Spomedzi lokálov lemujúcich hlavnú ulicu v centre, ktoré však žiadnym centrom nie je, najviac pútajú pozornosť záložne a klenotníctva. Plurál nie je náhoda, ich hojný počet je znepokojivo bizarný. Tamojší úžernícky kolorit dotvára stávková kancelária, kasíno a pobočka mobilného operátora. V druhom pláne si všimnete aj kvetinárstvo, papiernictvo, kebab, sekáč a cukráreň. Deväťdesiatkovú budovu daňového úradu. Malé mesto, periféria.
Biedny fyzický verejný priestor Veľkého Krtíša je pohotovo suplovaný priestorom virtuálnym. Mesto sa prezentuje viacerými webmi i profilmi na sociálnych sieťach zásobovanými obsahom, ktorý zručne nadbieha aktuálnej politickej reprezentácii. Táto kompenzácia nedostatku reálneho verejného priestoru virtuálnym je tichým, nevysloveným konsenzom. Nikoho ju nenapadne tematizovať, ale je tam a niečo robí. Architektka Keller Easterling by ju nazvala „aktívnou formou“. Aké dôsledky prináša rozkol medzi priestorovým dizajnom mestského laboratória a virtuálnym prísľubom? Skutočná aktivita akéhokoľvek typu technológie – v Easterlingovej jazyku dispozícia – zvykne byť vo všadeprítomnosti infraštruktúry ťažko odhaliteľná. Hmatateľnejšou sa stáva až sledovaním trajektórií aktívnych foriem, ktoré pomáhajú prečítať diskrepanciu medzi deklarovaným zámerom a skrytou dispozíciou (protokolom). Mestská autorita Veľkého Krtíša súčasne dizajnuje dispozície i performuje svoju proklamovanú činnosť. Pri tejto dvojakej aktivite jej dobre slúžia naratívy, tiež aktívne formy, ktoré navzdory svojej nemateriálnosti a nepriestorovosti bývajú často nasadené práve s prísľubom priestorového účinku. Darí sa jej napr. simulovať pastiersku opateru za hlasitého opakovania mantier o budúcom rozvoji. Že je do existujúcej konfigurácie zahrnutý každý, sa má rozumieť samo sebou. Takúto performance Jacques Rancière nazýva etická komunita. Na rozdiel od politickej, živenej produktívnou silou dissensu, etická komunita vychádza z fúzie faktu a práva, teda z konsenzu. V rámci neho dochádza k redukcii rôznych záujmov na jediný spoločný záujem, ktorý sa tvári, že všetky dielčie záujmy už do seba prezieravo pojal. Napr. naratív o neprispôsobivosti niektorých skupín aktérov potom veľmi dobre funguje ako aktívna forma upevňujúca paternalistickú dispozíciu mesta vo veci politiky bývania, teda v niečom a priori materiálnom a priestorovom. Mesto sa akože „snaží“, ale, žiaľ, vždy sa nájdu takí či onakí.
Aktívne formy teda dopĺňajú estetiku objektových (fyzických) foriem. Sama objektová forma nestačí, aby sa dosiahol skutočný impakt v matrixe, až s patričným príbehom sa darí elegantne manévrovať priestorom a napr. odrážať pokusy o vyjednávanie.
Aj samotný mestský priestor je aktívnou formou, nie jednoduchým súborom objektov v gescii rôznych subjektov. Takto latourovsky poňatá organizácia mestského priestoru, ktorá sama vykazuje aktivitu (čím produkuje informácie), implikuje nové výzvy o podobách aktivizmu a designu, ktorými možno do nej zasahovať. Na tieto výzvy sa v Realistickej utópii pokúšame pozvoľna reagovať.
Mesto Veľký Krtíš vzniklo splývaním pôvodnej dediny s novo-budovaným sídliskom a k nemu pridruženými službami. Za postupným preorientovaním z poľnohospodárskej na priemyselnú lokalitu stál od 50. rokov minulého storočia najmä rozvoj ťažby hnedého uhlia. Oblasti sa však veľmi nedarilo naskočiť na tempo rastúceho zvyšku krajiny. Budovateľský zápal 70. rokov sa usiloval „vytrhnúť mesto zo zaostalosti“, do ktorej spadlo v predošlej dekáde. Náplasťou na zaostalosť mal byť priemysel. Veľký Krtíš bol však od samého vzniku v podstate zamýšľaný ako periféria, keďže socialistický štát už pri jeho zakladaní vedel, že hnedé uhlie v oblasti nie je najkvalitnejšie a že ťažba je „len“ časovo obmedzené riešenie pre chudobný región. Mesto tak odjakživa zápasí s imperatívom očakávaného rastu, stále sa od neho chce, aby sa pozdvihlo zo svojho spiatočníctva.
Rozvojový étos po roku 1968 nachádza svoju paralelu v naliehavom dobiehaní Západu po vstupe krajiny do EÚ, keď sa roztrhlo vrece s projektami pre periférne lokality zviechajúce sa pre zmenu z postmečiarovskej traumy rozjatrenej hospodárskou krízou. V roku 2015 bola definitívne ukončená ťažba v tamojšej Bani Dolina. Veľký Krtíš sa v tom istom čase dostal na zoznam tzv. najmenej rozvinutých okresov. Nezamestnanosť, ktorá bola hlavným dôvodom zaradenia do zoznamu, síce odvtedy vý- razne klesla, no toľko skloňovaná infraštruktúrna izolovanosť, ktorá vraj bráni príchodu zahraničného kapitálu do oblasti, pretrváva. Je táto periférnosť objektívnym javom prežívajúcim vďaka lokálnym nepriazňam, alebo skôr miestošpecifickým naratívom a nositeľom informácie, ktorá podľa svojho obrazu modeluje potenciál miesta?
Napriek kauzálnej súvislosti medzi odrezanosťou lokality a neexistenciou rýchlostných komunikácií, ktoré by ju spojili napr. s neďalekou Budapešťou, alebo aspoň Banskou Bystricou, odkladáme naratív o bohom zabudnutom regióne bokom a premýšľame o Veľkom Krtíši ako o priestore, ktorý vykazuje rysy skutočne planetárneho dejiska. Podľa Easterlingovej sú to zdieľané štandardy, generická architektúra, vzorce a ideológie reprodukovateľné naprieč národnými štátmi, čo charakterizuje tzv. infraštruktúrny priestor. Zasieťovanosť mesta v planetárnych štruktúrach je s vedomím slobodného internetu, Google prehliadača v telefóne, neexistencie colnej kontroly na blízkej štátnej hranici či počte zahraničných firiem sídliacich v lokalite vcelku zjavná. Pri pohľade na drony lietajúce nad slniacimi sa obyvateľmi na mestskom kúpalisku či ďalší hypermarket, ktorý nedávno vyrástol v nákupnej zóne, alebo novú halu v priemyselnom parku, je zrejmé, že dve protichodné geometrie teritórií – horizontálna a vertikálna – sa preskupujú jedna cez druhú a nikdy nesmerujú k zhode. A v malom meste to vidno v celkom jasných kontúrach. Naopak, je pravdepodobné, že sa naďalej budú trieť jedna o druhú. Vertikalizácia geopolitiky, o ktorej píše Benjamin H. Bratton, sa javí súčasne ako vyvierajúci kartografický rámec i možný cieľ emancipačných bojov. Má potom ešte zmysel dožadovať sa dnes práva na mesto? Zažité duality našich a tých druhých geografií sa v mnohom zdajú neaktuálne. Je však skutočne užitočné ich úplne prehliadať?
Imaginácia planetárnej povahy lokality nám dovoľuje vidieť vo svetle nuansí, menej zreteľných v prvom pláne, že sama je zdrojom chronickej letargie, v ktorej sa mesto zmieta od svojho založenia. Môže za to ambivalencia situácie: autostereotypná stigma periférie vychádzajúca z naratívu o nízkej komerčnej atraktivite na druhej strane láka investorov hľadajúcich lacnú pracovnú silu. Bývalá banská lokalita sa vo svojej ne-identite zrazu stáva nevhodnou, nepatričnou (inappropriated) perifériou. Problém spočíva v samotnom jadre účasti na globálnych procesoch, z ktorých sú jeho aktéri spravidla vynechaní. Už nie nezamestnanosť, ale odcudzenosť ako dôsledok niektorých vlastností infraštruktúrneho priestoru ako väčšinové zahraničné vlastníctvo, zoštíhlené ekonomiky, lacná pracovná sila, prekarizácia či deregulácia trhu práce. To, čo sa na prvý pohľad zdalo byť riešením pre chudobný región, sa v skutočnosti stáva príčinou jeho pretrvávajúcej stagnácie. Ako teda vychyľovať infraštruktúrny priestor v prospech tých, ktorým je väčšinou odcudzený? Zdá sa, že ak Lefebvrovu paradigmu práva na mesto presunieme z jeho pôvodných horizontálnych a tradične vehementných antikapitalistických frontov a preformulujeme ho všeobecne na právo na dissens, ktorý nahradí klamlivú predstavu o konsenze, otvorí sa široké pole pre konkrétne požiadavky na re-distribúciu existujúcich nastavení. Aktívne formy sú jednak znakmi dispozície a jednak nástrojmi, ktorými možno do nej vstupovať a meniť ju. Priestor malého mesta sa pre svoj medzný charakter javí byť ideálnym kandidátom na svet, ktorý vznikne vnútri sveta, ktorý ho obklopuje. Vertikalizácia (mocenských) tokov a komplexita aktívnych foriem však vyžaduje viac performativity a medziodborovosti, čo sa postupne ukazuje aj v rámci pracovnej skupiny Realistickej utópie, ktorá našla dočasné útočisko na umeleckej fakulte VUT v Brne.
Výskum z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Kristína Jamrichová a Martina Růžičková sú súčasťou širšieho tímu Realistická utópia Veľký Krtíš.
