V rámci kurátorského projektu Anything Goes pt. 2.: Techno ed. predstavil v bratislavskej White & Weiss Gallery (29. 7. – 4. 9. 2020) Michal Stolárik práce šiestich mladých umelcov (dvaja z nich pracujú vo dvojici) zo strednej a východnej Európy. Diváka hneď na úvod víta na zemi položený „kolážovitý eklektický koberec“ pražskej Slovenky Nik Timkovej (SIT IN MY HEART AND SMILE, 2020, sublimačná tlač na textile, 155 x 300 cm) a inštalácia nástenných objektov (s referenciou k virtuálnemu prostrediu počítačových hier) Ukrajinky Niky Kupyrovej (ADVENTURE, FANTASY, MYSTERY, ACTION (séria), 2018-2020, kombinovaná technika). Troma olejmi na plátne je zastúpený budapeštiansky Rumun Botond Keresztesi (tu cítiť odkaz k surrealistickej maľbe) a pôvodom zo Slovenska v Prahe tvoriaca umelecká dvojica Alex Selmeci & Tomáš Kocka Jusko predstavuje päť objektov kombinujúcich rôzne materiály od tlače po plastové rúrky. Na záver sú to tri na retiazkach zo steny visiace vertikálne archetypálne pôsobiace objekty rôznej materiálovej povahy od rakúskej umelkyne Céline Struger.
Aj keď vystavujúci umelci pracujú s rôznymi médiami a materiálmi, spája ich práca s odkazom k rôznym avantgardám 20. storočia (od surrealizmu až po Arte Povera) a súčasnej, nielen digitálnej (pop)kultúry. Názov projektu (pribudlo poradové číslo a prívlastok Techno ed.) referuje k vlaňajšiemu v tej istej galérii a s tým istým kurátorom, podľa ktorého sa tentokrát kladie akcent na vplyvy súčasných (hlavne) digitálnych technológií. Zostavovateľ vo svojom texte popúšťa uzdu fantázii a srší množstvom nadinterpretácií, miestami to dokonca vyzerá skôr na paródiu na kurátorské mudrovanie, aby „vniesol“ čo najviac dimenzií a spojiva do vystavených prác (ale kúzlom nechceného nakoniec v duchu „anything goes“). Napriek tomu sa mi zdá, že prevláda istá „salónovitosť“ a roztrieštenosť, aj keď si divák isto vie nájsť aj styčné body, nielen ten najsilnejší – už zmienené referencie k odkazom avantgárd. Ale aj pri nich rozhodne ide o posun k súčasnému jazyku a nielen napĺňanie ich formálnych znakov. Každopádne, projektu nechýba ambícia (a rozhodne ani galérii, komerčnej v tom dobrom slova zmysle) priniesť do domáceho prostredia trochu mladej energie spoza hraníc. Výstava je inštalačne dobre zvládnutá, ale to patrí v tejto inštitúcii k štandardu. Aj keď anotácia „medzinárodného projektu“ ako pokračovania „v skúmaní aktuálnych umeleckých stratégií v stredoeurópskom priestore“ sa mi zdá predsa len trochu nadnesená.
