MILOTA HAVRÁNKOVÁ: Východoslovenská galéria Košice by

by 5. 5. 2020

Výstava Miloty Havránkovej – TORZO/Laboratórium večných návratov pod kurátorským vedením Anny Varteckej vyznieva zaujímavo nielen koncepčne, ale aj formálne, vďaka výborne zvládnutému členitému priestoru na základe úzkej spolupráce autorky, kurátorky a architekta výstavy Richarda Loskota. Do tmavého podzemného priestoru v pološere, asociujúceho laboratórium stredovekého vedca, boli vytvorené dva perforované kubusy s prezentáciami ozvučených videosekvencií, ako aj náznak pracovného stolu s vystavenými artefaktmi (napr. odliatky jej busty a jej prvého fotoaparátu), ktoré autorka má v obľube a neustále sa k ním vo svojej tvorbe vracia. Výstava zrelej renomovanej autorky s neustále mladistvým pohľadom na svet, ako jednou z kľúčových osobností Česko-Slovenskej fotografie od 6o. rokov 20. storočia až do súčasnosti pripravila návštevníkom výstavy formálne i obsahovo disparátnu selekciu vystavených objektov a diel bez umelo vykonštruovaného naratívneho pátosu. Prezentácia diel poukazuje na autorkine experimentálne polohy príznačné už od jej ranej tvorby z éry „zlatých 60´“ na pražskej FAMU, kedy na vtedajšej umeleckej scéne začala svojou tvorbou presahovať zaužívané stereotypy klasickej fotografie i filmu a intuitívne prechádzala do sveta postprodukčne spracovaného videa, krátkeho filmu, videokoláží, ako aj inscenovaných fotokoláží. Bola tak tvorivou súčasťou predvoja multimédií a digitálneho umenia, ktorý sa v domácom umeleckom prostredí etabloval až v 90. rokoch 20. storočia, za hranicami železnej opony vďaka technologickému pokroku už o niečo skôr. Autorka v danej dobe využívala všetky dostupné média, princípy a postupy, avšak vždy odvážne prekračovala pomyselné hranice a  priam vedecky, zároveň intuitívne skúmala nové nepoznané možnosti. Svojím spôsobom je to hľadanie univerzálneho, nadčasového kánonu krásy a pravdy, i prekonávanie seba samej a vysporiadanie sa s nástrahami okolitého sveta, ale aj odkrývanie skrytých túžob Felberovského podvedomia a nevedomia, a v konečnom dôsledku aj akejsi neustálej existenciálnej sebareflexie. Výstava Torzo zároveň pracuje s princípom Fotogénia, ako so signifikantným znakom, poukazujúcim na jej schopnosť vnikať do hĺbky vecí a predostierať verejnosti svoje vízie, ktoré by bez použitia technológií zostali pre ľudské oko neviditeľné a ne(s)poznané.

 

More stories by

Andrej Jaroš