V podkroví Pálffyho paláca predstavuje Anton Čierny výstavu Itinerár blúdenia (v spodných prúdoch) pozostávajúcu zo štyroch videí, troch „objektov“ a jednej videoinštalácie. Venuje sa v súčasnosti veľmi frekventovaným témam historických či ekologických záťaží našej krajiny, ktoré ak ostávajú neriešené, nás neúprosne dobiehajú. Tá prvá pri každej príležitosti, spoločenskom otrase či silnom pocite „marginalizácie“, vyúsťuje do podpory extrémistických síl. Tá druhá, hoci sa jej vážnosť vari ešte pomalšie dostáva do povedomia širšej verejnosti, priamo prepája lokálne a globálne problémy, ktorým budeme stále častejšie a intenzívnejšie čeliť. Konkrétne sa autor venuje environmentálnym dopadom ťažobnej činnosti, dvom „dimenziám“ vojnovej Slovenskej republiky: farskej i „židovskej“, antisemitskej propagande, analógii medzi koncentračnými tábormi a „súčasným vykorisťovaním“. Obrazová reč videí je pomerne pestrá: od záznamu aktivistických podujatí až po dlhé krajinné zábery. V objektových inštaláciách hrá hlavnú úlohu veľký kus uhlia, suroviny svojho času reprezentujúcej hybnú silu pokroku, ale teraz skôr „klimatického“ nepriateľa, ktorého väčšina z nás pozná už len z médií, a nie z bezprostrednej skúsenosti každodenného života.
Škoda, že prepojenie tém výstavy nie je veľmi využité, hoci sa, a ani nie prvoplánovo, ponúka. Napríklad paralely nútenej a (polo)nútenej práce: raz vo vojnovom pracovnom tábore a potom v hornonitrianskej bani – v oboch prípadoch, vtedy i teraz, pod zámienkou „veď čo s nimi, nejako ich zamestnať musíme“. Osobne mi však skôr prekážala, v kontexte, v akom obe témy boli už veľakrát spracované, istá malá razancia autorskej výpovede. Použitie dobových hesiel (či nápisu na tehle) na to nestačí, diváka sotva emocionálne či intelektuálne aspoň vyrušia.
Inštalácii výstavy pomohlo predelenie priestoru polostenou, ktorej obe strany slúžia ako projekčné plochy. Naopak, k práci kurátora (Ján Kralovič) by som mal viacero výhrad. Okrem už spomenutej aj jeho text je skôr verbálna ekvilibristika, ktorá projektu i divákovi veľmi nepomôže, hoci by mal. Nepovažujem ani za šťastné nechať hrať návštevníka hru na „čo je čo“ – chýba označenie vystavených prác, k dispozícii je len ich zoznam, ktorého grafická úprava je mu jediným vodidlom.
