Katarína Poliačiková s Evou Priečkovou nás vernisážou voviedli do magického sveta každodennosti. K hudobnej spolupráci pozvali Michala Kindernaya a za spojujúci element vizuálno-zvukovo-divadelného zážitku v petržalskej galérii Hot Dock si zvolili vodu. Vodu ako materiál, sen, rutinu, všetky skupenstvá zliate do podoby výstavy – zážitku. Katarína Poliačiková je vizuálna umelkyňa, pracuje hlavne s médiom fotografie, videa a inštalácie, Eva Priečková zas performerka a choreografka. Svoj výskum zameriava na koncept plynutia tvorivej energie – v tomto prípade napríklad vody… Uvádza, že ju fascinuje každodenný život – jeho jednoduchosť a komplexnosť zároveň, experimentálna hudba, hlas a „spirit“.
Multimediálne performancie nie sú v dejinách umenia ničím novým. Novým je však vždy kontext, jedinečným v čase a priestore kontakt s publikom a kolektívna situácia. Najpevnejšou štruktúrou, na ktorej tento jedinečný petržalský februárový zážitok stál, bol zrejme text. Na ten sa postupne nabaľovalo svetlo, obraz, pohyb, hudba, ruch, plynutie… K bežným javom v bežnej situácii vytvorili umelkyne poetické zastavenie, v ktorom by sa našli aj prvky environmentálneho apelu, filozofickej úvahy, snových vízií. Je zaiste dobrá otázka, ako vystaviť a zobraziť v galerijnom prostredí podstatu vody. Ako popísať Poliačikovej písanie?
Celý čas pôsobia autorky, akoby si práve odbehli od večera pri telke v „každodennej“ petržalskej domácnosti. Každé gesto a slovo je starostlivo nakomponované, dva hlasy sa od seba odrážajú ako vo vode, každé slovo, každý obraz môžeme obracať, cítime materiál, hľadáme bodku, príde čiarka. V malom priestore, sme si všetci blízko, plynie čas, plynie vernisáž, zatiaľ čo sa počúvaním textu stávame jedno s akýmisi obyvateľmi akéhosi domu…
… V tomto dome ľudia snívajú o mori, alebo sa im sníva, že sa topia, v tomto dome pozerajú správy o topiacich sa ľadovcoch, a o tých, čo sú, niekde ďaleko, smädní, zatiaľ čo sa vracajú domov s ťažkými kartónmi balenej vody, v tomto dome sa potia v zlých snoch, zatiaľ čo v tme schne voda na dne pohárov a zanecháva za sebou na sklenených stenách sled jemných kružníc ako Amenemhetove vodné hodiny, v tomto dome sme sami, my, všetci, dočasne, vodou. Voda, ktorá nás opúšťa, si pamätá naše telá. Prejde nimi ako jaskyňami, vsiakne do seba príbehy vnútra. V tomto dome ľudia túžia po mori, aj keď už nevedia prečo. Sme naivní, keď si myslíme, že naše telo necíti niečo, o čom nevieme. V tme, keď pod dverami kúpeľne vidíme iba prúžok svetla, ponorení do teplej vody zavrieme oči a cítime sa v bezpečí, vstupujúc do podivne známeho. V tme a vode sme nevinní, ako kedysi, keď sme sa len mali stať, a teraz, cez vodu, sa skúšame vrátiť k tomu, čím sme vždy boli…