Mladá pamäť by

by 21. 4. 2020

Aktuálna výstava Mladá pamäť v košickej Šopa Gallery je sviežim nadýchnutím nevtieravej vizuálnej poézie, ktorá osciluje medzi spomienkovou melanchóliou a revoltou reakčného sebavyjadrenia. Predstavenú nastupujúcu generáciu umelcov spája štúdium na Akadémii umenia v Banskej Bystrici a záujem o možnosti média maľby, ktoré prehodnocujú v kontexte súčasných umeleckých tendencii. Vyvstáva otázka, ako uchopiť maľbu formálnym spôsobom tak, aby reflektovala aktuálne otázky spoločnosti z pohľadu jednotlivca, ktorý si hľadá miesto vo svete zahmlenom prednastavenými spôsobmi nazerania.

Autori siahajú do osobnej aj kolektívnej pamäti, porézne spomienky sa navzájom prestupujú, aby prešli čiastočne racionálnou a čiastočne intuitívnou selekciou. Je evidentné, že umelci spomienky nevnímajú ako statické archívy, ale dynamické vzory, ktoré ako komponenty kódovaných step spájajú do nových mentálnych simulácií.

Široký záber formálneho spracovania poukazuje na individuálne hľadanie, ktorého výsledkom je osobitá profilácia s dispozíciou ďalšieho vývinu. Kým u Michaela Luzsiczu a Tomáša Zifčáka je tendencia vytvárania osobných mytológií kombináciou bezprostredných zážitkov s fabulovanou predstavou, Michaela Šuranská pracuje s mytológiou národnou, čím poukazuje na aktuálnu politicko-spoločenskú situáciu s príliš nekritickým obratom k tradíciám.

To, či je príbeh naozaj náš, alebo je súčasťou zdieľaných iných životov, je otázkou, ktorú reflektuje Magdaléna Masárová. Gestickú maľbu rozširuje o transformovanú ľudovú výšivku s textom otvárajúcim otázky medzi prítomnosťou a budúcnosťou. S výzvou na aktívnu divácku projekciu sa stretávame aj u Šimona Tótha, ktorý minimalizuje množstvo elementov do vyprázdnených priestorov melancholickej pamäti s príznačnou absenciou figúry. Pre Kristínu Pechovú je pamäť mentálnou knižnicou, ktorá podlieha biologickým vplyvom podmieneného rozkladu ako metafora selektívneho charakteru spomienok. S procesuálnou premenou sa opätovne stretávame v dielach Dušany Vrbovskej, ktorú práca s prírodným materiálom privádza k abstrakcii. Problém času a pamäti v tomto prípade dostáva nový, ekologický rozmar – ako odkaz k naliehavým otázkam najmladšej generácie.

More stories by

Katarína Balúnová