Od 4. septembra máme možnosť vidieť priamo vo verejnom priestore pri Chorvátskom ramene, medzi Námestím Jána Pavla II. a Rovniankovou ulicou v Petržalke v Bratislave výstavu projektu Jantárová cesta. Tri site-specific inštalácie pod názvom Neformálne mo(nu)menty boli navrhnuté a vyrobené pedagógmi a študentmi rôznych ateliérov na VŠVU, respektíve v spolupráci medzi architektúrou, sochou, maľbou a intermédiami. Pojem Jantárová cesta poeticky nadväzuje na prastarú obchodnú cestu medzi severnou a južnou Európou, ktorá sa stala predlohou k tejto za socializmu nedokončenej centrálnej komunikačnej osi sídliska.
Prvé dielo Desire Lines je 4 x 4 m odliatok – negatív terénu zo striekanej polyuretánovej peny s povrchovou úpravou umožňujúcou odlievanie organických foriem. Táto kryštalizácia topografie je stopou o teréne, ktorý sa v blízkej budúcnosti zmení kvôli novej električkovej trati. Krajina sa stala familiárnou pre jej užívateľov, chodcov a obyvateľov Petržalky až tak, že si vytvorili svoje línie túžob – skratky vytvorené každodenným chodením a spoločnou praxou, alebo, povedané Michaelom de Certeauom, taktikami obyvateľov, a nie stratégiami mesta. To, čo nebolo plánované a vyzeralo premenlivé, bolo potrebné a silne využívané. Toto zhmotnenie neformálneho do materiálnej formy láka ku kresleniu nových línií túžby a stáva sa pomyselnou križovatkou na rázcestí starších a nových skratiek.
Druhá intervencia Míľniky je kompozíciou z rôznych betónových prvkov pohodených po sídlisku. Tieto relikty sú tu ešte z čias začiatku výstavby Petržalky. Elementy bez hodnoty, položené a umiestnené pokope na 130 m dlhom betónovom páse sú takto pozdvihnuté medzi artefakty sídliska. Nový „stavebný slovník“ usporiadal pohodené prvky a upratal park. Obyvatelia nájdu známe súčasti stavebnice na jednom mieste a môžu hádať, kde sa predtým daný objekt nachádzal. Niektoré už mali vlastnú miestnu funkciu, slúžili trebárs ako neoficiálne lavičky alebo podložky pod nákupné tašky.
Tretia inštalácia Terminál je ľahká pojazdná schodovitá konštrukcia z recyklovaných pozinkovaných oceľových profilov – atypický amfiteáter pri vode Chorvátskeho ramena. Jeho umiestnenie je predtuchou novej električkovej trate, ktorá naruší a pretne toto miesto. Schody sa dajú prisunúť k vode či odsunúť, aby urobili priestor diskusiám, ktoré sú v rámci programu naplánované. Priestor je teda voľne meniteľný a snaží sa o združujúci charakter svojou veľkorysosťou a situovaním pri vode.
Umelecký projekt, ktorý sa snaží vyjsť nie iba z odborových špecializácií, ale hlavne z galerijných a akademických stien, a ktorý je rozhovorom medzi vysokou školou, mestskou samosprávou, miestnymi organizáciami a širšou verejnosťou, zažil náročný proces prípravy. Diela v umeleckej prevádzke, ako ju poznáme, sú vyrobené na výstavy v uzavretých priestoroch a málo komunikujú s vonkajším svetom. Ak je otázkou, čo je umenie, tak jeho spoločenská expozícia, dialóg či konfrontácia, alebo aj priamy stret s ním je kľúčový. To však v praxi nie je bežné. Kultúra zatiaľ moc nevychádza von. A keď sa to raz za dlhý čas konečne udeje, že vyjde zo svojich bielych kociek, tak je každý stratený, zmätený a nechápe zmysel. Zmyslom nie sú uzatvorené či už navedené interpretácie, ale živé a priamo kontextuálne vytvorené diela, ktoré sú konštantne vystavené dynamickému dialógu.
