V roku 2009 to bolo niečo také ZUŠ-kárske by

by 10. 7. 2020

Rozhovor Jana Čumlivského so Zuzanou Bodnárovou a Svätoplukom Mikytom o BANSKEJ ST A NICI

 

Jan Čumlivski: Jak jste na TO přišli?

Svätopluk Mikyta: Jeden z dôvodov, prečo sme na vidieku, je, že nás nebavila centralizovaná kultúra, a druhý, prečo BANSKÚ ST A NICU robíme, je, že sme sa stretávali s kamarátmi umelcami, ktorí chceli tráviť viac času v prostredí, kde ho chceme tráviť aj my. Povedali sme si – dobre, vytvorme platformu, ktorá to umožní a užijeme si ju všetci.

Zuzana Bodnárová: Nie je za tým žiadna sofistikovaná stratégia či romantický plán úteku do divočiny. Osobne to nevnímam ani ako vyhranenie sa voči centru. Naším úmyslom bolo stáť pri vzniku nových diel doslova fyzicky. Ak energiu správne nasmeruješ, keď je podpora intenzívna, hlbšia a skutočná, nie formálna, tak býva výsledkom okrem kvalitných diel aj niečo viac. Možno to bude znieť naivne, ale baví nás prepájať zaujímavých ľudí.

JČ: Ze začátku to spíš působilo, že dovážíte umělce do Banské Štiavnice, teď je, samozřejmě, zvete dál, ale zároveň se mnohem víc zapojujete do života přímo v Banské Štiavnici.

ZB: Nikdy to nebolo len o dovoze. Dosť často vlastne prekračujeme hranice nášho okresu. Štyri roky sme mali spoluprácu so švajčiarskym rezidenčným centrom PROGR v Berne, v New Yorku sme spolu s Petrou Langerovou iniciovali súkromnú rezidenčnú platformu Brooklyn Langer Residency. Aj ostatné projekty: Tatry 73 – železničná stanica v Dolnom Smokovci, ktorému predchádzal projekt Tatrahundert a ďalšie…

JČ: Medializovaná Galerie DOMA je dost lokálně založená…

SM: Počas koronakrízy a uzavretia hraníc a domácností sa kultúra presunula do online priestoru. My sme analógoví a Galéria DOMA je toho príkladom. Vznikla pre povzbudenie najbližšieho publika, ľudí, ktorých sme stretávali tu v Štiavnici v situácii, keď nikto z nás nevedel, čo presne nás ešte čaká. Záujem o zapožičanie grafických diel z nášho archívu prejavili okamžite aj ľudia z Bratislavy, Košíc, Žiliny, dokonca Čiech, ale však tam by to mohol robiť aj niekto iný…

ZB: Zásadné je, že nerobíme niečo na diaľku z pohodlia veľkomesta, ale že tu žijeme a platíme dane a zháňame suché drevo pred každou zimou. Na jeseň 2018 sme po 10 rokoch zmenili pôsobisko a posunuli sa do centra. Začali sme cielene pracovať s publikom, pozývať ich do ateliérov na diskusie s rezidentami, iniciovať interakcie, vytvárať diela do verejného priestoru. Už to nie je iba o uzavretej tvorbe v ateliéri, ale možnosti do toho sveta nahliadnuť. A tú možnosť dávame komukoľvek.

JČ: Vnímáte rozdíl mezi polohou v centru a na periferii?

SM: Ak je dobrá výstava v Budapešti, tak ja na ňu idem, ale pre niekoho je to ďaleko, aj keď z Bratislavy máš na Keleti priamy rýchlik…

ZB: Periféria je výborná vec, ak hľadáš pokoj a nechceš byť na očiach. Tú vylúčenosť si naplno užili všetci rezidenti a tvorila súčasť genia loci stanice. Nebol tam ani žiaden podnikateľský tlak, ktorý sa v turistickom meste, ako je toto, objavuje. 

SM: Je to aj otázka nastavenia. Život však prináša zmenu.

JČ: Taky dost zkomplikovalo situaci, že přestaly jezdit vlaky.

SM: Vlaky jazdia! To len tak ľahko nezrušia, aj keď sú vysoko stratové. Hneď by sa aktivovala petícia a urobila by sa zo záchrany politická téma. Ľud by sa vzbúril! To nie je, ako keď zrušíš výstavu či dotácie pre nezávislú kultúru…

Galéria DOMA, 1. apríl 2020, distribúcia diel z archívu Banskej St a nice do domácností Jarmila Džuppová, To červené, 2017, suchá ihla, foto: archív Banskej St a nice.

JČ: Proč jste v roce 2009 upřednostnili periferii před centrem?

ZB: Keď ideš kľukatými cestičkami autom v tme alebo vlakom do Štiavnice a konečne dorazíš na stanicu, ktorú nepoznáš, ohromí ťa tá nepraktická monumentálna hala-čakáreň. Jednoducho to bola láska na prvý pohľad.

SM: … a trvala 10 rokov.

ZB: V auguste 2009 sme jeden deň dostali kľúče a na druhý deň prišli umelci. Pre nás nikdy nebola prioritou nová omietka, ale tvorba samotná. Šesť rokov sme dokonca predávali cestovné lístky, chodili denne do práce. Ale objektívne bol celý proces predaja viac sociálnym experimentom a kontaktážou ľudí, ktorí si veľakrát v hale ani nevšimli obraz veľký 6 na 9 metrov, alebo hovorili, že máme príliš veľa cudzojazyčnej literatúry v poličkách mobilného bookshopu. Boli takí, čo vystúpili z vlaku a zostali v šoku, že im niekto poradí v angličtine alebo v nemčine, ako a kde nájsť ubytovanie. Doslova žiarili šťastím, že po hodinách vo vlaku z Bratislavy prišli do civilizácie.

SM: Na tom všetkom som mal najradšej tú priamu odozvu. Žiadne komplikované formulácie. Niekomu sa zdalo veľké plátno od Františka Skálu plesnivé, deťom sa páčil veľký smajlík od The Rodina. Priame nefiltrované reakcie. Publikum v galérii svoje názory formuluje cez istý slovník, isté očakávanie. Tu mal slovo cestujúci. Pamätám si, že niekto podal aj oficiálne podnet na to, že „padajúci panelák“ od Tomáša Džadoňa ohrozuje bezpečnosť… Akonáhle železnice zrušili kasu a lístky sa začali predávať priamo vo vlaku, tak sme o toto náhodné publikum prišli, a možno sa po tých desiatich rokoch prejavila naša únava z prostredia. Keď nemáš tím pätnástich spolupracovníkov, nemôžeš si nikdy oddýchnuť, presunúť či rozptýliť zodpovednosť medzi viacerých.

JČ: Vy jste, samozřejmě, měli kolegy, kteří se na fungování ST A NICE podíleli, namátkou Juraj Gábor…

ZB: Juraja sme hneď po škole prizvali na rezidenciu Aklimatizácia pre čerstvého absolventa a potom ostal ďalší rok a pol. Dávid Turčáni si po roku u nás založil skvelý vlastný projekt Včelí kRaj alebo maliari Dominik Hlinka, Marek Burcl a ďalší. 

SM: V prvých týždňoch na samom začiatku nám výrazne pomáhal Slavomír Šmálik. Veľmi praktický človek, na rozdiel od nás. Aktuálne je našou pravou rukou psychológ Zoltán Czakó, ktorý má s Jakubom Juhászom vlastný projekt Mappa. Psychológa po tom čase vieme veľmi oceniť.

JČ: Celá historie BANSKÉ ST A NICE začala sympóziem Áno lino. Proč jste se začali věnovat linorytu, technice, která je vnímaná jako něco ze zakládní školy?

ZB: Teraz už snáď nie, ale v roku 2009 to bolo niečo také zuškárske.

SM: V susedstve železničnej stanice sa nachádzal mestský zberný dvor, zdroj použitého linolea. Nebolo treba chodiť za materiálom ďaleko.

ZB: Svätopluk je školený grafik, tak sme si povedali – poďme rovno urobiť sympózium grafiky. Znie to dosť starosvetsky a netrendovo. Pravda je taká, že sme sa v to leto chceli obklopiť priateľmi a zistiť u nich, či to celé vôbec má nejaký význam. Pozvanie prijali Juraj Horváth a Palo Čejka. Juraj napísal, že by rád prišiel s tebou. Leto 2009 bola šialená improvizácia, ale s veľkým potenciálom. 

SM: A entuziazmom. 

JČ: Byl s námi ještě Zsolt Tibor, Pola Dwurnik a Lucia Pelikantová.

ZB: Zsolta Tibora sme po desiatich rokoch minulý december pozvali do nových priestorov na mesačnú rezidenciu. Bolo zaujímavé vidieť, ako si na ten čas spomína a ako sme všetci trošku dospeli a zostarli, ale stále intenzívne pracujeme. 

JČ: … nebo jsme vyhořeli. Áno lino se opakuje každý rok? 

ZB: Robili sme ho sedem rokov za sebou a autori sa nikdy neopakovali, aj napriek tomu, že Horváth, Čumlivski a Čejka chceli chodiť každý rok… Ale ak sa vrátim k linu, snažili sme sa obsadiť miesta najmä negrafikmi a mám pocit, že sa nám to celkom dobre darilo. Anežka Hošková, Daniela Krajčová, Svetlana Fialová, Tomáš Džadoň, Mira Gáberová, Habima Fuchs, Milan Adamčiak, Bianka Rolando a mnohí iní. Alexander Tinei tu robil svoje prvé grafiky. 

JČ: To by se skoro dalo říct o každém volném umělci, který k vám přišel.

SM: O väčšine. 

JČ: Kromě Áno lino jste měli ještě formát 6×9, potom 8×9…

ZB: Mám pocit, že v našich podmienkach premýšľame v malom. Umelci majú malé ateliéry, robia sa malé formáty, aby potom ich rámovanie, transport a skladovanie nezaťažovalo rozpočet, galérie robia výstavy tak akurát, aj relatívne bohatí ľudia si stavajú obyčajné domy s malými stenami. Urobiť niečo veľké, možno až neprakticky, nepredajne megalomanské pre staničnú čakáreň, ktorá bola verejným priestorom v čase, keď sa diela do verejného priestoru vôbec nerealizovali, sa nám páčilo ako malá nezmyselnosť, roztopaš.

SM: Akonáhle bolo v staničnej čakárni na stene niečo o veľkosti 6×9 m, 8×9 m, úplne sa zmenila atmosféra, svetlo aj farba priestoru. Od 2010 do 2018 sme každý rok pozývali autora/autorku na mikrorezidenciu, počas ktorej práca vznikala priamo na mieste. 

JČ: První byla Jana Farmanová? 

ZB: Áno, v roku 2010 bola takou testujúcou autorkou. Chceli sme, aby to malo takú nelogicky veľkú mierku, ktorá je aj ako komodita nepredajná. (Maľba je v praxi braná úplne opačne ako niečo, čo v galerijnom biznise dobre funguje.) Maliarske plátno sme kupovali vo Viedni a zošívali nám to tu šičky vo firme Svetro. Dali sme si podmienku, že umelec musí byť pri tom. Musí zažiť aj ten sociálny kontakt, aj tú váhu materiálu. Sú z toho dobré fotky, ako Andrej Dúbravský alebo Erik Šille, Franta Skála, Erika Miklošová stoja pri mašine s vedúcou šičiek a ťahajú plátno, a keď sme plátno prvýkrát v hale rozložili, tak hádam každý povedal: Je to väčšie, ako ste mi hovorili. Keď stojíš v bielom mori, ide do tuhého. Na férovku si to dávaš s materiálom aj s mierkou. Je to totálna výzva. 

: Minulý rok jste se přestěhovali…

ZB: Áno, z periférie do centra. Ale značka, pod ktorou komunikujeme aktivity, zostala aj na novej adrese. Ide o bývalé gymnázium, ktoré je v centre mesta, na Göllnerovej-Gwerkovej.

SM: BANSKÁ ST A NICA tu zaberá jeden a pol poschodia, zvyšok je súkromná základná škola Bakomi.

JČ: Změnila se s prostorem i náplň toho, co děláte?

SM: Prirodzene sa snažíme mať kontakt so školou, so žiakmi, rodičmi a učiteľmi. Na stanici nám návštevnosť klesala, tu divákov získavame. Pracovná náplň sa nezmenila.

JČ: Dost se změnily dispozice prostoru, obrovská nádražní hala versus učebny na gymnáziu…

ZB: Ja zacitujem Andreja Dúbravského, keď bol prvýkrát v škole: Ach stanica, to boli prázdniny, ale tu sa bude makať. A až tak malé to nie je, veľké ateliéry majú nejakých 60 m2. Popri trojici domácich autorov, ktorí tu na okrese aj žijú a tvoria (Svätopluk Mikyta, Lucia Tkáčová, Nico Krebs), tu máme grafickú dielňu a dva ateliéry pre rezidentov. Niekomu, samozrejme, môže chýbať vizuálne ohromujúci priestor, akým bola staničná hala, ale v bývalých šatniach na prízemí sme sa malými rekonštrukciami pokúsili vytvoriť galériu Parter. Priestor, kde sa môže odohrávať workshop, výstava, alebo to môže byť len nejaké komunitné miesto pre stretávanie, na výmenu oblečenia, jogu…

Svätopluk Mikyta a Juraj Gábor počas konzultácie možností tlače grafík pre EDITION BSC 2016, foto: archív Banskej St a nice.

: Během fungování BANSKÉ ST A NICE na nádraží jste vedli Display v Galérii Jozefa Kollára, který jste na začátku roku 2020 opustili…

ZB: Parter má 140 m2, takže sa to nedá porovnávať s veľkosťou Displeja v GaJK, ktorý mal 35 m2. Bol tam iný kontext. Ku koncu sme mali pocit, že si od hosťovania v mestskej galérii a spôsobe fungovania v inštitúcii potrebujeme po cca 17 výstavách odpočinúť. Opäť sa však črtajú nové výzvy a spolupráce. V novembri 2020 chystáme výstavu Imricha Vaneka pre Východoslovenskú galériu v Košiciach. Aj galéria DOMA sa nakoniec možno posunie do nejakých väčších inštalácií v negalerijnom prostredí.

JČ: Bylo několik výstav, které jste připravovali v brněnském TICu. 

ZB: Záujem celého kolektívu okolo Galerie TIC o to, čomu sa venujeme, nás nesmierne povzbudzuje.

SM: Vždy si všimnú niečo, čo riešime, a prejavia o to nielen formálny záujem. Vaneka sme zorganizovali na priame oslovenie TICu v lete 2019, a keď sa nás jedna slovenská kurátorka pýtala, prečo sme tú výstavu nerobili na Slovensku, odpoveď bola, že o to tu nikto nemal záujem. V Brne sme tak odpremiérovali projekt Tatrahundert, výstavy Od knihy ku knihe a aj Imricha Vaneka s výraznou produkčnou podporou kolektívu galérie.

ZB: Práve tú podporu sme ocenili. Väčšinou všetko od konceptu po inštalovanie a nalievanie vína robíme s vypätím síl my.

JČ: A publikační činnost? Zdá se mi, že na ni tak nějak vnitřně navazuje Edition BSC. 

ZB: Úprimne, s knihou sa človek natrápi, a keď ju vyprodukuješ, prichádza problém dostať ju k ľuďom. Tu narážame na limity našej organizácie, ktorá nemá žiadnych ďalších zamestnancov. Pri grafikách z Edition BSC sa zdá, že si nájdu oveľa prirodzenejšie cestu k divákovi. Keď sme žili v Prahe, natrafili sme na produkciu Křenkova vydavateľstva Aulos a hrozne sa nám to páčilo. Hovorili sme si, že je skvelé niečo takéto krásne vytvárať a vôbec nevadí, že je to pre malú (vybranú) cieľovku. V tej vysoko nastavenej kvalitatívnej latke sa to nijako časom nepokazí. Tie veci, aj keby o ne nikto nemal záujem prvých 20 rokov, nebudú horšie… Všeobecne je pri grafikách a médiu grafiky dôležitá citlivosť. To, akým spôsobom s médiom narábaš, kde to posúvaš… 

JČ: Důležitější je tiskař. 

ZB: Bez debaty, bez Svätopluka by tie veci nevznikali, jeho znalosti a čas by žiadna inštitúcia nezaplatila.

SM: Tlačiara robím výlučne len pre túto príležitosť. Sám v sebe si hovorím, že sa udržiavam v kondícii. Ako kung-fu majster. A snažím sa vždy niečo nové naučiť, ale stále odmietam prosby o vyššie náklady a spolupráce mimo Edition BSC.

JČ: Nemáte náhodou na skladě geniální knihu, která, bohužel, ještě nepřišla do distribuce a nikdo o ní neví?

ZB: Knihu, ktorú nikto nepotrebuje, ale všetci by ju chceli mať. Takto by mohol znieť promo slogan. Je to kniha Kríza, ktorá vznikala od roku 2013 a je o všetkom, je o trávení staničného času aj o absolútnom pracovnom nasadení, je aj o tvorbe, o zmysle práce a vytváraní nových diel, ktoré nikto nepotrebuje. Je to aj taký pamätníček staničnej improvizácie. Mali by sme ju dať konečne do predaja…

SM: Zaujímavá je však tiež tým, ako sa napája na staničnú grafickú históriu. Jej súčasťou je 64 originálnych linorytov.

JČ: Co budete dělat teď?

ZB: Pred mesiacom Sväťo pozeral na realitách kaštieľ pri maďarských hraniciach a ja som ho musela veľmi korigovať, že to je úplný nezmysel sa teraz niekam presunúť. Ale aj takáto vec, keďže to robíme dvaja, je v hre. 

SM: Máme rozrobené tri knižky… 

ZB: … aj napriek tomu, že s každou ďalšou hovorím, že je posledná, že už viac kníh netreba. 

More stories by

Jan Čumlivski