  správa o stave ustanovizne (2011-2012),  pozostávajúca z monológov osemnástich  kurátorov, umelcov či úradníkov MK  SR o pätnásťročnom procese zakladania tejto inštitúcie, ktorej budúcnosť je  i dnes, na prelome rokov 2019 a 2020,  stále dosť nejasná. Dielo bolo prezentované  ako šesťkanálová inštalácia  v Dome umenia v Bratislave, kde mala  Kunsthalle vzniknúť. Z okruhu inštitucionálnej  kritiky je aj video zachytávajúce  performance Nylonové súvislosti (2017)  venované téme prekarizácie najmä ženskej práce v umeleckej prevádzke.  V tejto oblasti tém sa posunula od hravého  ironického, v podstate veselého  prístupu charakteristického pre rané  diela, videá Ako to funguje a Počkajte si,  kým pán minister odíde (2006), keď sa  snažila dobyť do kancelárie ministra kultúry,  aby mu symbolicky poupratovala,  k určitej vážnosti, či skôr ťažobe vybraných  neskorších tém.

LÝDIA PRIBIŠOVÁ Prvé dielo, čo si od teba pamätám, boli  pripináčiky vysypané na podlahe na  Bienále mladého umenia Skúter v GJK  v Trnave v roku 2007. Je to aj najvýraznejšie  dielo, čo si z tej prehliadky pamätám,  odvtedy som začala tvoju tvorbu  so záujmom sledovať. Môžeš o tej práci  povedať viac? Zdá sa mi, akoby bolo  nejakým predznamenaním, zhutnením,  východiskom toho, čo dosiaľ robíš,  avšak stále sofistikovanejšie a skrytejšie.  Je to tak?

JANA KAPELOVÁ  Áno, v tom diele možno badať prvky subverzivity, s ktorou  pracujem. Išlo o parazitné ready-made, osignované pripináčiky,  teda diela metaforicky narúšajúce štruktúru. Tá výstava  sa konala v lete, keď bola väčšina ľudí obutá v žabkách,  a obávam sa, že ich moje dielo zasiahlo až na kosť. Zámerom  bolo, aby si ho návštevníčky a návštevníci nevedomky odniesli  na podrážkach obuvi až domov.

LP  Aktívne si sa podieľala na niekoľkých aktivistických iniciatívach  (Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo či na petícii proti  návrhu na odvolanie riaditeľa Galérie Jána Koniarka v Trnave,  na iniciatíve Stojíme pri kultúre). Kde sa u teba spája umenie  a kritická občianska prax a kde sa rozchádzajú?

JK  Občiansko-umelecká zodpovednosť je pre mňa navonok  viditeľná rešerš k projektom, v niektorých je čitateľná či  prítomná viac, a v iných menej. Je otázne, čo považuješ za  aktivizmus. Aj séria diskusií, workshopov a prednášok Konzekvencie  edukácie realizovaná minulý rok v Galérii Medium  je pre mňa forma aktivizmu. Prizvané hostky a hostia sa  dotýkali tém procesov vzdelávania, prokrastinácie, vnútornej  motivácie, ale taktiež mechanizmov moci a možnosti obrany,  ktoré minulý rok na VŠVU rezonovali. Za aktivizmus považujem  aj moje štvorročné koordinovanie Artyčok.tv, počas ktorého  vznikli tri pobočky na Slovensku, aby sa mapovala celá  scéna a galerijná infraštruktúra. Moje aktivity sú navzájom  prepojené a nemožno ich od seba odlučovať.

Jana Kapelová, Nylonové súvislosti, záber z videa, 2017, archív autorky.

LP  Témy tvojich diel zvádzajú k určitému moralizovaniu. Dá sa  mu podľa teba vyhnúť? Ako?

JK  V projektoch formulujem svoj postoj či tlmočím názory iných.  Častokrát ide o zdieľané pocity, letargiu, zákulisné myšlienky.  Samozrejme, nevyhnem sa negatívnym emóciám a kritike  stavu opomínaných tém, ale nepovažujem to za moralizovanie  či poučovanie. Možno len v našej umeleckej praxi nie je  bežné otvorene vyjadrovať svoj názor, preto môžu moje diela  pôsobiť naliehavo. Sme vedené a vedení k tomu, aby sme napodobňovali,  opakovali poučky z jedného zdroja a nekomunikovali  svoj pohľad na vec. Myslím si, že je dôležité nevyhýbať  sa tomu, ale, naopak, scitlivieť sa na procesy vzdelávania,  ponímanie práce a sebarealizácie, mechanizmy utvárania obrazu  o nás samých, a teda spoločnosti.

LP  Sú teda tvoje diela vzburou? Ak áno, voči čomu?

JK  Povedala by som skôr, že sú radikálne (v etymologickom význame:  radix – koreň), idú do hĺbky, k podstate problému. Ale  obsahujú do istej miery aj individuálnu vzburu, vo význame  nádeje vo vnútorné oslobodenie. Sú taktiež terapiou  a otázkou o zmysle tolerovania negatívnych prvkov v spoločnosti. Upriamujú pozornosť na to, čo je v systéme nesprávne,  a snažia sa byť hybnou silou k dialógu, zmene, k náprave.

LP  Už tie pripináčiky boli tichou, nenápadnou vzburou, ktorá  zanechala trvalý efekt… Nedávno si sa stala vedúcou Ateliéru  intermédií na VŠVU, predtým si dva roky pôsobila ako riaditeľka  Galérie Medium spadajúcej tiež pod túto školu. Inštitucionalizovala  si sa, postavila si sa na druhú stranu barikády.  Pozoruješ na sebe nejaký vplyv týchto javov? Odráža sa tvoja  kritická prax v nazeraní na inštitúcie, ktoré si zastupovala  či zastupuješ?

JK  Mám pocit, akoby si ma prirovnávala k Delacroixovmu obrazu  Sloboda vedie ľud na barikády. S takýmto prirovnaním sa nestotožňujem.  Moja kritická prax sa, určite aj vplyvom narodenia  syna, posunula k empatii, porozumeniu a českému pojmu  „opečovávat“. Vážim si, že môžem byť na VŠVU v pozícii pedagogičky.  Spolu s Ninou Vidovencovou sa pokúšame viesť  ateliér postavený na neučení. Je nemožné niekoho niečo  naučiť, iba študentky a študenti sa môžu chcieť niečo naučiť.  My sme facilitátorkami situácií, dialógov, odporúčame literatúru,  upozorňujeme na súvislosti, ale kompetencie sú ponechané  na študentky a študentov. Snažíme sa v nich podporovať  viac koncentráciu na proces tvorby, než na výsledné  dielo. Vytvorili sme formulár otvoreného kurikula, akési individuálne  nastavenie semestra, kde si študentky  a študenti zapisujú okruhy tém či  umeleckých foriem, ktorým by sa chceli  venovať. Uvádzajú aj odbornú literatúru,  beletriu, filmy, divadelné predstavenia,  konzultácie s odborníčkami a odborníkmi  z oblastí, ktorým sa tematicky venujú.  Ony a oni si v diskusii s nami vytvárajú  učebný plán na semester. Organizácia  ateliérových aktivít (workshopy, návštevy  galérií, inštitúcií, obedové menu  a pod.) je v istej miere prenesená na  nich. Ide o získanie mäkkých zručností,  ktoré využijú vo svojej umeleckej praxi,  ale aj v reálnom živote. Hodnotenie  nie je postavené na porovnávaní sa so  spolužiačkami a spolužiakmi, nepodporujeme  súťaživosť, ale skôr uvedomenie  si svojho vlastného rozvoja, posunu za  tri mesiace. My im môžeme poskytnúť  iba spätnú väzbu. Učíme však iba prvý  semester, takže niektoré transformačné  procesy sú ešte v procese.

LP  A čo ti priniesla tvoja skúsenosť s vedením  galérie Medium?

JK  Spoznala som VŠVU zvnútra, z neutrálnej  pozície, hierarchicky mi bol nadriadený  iba rektor a neskôr rektorka. Ako  riaditeľka galérie som prichádzala do  kontaktu s väčšinou zamestnankýň  a zamestnancov z pedagogického zboru,  hospodárskej správy, personálneho  i študijného oddelenia, právničkou,  kvestorkou. Pozorovaním som dospela  k názoru, že by bolo dobré na škole  zriadiť oddelenie typu „péče“ o zamestnancov.  Spolu s mojimi spolupracovníčkami  Juditou Mojžišovou, Evou  Tóthovou, kolegom Tomášom Kmeťom  a s výraznou podporou rektora Stanislava  Stankociho sme zorganizovali  pár situácií v tomto duchu. Vernisáže sme na začiatku a konci  školského roka rozšírili o párty, na jednej sme spoločne  so zamestnancami hospodárskej správy pripravili 50 litrov  gulášu. Usporiadali sme plesový večierok aj s červeným  kobercom vyrolovaným pred galériu. Myslím, že tieto mikrosituácie  spoločného jedenia, tanca, stretávania na chvíľu  menili atmosféru na škole. Väčšinou je kontakt obmedzený  na oficiálne situácie, zasadnutia katedry, senátu, kolégia  rektorky, tých neformálnych podujatí je pomenej. Samozrejme  sa neformálne stretáme na vernisážach, príp. existujú  priateľské vzťahy medzi jednotlivcami, no škola ako celok  je výrazne postavená na pracovných vzťahoch. To, že spolu  pracujeme v jednej inštitúcii, neznamená, že spolupracujeme  a že sa poznáme.

LP  To by som na školu s takýmto zameraním nepovedala…

JK  Domnievam sa, že je to vnútorný problém väčšiny škôl, ale  súčasne si uvedomujem, že je pri výraznej byrokracii zložité  pozrieť sa na vnútorné procesy z iného uhla pohľadu. Pozitívnym  príkladom je Univerzita Komenského, ktorá sa začala  venovať edukačným procesom školením pedagogičiek a pedagógov.  Určite je to možné napríklad kurzami zameranými  na komunikáciu, rešpekt a empatiu. Na VŠVU pozorujem aj  individuálne snahy o odlišný prístup k vedeniu ateliérov. Nová riaditeľka galérie Medium Lucia Gašparovičová svojou dramaturgiou vytvára prostredie na väčšiu  aktivitu, diskusiu a podporu vzťahov medzi študentkami  a študentami.

Pohľad do výstavy Skryté kurikulum v tranzit.sk v Bratislave, 2019, foto: Adam Šakový

LP  Aktuálne spolukurátoruješ s Eliškou Mazalanovou  výstavu v tranzit.sk s názvom Skryté kurikulum.  Priblížila by si motivácie a východiská, ktoré vás  viedli realizovať ju? Aký je jej odkaz? Ako súvisí  s tvojimi predchádzajúcimi projektami?

JK  Výstava Skryté kurikulum vznikla na základe rozpracovania  môjho diela Paradox akvária (2018), na  ktorom Eliška spolupracovala ako kurátorka, ale  i performerka, do objemnejšej podoby. Výskum  k nej zahŕňal diskusie s lokálnymi odborníčkami  a odborníkmi na vzdelávanie, predstaviteľmi  vzdelávacích iniciatív, aktivistami a pedagógmi  tradičných, ale aj alternatívnych škôl. Pojem skryté  kurikulum sa používa ako definícia „vedľajších  účinkov“ školského vyučovania. Pre vysvetlenie  – počas odovzdávania vedomostí a zručností formálneho  kurikula dochádza aj k prenosu mnohokrát  nezamýšľaných vzorcov správania, názorov,  spoločenských noriem a ideológií. Študentky a študenti si  ich nevedomky osvojujú a následne ich používajú v ďalších  fázach svojho života. Skryté kurikulum je tak nie celkom  vedomým procesom a môže reprodukovať už aj existujúce  nerovnosti v spoločnosti a hierarchickú štruktúru, avšak jeho  „zvedomenie“ môže mať afirmatívny, emancipačný a transformačný  potenciál. Tieto návyky skrytého kurikula, získané  väčšinou už v prvých ročníkoch základnej školy, znižujú nádej  na vlastný tvorivý rozvoj a plnohodnotné uplatnenie v živote  a zamestnaní. Okrem vystavených diel, teda tradičného  poňatia výstavy, sme sa ju rozhodli doplniť i o performatívnu  časť, ktorá pozostáva z kurzov, workshopov, prednášok  a performancií. V rámci priestorovej dispozície sme jej vyčlenili  jednu miestnosť, akési ambientné prostredie nadizajnované  Matejom Gavulom. Myšlienkovo vychádzalo z troch  hlavných línií: Proces „odučenia sa“ východísk a presvedčení,  ktoré sú nám vštepované v škole; priblíženie pojmov kritickej  pedagogiky a demokratického vzdelávania; reflexiu súčasného  stavu školstva na Slovensku a priblíženie možností, ako  ho reformovať. Výstava ako celok sa snaží zodpovedať otázku,  s ktorou sme sa potýkali od začiatku jej príprav: Vedeli  by sme si predstaviť, aká by bola naša spoločnosť, ak by bol  model vzdelávania založený na vzájomnom rešpekte a demokratických  princípoch?

Jana Kapelová sa narodila v roku 1982 v Trnave, pôsobí  v Bratislave. V rokoch 2009-2013 absolvovala doktorandské  štúdium na Vysokej škole výtvarných umení, v Ateliéri  videa a multimediálnej tvorby Anny Daučíkovej, v rokoch  2004-2006 na Fakulte výtvarných umení na Akadémii umení  v Banskej Bystrici, na Katedre intermédií a audiovizuálnej  tvorby, v Ateliéri integrovaného výskumu Miroslava Nicza  absolvovala magisterské štúdium. Od septembra 2019 vedie  vlastný ateliér na Katedre intermédií na Vysokej škole  výtvarných umení v Bratislave. Vybrané samostatné výstavy:  2018 Paradox akvária, etc. gallery, Praha; 2017 Nylonové  súvislosti, Ciachovňa Arzenal, Žilina; 2016 Situace se mění,  aniž nastala, OFF Format, Brno; 2012 Kunsthalle – súhrnná  správa o stave ustanovizne,  Dom umenia, Bratislava;  2012 Voľný pracovný čas,  Galerie u Dobrýho pastíře,  Brno. Vybrané skupinové  výstavy: 2019 Skryté kurikulum,  tranzit.sk, Bratislava;  The Collective Brain, Art  Lab Gnesta, Gnesta, SW;  2018 Podmínky nemožnosti  IV – Němá promluva, Galerie  Kurzor, Praha; Mám rada pozornosť,  Stredoslovenská galéria,  Banská Bystrica; 2017  Experience of The Bucket  Riders, Arkipel, Jakarta, ID;  CZECHOSLOVAKIA / A Critical  Reader, Gandy gallery,  Bratislava; 2016 Once More,  with Feeling, EFA Project  Space, New York, USA; 2014  Potreba praxe, tranzit.sk Bratislava.

Lýdia Pribišová je kurátorka  a šéfredaktorka Flash Art  Czech and Slovak Edition.

Začněte psát hledaný výraz výše a stisknutím klávesy Enter vyhledejte. Stisknutím klávesy ESC zrušíte.

Zpět na začátek