Až nakoniec… APART Collective. Ema Hesterová & Denis Kozerawski

Miesto snahy prorocky predpovedať to, akú podobu bude mať vizuálne umenie, ako sa zmení práca umelkýň, umelcov, umeleckých pracovníčok a pracovníkov, ako budú fungovať inštitúcie a ako sa vyvinú princípy vystavovania v našich slovníkoch sa udomácňujúcom takzvanom „post-korona“ období, by sme mali vychádzať zo situácie, v ktorej sa umelecká scéna (dlhodobo) nachádza. Z problémov, ktoré pandemická kríza akceleruje a prehlbuje, no ktoré, netreba zabúdať, sú rizomaticky prerastené celým prostredím vizuálneho umenia, a v neposlednom rade aj z inštitucionálnych odpovedí na ne.

Zároveň chceme svoju pozíciu konfrontovať s ďalšími, inými, čo je aj dôvodom, prečo sme sa rozhodli urobiť malú anketu uverejnenú v druhej časti tohto príspevku. Naša vďaka preto patrí Anette Mone Chişi & Lucii Tkáčovej, Jakubovi Jansovi, Martine Růžičkovej, Lukášovi Likavčanovi a Róbertovi Repkovi, ktorí sa ochotne zapojili.

NADPRODUKCIA AKO VÝCHODISKO

Súčasná kríza so sebou pre umeleckú sféru nepriniesla zásadné, nové a nepoznané ťažkosti. Tieto ťažkosti však nás (a obrovské množstvo ďalších v iných odvetviach pôsobiacich), dlhodobo podhodnotené pracovníčky a pracovníkov, zaviedla na samotný okraj existenčnej únosnosti. Každodenne prítomný, dookola skloňovaný a analyzovaný prekariát dosiahol ďalšiu úzkostlivo znehybňujúcu úroveň, zatiaľ čo na pracovné a finančné privilégiá bohatší ocenili možnosť spomaliť a oddýchnuť si. Kríza nezasiahla všetkých rovnako, nie sme v tom všetci spolu, a ako píše Zuzana Jakalová vo svojom článku: „Kríza nie je sabatikal.“1

APART Archive, Language Exercises for Sonic Spaces (LESS), 9. Futurologický Kongres – Bratislava, 2017

Prvé dni po vyhlásení obmedzení sa tieto veľmi rýchlo zmenili na neznesiteľnú nutnosť a tlak produkovať okamžité umelecké a kurátorské online alebo off-site reakcie na aktuálny stav, či predháňanie sa v tom, kto so svojou expresnou odpoveďou príde skôr. Privilégiom nášho kolektívu síce bola možnosť práce z domu, no jej objem vo vzťahu k ohodnoteniu stúpol vo výraznom nepomere, a to aj práve vďaka plytkému naratívu o „voľnom čase“ a z neho vyplývajúceho bezprecedentného kreatívneho potenciálu. Ten vyústil do hodín nezaplatenej duševnej a mentálnej práce strávených vymýšľaním konceptov online výstav, produ produkovaním nových diel, až po úplné zmazanie hranice medzi pracovným a osobným životom. Ukázalo sa tiež, ako málo sú niektoré subjekty pôsobiace na umeleckej scéne ochotné o podobne náročných situáciách uvažovať komplexnejšie. Presun väčšiny aktivít do online prostredia a následná nadprodukcia mali často podobu nepôsobivých virtuálnych prehliadok už existujúcich výstav či vizionársky sa tváriacich netaktilných 3D modelov. Obsesia ostať na očiach a byť za každú cenu relevantný. Na druhú stranu nás tento presun donútil uvažovať o možnostiach jednotlivých médií, o ich dosahu, o potrebe fyzického priestoru a interakcie. Boli nám tiež sprístupnené archívy videoartu, online screeningy a množstvo užitočných textov, štúdií a kníh. Škoda, že sme si ich stihli pozrieť a prečítať iba pár pred tým, než sme voľný čas v karanténe stratili úplne.

 

NIE JE POMOC AKO POMOC

Nezávislé výtvarné umenie a predovšetkým tie a tí, ktorí v rámci neho pôsobia na „voľnej nohe“, pocítili dôsledky pandémie obzvlášť intenzívne a tieto dôsledky si vyžadujú adekvátnu inštitucionálnu reakciu. Participantky, participanti a inštitúcie z drvivej časti fungujú z grantových schém, z honorárov z neistého predaja, z účasti na výstavách a operujú z nestabilných pozícií s čiastkovými úväzkami či prácou na zmluvy o dielo. Patria ku krehkým skupinám pracovníčok a pracovníkov, ktoré nemajú možnosť spoľahnúť sa na svoje finančné rezervy a úspory. Funkčné protikrízové opatrenia teda vyžadujú hĺbkové pochopenie konštantne nestabilných pracovných podmienok, štruktúr umeleckej prevádzky ako takej a aj jej pridružených prekérnych problémov.

Nová ministerka kultúry Natália Milanová však sledovala jej blízke ciele, vo svojom vyjadrení tvrdí, že jedinou možnosťou, ktorú v kontexte financovania kultúry má, je odsúhlasiť ďalšie dotácie.2 Tie sa zameriavajú na obnovu kultúrnych pamiatok, aktivity pamiatkového fondu a vyhlasovanie regionálnych súťaží vo folklóre a neprofesionálnom umení.3 Pravdou však tiež je, že rozpočet bol upravený aj v prípade Fondu na podporu umenia.4 Pre umeleckú scénu hlavného mesta sú zas dôležitým zdrojom financovania dotácie z Bratislavského samosprávneho kraja, ktoré však boli uznesením z 29. 5. 2020 5 úplne pozastavené a nezriaďovaná kultúra sa tak tradične ocitá na úplnom konci hodnotových rebríčkov a bez systematickej pomoci.

Niektoré umelecké pracovníčky a pracovníci mali možnosť využiť tzv. „prvú pomoc zamestnancom, podnikateľom a živnostníkom“.6 No potreba vyčísliť finančné straty za isté obdobie, keď je odvetvie (nielen) vizuálneho umenia podfinancované systematicky a stratové dlhodobo, neukazuje komplexnosť celého problému. Pripomeňme si tiež, že byť živnostníkom alebo inak samostatne pôsobiacou osobou v rámci sféry vizuálneho umenia je privilégiom, ktorého sa dostáva iba časti aktérok a aktérov, a pri zrušených výstavných a iných projektoch je vyžitie príspevku, ktorý má doplnkovú úlohu, nemožné. Najväčšiu mieru pochopenia a solidarity u nás preukázal Fond na podporu umenia, ktorého vedenie pravidelne, systematicky a s čo najväčšou prehľadnosťou informovalo o zmenách v rámci vlastnej prevádzky, o možnostiach zmien projektov a ich náplní, poskytlo návrhy riešení neľahkých situácií, ochotne prijalo žiadosti o posuny termínov a navýšilo aj čiastky alokované v štipendijných programoch. Správnym krokom zo strany vlády by preto bolo výrazné posilnenie rozpočtu organizácie, ktorá je k živej umeleckej komunite najbližšie a rozumie jej fungovaniu, tak, aby jej participantky a participanti nemuseli dostávať iba symbolické honoráre. Najviac nápomocnou by však bola možnosť zaplatiť aj za prácu, ktorá pre krízu nemohla byť dokončená, fyzicky odprezentovaná a netrvať ani na jej prezentácii online. A úplne najlepšie pre to, aby sa prekariát rapídne neprehlboval, by bolo počúvnuť výzvu DOCUMENTATIONS adresovanú otvoreným listom: „Cancel everything, pay everyone!“7

APART Archive , Language Exercises for Sonic Spaces (LESS) , 9. Futurologický Kongres – Bratislava, 2017

A ČO POTOM?

Ak sa prestaneme sústreďovať na to, ako bude umenie a prevádzka vyzerať po tom, čo táto pandémia skončí, otvorí sa nám priestor pre uvažovanie nad tým, akým spôsobom by mohol vyzerať proces zmeny. Na pozadí nášho uvažovania o takomto procese je predovšetkým kritika nadprodukcie, ku ktorej umelecký svet tiež prispieva svojím nezanedbateľným dielom, pričom tá je zas úzko a neoddeliteľne previazaná s klimatickou krízou. Vijay Kolinjivadi, ktorý vo svojom texte poukazuje práve na to, aby sme COVID-19 a klimatickú krízu neoddeľovali, hovorí o tom, že už náš „normálny“ modus bol krízou, a tak nemá byť naším cieľom sa k tejto norme vracať.8 To platí všeobecne, no ostáva pravdou aj v prípade umeleckej prevádzky.

Niektoré galérie sa nevedia dočkať toho, ako znovu spojazdnia svoje výstavné programy a pozastavené aktivity, a usilujú sa čo najskôr vrátiť k svojej bežnej činnosti, ignorujúc všetky výstražné znamenia. Nepotrebujeme ďalšie bienále ani mega- inštitúcie západného typu, kvôli ktorým aktérky a aktéri umeleckej scény neustále cestujú za vidinou zviditeľnenia sa. Potrebujeme prehodnotiť operačné štruktúry, neusilovať sa usporiadať čo najviac výstav do roka s minimálnymi rozpočtami a v neznesiteľných platových podmienkach, a sústrediť sa na to, ako prekročiť temporalitu tradičných výstavných modelov. Bruno Latour v jednom rozhovore dokonca vraví, že je namieste uvažovať o ochranných opatreniach proti návratu do bežného systému produkcie, čo znovu platí aj v kontexte umeleckej sféry.9

Už teraz vzniká množstvo umenia, ktoré viac či menej priamo reflektuje pandémiu koronavírusu. Pri takýchto reflexiách by sa tvorkyne a tvorcovia mohli sústreďovať predovšetkým na poukazovanie na širšie vzťahy, a to k alarmujúcej ekologickej situácii, a súčasne kritizovať vízie nekonečného rastu  a profitu. Koronakríza je iba jedným zo symptómov blížiacej sa katastrofy, a pravdepodobne nie posledným. Latour však v tejto situácii vidí aj isté pozitívum a poukazuje na to, že to, čo nás kríza naučila, je, že je možné zastaviť globálny ekonomický systém, o ktorom nám tvrdili, že sa nedá spomaliť a ani zmeniť.10 Krízová skúsenosť by preto mala byť hnacím motorom našich úvah o zásadnom prehodnotení umeleckej produkčnej dynamiky.

Art Art Is Work, 2018, Pohľad do inštalácie – Jana Kapelová – Nylonové súvislosti, APART Archive

1 JAKALOVÁ, Zuzana: Komu praje šťastie?, apríl 2020. Dostupné na: https://artalk.cz/2020/04/20/komu-praje-stastie/

2 http://www.culture.gov.sk/aktuality-ministerstva-kultury-36.html?id=2138 (26. 5. 2020).

3 Ibidem.

4 http://www.culture.gov.sk/ministerstvo/covid-19/fond-na-podporu-umeniaopatrenie-383.html (20. 5. 2020).

5 https://bratislavskykraj.sk/bratislavsky-samospravny-kraj-pozastavuje-pre-tento-rok-bratislavsku-regionalnu-dotacnu-schemu/ (10. 6. 2020).

6 https://www.pomahameludom.sk/

7 DOCUMENTATIONS: Musems, galleries, art fairs, art centers, universities, theaters, festivals… Cancel everything, pay everyone! marec 2020. Dostupné na: https://documentations.art/Cancel-everything-pay-everyone

8 KOLINJIVADI, Vijay: This pandemic IS ecological breakdown: different tempo, same song, apríl 2020. Dostupné na:

This pandemic IS ecological breakdown: different tempo, same song

9 VAN OVERSTRAETEN, Benoit: Stop! French philosopher Latour urges no return to pre-lockdown normal, máj 2020.

Dostupné na: https://www.reuters.com/article/us-health-coronavirus-france-latour-inte/stop-french-philosopher-latoururges-no-return-to-pre-lockdown-normal-idUSKBN22K22G

10 LATOUR, Bruno: What protective measures can you think of so we don’t go back to the pre-crisis production model? Z francúzštiny preložil Stephen Muecke, 2020. Dostupné na: http://www.brunolatour.fr/sites/default/files/downloads/P-202-AOC-ENGLISH_1.pdf

Titulní foto: Záber z 9. Futurologického kongresu, budova Slovenského rozhlasu, 2018, Chaosdroid & Boris Vitázek, Language Exercises for Sonic Spaces (LESS), audio-vizuálna performance, 2018, foto: APART Collective.

ANKETA

1. Akú podobu nadobudla vaša prax v čase pandémie?

2. Ako zmenia obmedzenia, ktoré boli prijaté kvôli pandémii, vašu budúcu prax? Myslíte si, že je možné vrátiť sa k spôsobu fungovanie spred krízy alebo sa budete usilovať svoj doterajší spôsob fungovania prehodnotiť?

3. Ako môže byť inštitúcia nápomocná v procese tvorby novej inštitucionálnej dynamiky? Myslíte si, že inštitúcie implementujú do svojho fungovania mechanizmus, ktorý bude počítať aj s trendom pravidelne sa vracajúcich podobných krízových situácii?

 

MARTINA RŮŽIČKOVÁ / doktorandka na FaVU VUT Brno

1. Na začiatku karantény som sa dozvedela, že výskumný tím, v ktorom pôsobím, získal veľký grant, ktorý umožní zintenzívnenie jeho činnosti. Eufóriu cyklicky tlmili pocity neistoty, v akom režime budeme počas lock-downu fungovať. Ako zamestnanci univerzity sme mali umožnený vstup do budovy, kde sme na konci prázdnej chodby vypĺňali svoj čas plánovaním a administratívnymi záležitosťami pri nemožnosti vycestovať a vstúpiť do terénu.

2. Neistota grantových príležitostí bola preložená vrstvou mnou doteraz nepoznaného typu neistoty. Rozšíril sa okruh nepredvídateľných externalít. Korona odhalila, že budúcnosť nie je možné naplánovať od stola, len z pohľadu jej ľudského „užívateľa“. Zakúsila som striedavo s dcérou i bez nej vlastnú krehkosť, rovnako tak ako vlastné privilégiá. Mala som možnosť nechať si za úplatu postrážiť dieťa a mať chvíle pre seba, odpočinok a prácu. Neblahé externality by mali, napríklad, vplyvom klimatických zmien v čase pribúdať. V nadväznosti na ne by sme mali reagovať znižovaním miery neistoty v oblastiach, ktoré môžeme svojou činnosťou priamo ovplyvniť – v dostupnosti bývania a prostriedkov pre dôstojný život. Za tieto ciele sa snažím zasadzovať v inštitúcii a v rámci činnosti výskumného tímu, v ktorom pôsobím. Nedokážem s určitosťou povedať, či ma pandémia prinútila zastaviť sa, spomaliť. Postoj k týmto modom vo vzťahu ku komplexite súčasnej situácie ešte nemám ujasnený.

3. Inštitúcia by mala mať schopnosť odrážať neistotu v oblastiach, na ktoré má priamy dosah. Mala by sa dištancovať od prekarizácie a nebyť len producentom nekonečného streamu inovácií. Inštitúcie verejnej správy by mali do procesu plánovania svojej činnosti zapojiť metódy tzv. strategic foresight. Príkladom takejto praxe je dokument Mestskej knižnice v Prahe Neistá budúcnosť, scenáre vývoja do konca roku 2021. Plánovanie a mediácia by sa mali pokúsiť aspoň čiastočne prekryť panické, plošné, k diskusii nepredložené „opatrenia“.

ANETTA MONA CHIŞA / umelkyňa

1. Moja prax sa nezmenila, pracovala som vždy veľa doma a na počítači, takže karanténa nepriniesla žiaden radikálny zásah. Naopak, obdarila ma časom a zvýšenou citlivosťou. Mám pocit, že tieto koronavírusové časy sú čiastočne návratom k „normálu“ – normálom tu myslím hypersenzitivitu a pozornosť, ktorú často strácame. Oslobodená od diktátov hyperaktívnej extroverzie som sa konečne mohla venovať viac hlbším existenciálnym otázkam, vidieť svet (a seba v ňom) ako jeden zraniteľný celok, sústrediť sa na to, čo je tu/ teraz a aj pred nami, a vážiť si to, čo bežne, tak v umení, ako aj v živote, nadobudlo štatút nehodnotných samozrejmostí.

2. Izolácia je skôr stav mysle, osobne mi sociálny odstup a celková pauza nevadili a nepocítila som ich ako obmedzujúce. Hodnotím pozitívne to, ako nás táto situácia vytrhla z kolektívnej hypnózy. Čo sa týka budúcej praxe, ako som spomínala, čas tiekol inak, do pozornosti sa dostali nové témy a celkovo sa mi potvrdili potreby zmien, ku ktorým ašpirujem už dlhšiu dobu. Napríklad, že treba produkovať menej a zmysluplnejšie, využívať potenciál jednoduchých prostriedkov, redukovať cestovanie, že vzdelanie je zásadné a má zmysel sa venovať edukačným aktivitám obojsmerne – vzdelávať seba a čo najlepšie pôsobiť ako pedagóg.

3. Prajem si, aby všetky kultúrne inštitúcie prehodnotili radikálne svoje doterajšie fungovanie (v niektorých prípadoch aj svoju existenciu). Neviem, či sa to stane. To, čo sa zatiaľ implementovalo – urýchlenie adopcie technológií a fungovanie vo virtuálnom priestore a na sociálnych sieťach – nestačí. Mali by sme zvážiť potrebu niektorých udalostí, najmä prebytočných a často nekvalitných tunajších i svetových prehliadok, ktoré sú zvyčajne okázalým predvádzaním buržoáznych ambícií, pozvaním presúvať sa neekologicky po svete, podporujúce márnosť, konzum, triedne a ekonomické nerovnosti, mestskú turistiku alebo gentrifikáciu. Určite by prospelo viac zodpovednosti vo všeobecnosti (kríza-nekríza), viac skromnosti, väčšia spravodlivosť a kultúrna rôznorodosť, a hlavne oprostiť umenie od všetkých spoločenských šperkov a make-upu a dívať sa na podstatu toho, čo nám má kultúra/inštitúcia dať, ako môže umelcom pomáhať, ako nás ako spoločnosť môže meniť.

LUCIA TKÁČOVÁ / umelkyňa

1. Pandémia zmenila môj život iba nebadane, v podstate stále žijem akoby v karanténe. Bývam za dedinou, „von“ chodím do lesa, väčšinu času prežijem vo svojej hlave, v predstavách, spomienkach a plánoch. Oficiálna karanténa mi odňala vnútorný tlak, že by som mala robiť viac a že mi niečo „vo veľkom svete“ uniká. Moja prax sa nezmenila, nápady aj tak mesiace omieľam a prevaľujem v hlave, pokým ich vyvhrnem do reality. Tým, že zmizli príležitosti nápady realizovať, zostalo viac času na ich prežúvanie. Počas pandémie sa do mňa vkradli obavy z budúcnosti, z chudoby a z občianskej vojny. Krátila som si čas odhadmi, ktorý zo susedov nás príde prvý pribiť na bránku a vytrhá nám vnútornosti.

2. Veľmi dúfam, že kríza bola dostatočným zlomom na to, aby potrhala tkanivo normálnosti a vlastne sa už nebolo kam vrátiť. Chcela by som, aby nás udalosti minulých mesiacov dokázali vyliečiť z chamtivosti, krátkozrakosti, tupej poslušnosti, ľahostajnosti. Obávam sa však, že strach a pohodlie nás naleptali natoľko, že po odznení paniky zacvakneme naspäť na svoje pôvodné miesta. Ale zase, druhá vlna vírusu vraj bude silnejšia, nádej teda zostáva…

3. Pojem inštitúcia je široký, naskakuje mi všeličo od štátu, cez artist-run galérie až po medzinárodný inštitút zemiaka.

V „novej normálnosti“ by som od všetkých z nich očakávala, že ich hlavnou črtou bude starostlivosť a že zmutujú takým spôsobom, aby v opakujúcich sa krízach dokázali v prvom rade poskytnúť skutočné zázemie a oporu.

JAKUB JANSA / doktorand na UMPRUM, od septembra 2020 pedagóg na FaVU

Od počátku krizového stavu jsme zvýšili naši pracovní aktivitu na absolutní maximum. Krize nás nevedla k odpočinku, ale hledání možností. V první řadě jsme se věnovali dobrovolnickým aktivitám. Od výroby roušek a propagace jejich nošení až po zajišťování potravin pro lidi bez domova. Některé aktivity byly více organizované, jiné vznikaly spontánně. S odstupem času mi dochází, kolik dobrovolnické energie se v bezprostředním okolí aktivovalo, o jednotlivých lidech a jejich nasazení by se dalo vyprávět opravdu dlouho. Myslím, že to pro mnoho z nás byla i terapie, která nám pomáhala se s novou situací vyrovnat. Paralelně s tím jsme řešili někdy velmi komplikované situace v rodinách. Emoční bitvy a vyjednávání po telefonu. Věřím, že si tím prošel snad každý a v každé rodině se objevil alespoň jeden popírač a naproti tomu někdo další, kdo pociťoval velký strach. V prvních týdnech jsem zcela reálně studoval manuály pro policejní vyjednavače a krizové vyjednávání. :-)) Pořád to neumím, asi by mi pomohl nějaký kurz.

Třetí fáze krizového programu spočívala v tom, udržet nebo zajistit práci. Kompletně se rozbořil roční program. Mnoho aktivit se přesunulo na podzim. Nůžky krize přerozdělily pracovní možnosti velmi nerovně. Většina neměla nic a část byla zavalena extrémním množstvím povinností. Já osobně jsem patřil do té druhé skupiny. V emočním oblaku a pocitu absolutní nejistoty bylo nutné najít silu na soustředění a dokončit několik větších projektů. V prvních týdnech jsem dokončoval návrh stálé expozice Umprum muzea. Rozmístit 12 000 exponátů po výstavě znamenalo sedmihodinové skypy s šéfkurátorem Radimem Vondráčkem a kolegou Tomášem Vargou. Měl jsem pocit, že dělám státnice z nekonečných dějin designu. Absolutní mentální akrobacie. Do toho jsem připravoval nově otevřenou výstavu v Meetfactory, kterou iniciovala Tereza Jindrová, dále navrhoval ceremoniál Nejkrásnější české knihy, vypisoval nejsložitější grant na světě – Norské fondy, točil videa pro Umprum, a v neposlední řadě jsem se snažil vymyslet, jak zajistit nějaké prostředky pro mou rodinu, protože ta seděla bez zaměstnání doma (otec má hospodu v Prostějově). Ostatní výstavy, které byly plánované na toto jaro, se automaticky přesunuly na podzim a léto. Nejhorší na této situaci byla nemožnost cokoliv naplánovat nebo nějakou část práce delegovat, jelikož nebylo jasné, zda proběhnou projekty včas a zda budou vůbec zaplaceny. Tudíž jsem si tady prošel takovým double burnoutem. Chvilkami jsem měl obavy o mentální zdraví, ale dopadlo to dobře. Tuto sobotu jsem měl první volný den po čtyřech měsících. Pomohla každodenní jóga a tancování v ateliéru. Jak říká Dana Drábová: „Dodržuj řád a řád podrží tebe.“ :-)) Jestli vás zajímá, zda jsem jako umělec měl ze své práce radost a zda mi dávala smysl, tak mohu napsat, že ne. Nic mi nedávalo smysl a nic z umění, na kterém jsem v krizi pracoval, mi nedělalo radost. Ale měl jsem zodpovědnost za ostatní lidi, kteří se účastnili realizace výstav a projektů, a proto jsem se svou práci snažil co nejlépe dokončit. Bylo to opravdu duševně extrémně náročné. Spousta paradoxů… ale to je možná ještě na delší vyprávění.

RÓBERT REPKA / dramaturg, Diera do sveta

1. V konečnom dôsledku sme boli nútení robiť podujatia v online podobe. Nepokračovali sme však v pôvodnom dramaturgickom pláne, ale okamžite sme reagovali na novú situáciu a výzvy, ktoré priniesla. Urobili sme prezentácie a diskusie o viktimizácii a kolektívnej morálke, bezdomovectve, angažovanom umení, o psychickom zdraví, depresiách a samote, o stereotypizácii staroby, videohrách a závislostiach či o náraste štátneho a korporátneho sledovania a kontroly. Tiež sme reagovali na rasistické opatrenia vlády SR či na rasistickú vraždu v USA, buď v podobe online príspevkov, alebo pripravovanou výstavou Nikolasa Bernátha.

2. Naučili sme sa aspoň flexibilne reagovať, a pokiaľ príde ďalšie sprísnenie, tak budeme pripravenejší. Uvedomili sme

si však, opäť, aký dôležitý je osobný kontakt s publikom pre našu kolektívnu motiváciu. To však neznamená, že z nejakého romantického sentimentu odmietame koncept online podujatí či streamov. Naopak, online formát stále považujeme za výzvu. Je možné dostať obsah k širšiemu publiku, rovnako je možné zavolať hostí a hostky, ktoré by za iných okolností prísť nemohli. Umožňuje nám to rozširovať povedomie o našej činnosti a tiež rozširovať obsahové možnosti našej autorskej dramaturgie. Určite by sme preto chceli, minimálne v podobe online archívu, mať niektoré naše podujatia digitálne zaznamenané a voľne dostupné pre verejnosť.

3. Radi by sme veril tomu, že kultúrne a umelecké inštitúcie môžu byť príkladom či dobrou praxou toho, ako môžu inštitúcie fungovať. Žiaľ, na Slovensku pozorujeme veľmi málo inštitúcií a organizácií, ktoré sa snažia implementovať do svojho fungovania mechanizmy, ktoré reagujú na súčasné krízové dianie. V rámci inštitúcie mám na mysli napríklad nehierarchické spôsoby rozhodovania, kolektívne vystupovanie a feministické etické východiská pre vnútorné organizovanie sa. Tiež vidíme veľmi málo príkladov inštitúcií, ktoré by kriticky reagovali na súčasnosť kríz – či už na konzervatívne politické dianie, environmentálnu katastrofu, rasizmus, mizogýniu, triedne nerovnosti, chudobu a vylúčenie, stigmatizáciu a nenávisť na základe príslušnosti k rodu, pohlaviu, etniku a pod. Myslíme si, že takáto „politickost“ kultúrnej a umeleckej inštitúcie by mala byť jej úplne nevyhnutnou a fundamentálnou súčasťou a východiskom fungovania. Na pár výnimiek však vidíme skôr nasledovanie a reprodukciu (formálne aj obsahovo) modelu a logiky „kreatívneho priemyslu“, ktorý umenie a kultúru vyprázdňuje, redukuje a komodifikuje. Model kreatívneho priemyslu môže byť biznisovo a ekonomicky príťažlivý, avšak za cenu toho, že je konformný s dominantným diskurzom a systémom.

LUKÁŠ LIKAVČAN / teoretik pôsobiaci na FAMU Praha a v display.cz

1. Počas pandémie som sa ocitol vo veľmi privilegovanej pozícii, keďže jadro mojej praxe – čítanie a písanie – som mohol nerušene prevádzkovať aj naďalej, a preto nemôžem tvrdiť, že by sa moja prax výrazne zmenila. Pravdaže, musel som sa obmedziť na výuku cez Zoom a výrazne zredukovať pomerne ambiciózny kurátorský projekt, ale inak bola moja prax veľmi podobná obdobiu pred pandémiou.

2. Do normálu sa nechcem vrátiť a verím, že to ani možné nie je. Výrazne som prehodnotil prístup k osobným ambíciám a workoholických návykom, ktoré som si do umeleckého sveta priniesol z akademického prostredia, a začal som rozmýšľať nad hodnotou dlhodobých inštitucionálnych a lokálnych záväzkov. Miesto kvantity a viditeľnosti mojich projektov mi začala ako oveľa dôležitejšia pripadať ich udržateľnosť a hmatateľnosť ich výstupov. To pre mňa znamenalo tiež istú osobnú dezorientáciu, keďže som niekoľko rokov žil v rozpore medzi štýlom a obsahom mojej praxe, a až pandémia ma konfrontovala s nutnosťou prehodnotiť, do akej miery potrebujem pre svoj život neustálu mobilitu a hyperproduktivitu.

3. Zatiaľ hlbšiu inštitucionálnu adaptáciu nevidím. Tá by mohla prísť s dôrazným prijatím feministických a ekologických princípov, ktoré by presunuli dôraz inštitúcií z produktivity smerom k starostlivosti, čo je volanie, ktoré v Česku opakovane zaznieva zo strany Feministické (umělecké) instituce. Aplikácia týchto princípov však vyžaduje, aby sa kurátorská prax začala chápať hlavne ako výskum inštitucionálnych alternatív a ako starostlivosť o bazálnu infraštruktúru umeleckého chodu. To so sebou vo výsledku nesie aj nové premýšľanie o role digitálnych technológií v inštitucionálnej sfére, ale to by malo ísť ďalej, než len k otázkam online výstav – smerom k budovaniu hybridných formátov živého a online programu, digitálnym archívom či prehodnoteniu vzťahu k niektorým mainstreamovým sociálnym sieťam.

Začněte psát hledaný výraz výše a stisknutím klávesy Enter vyhledejte. Stisknutím klávesy ESC zrušíte.

Zpět na začátek