Nebýva pravidlom, že sa na slovenskej výtvarnej scéne objaví výstava, ktorá prezentuje dielo s autorstvom kurátora, či kurátorov. Platí to pre projekt s na prvý pohľad neambicióznym názvom ,,MY“, v priestoroch Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici. Ide konkrétne o intervencie dvojice kurátorov Beaty Jablonskej a Jána Kraloviča, ktoré predstavujú entrée výstavy. V prvom prípade kurátorka cituje a následne pridáva komentár k úryvku z knihy Solaris Stanislava Lema, v ktorom si kladie otázku o povahe súčasnosti z hľadiska uchopenia času a jeho relativity. V druhom prípade ide o poslednú vetu z románu Jevgenija Zamjatina My (,,Lebo rozum musí zvíťaziť”), ktorá v pôvodnom znení v ruskej cyrilike dominuje na stene hlavnej sály galérie, tak isto s komentárom kurátora.
Uvedené realizácie (obrazové heslá) slúžia ako ideová platforma, na ktorú dvojica autorov Patrik Kovačovský a Jaroslav Kyša reaguje. Tento prístup predstavuje ,,experiment“, prívlastok, ktorým kurátori popísali rámec výstavy. Jej ďalšiu rovinu kurátori definujú ako hľadanie nových možností prezentácie vizuálneho umenia, či snáď redefinovanie vzťahu architektonický priestor – umelecký artefakt. Nie je však úplne jasné, akým spôsobom je tento aspekt zohladnený aj vzhľadom na to, že jediné progresívne uchopenie priestoru predstavuje dielo P. Kovačovského Kryštalizácia, pri ktorej zadebnil a výtvarne transformoval existujúcu barokovú kaplnku a redefinoval tak jej vizuálnu aj významovú percepciu. Kovačovský sa ďalej prezentuje úplne novými dielami, ktorými reaguje na kurátorské “zadanie“. Ide o snahu konceptualizovať priestor dielami Červený bod a Čierny bod, či priamy dialóg s originálmi diela J. Kollera, alebo subjektívne najpôsobivejšie diela Invertné akvárium a Eco Sci-fi, v ktorých vydarenou kombináciou vlákna z 3D tlačiarne a preglejky relativizuje vizuálne uchopenie reálneho predmetu a implicitne tak saturuje ideu ,,objasnenia hraníc racionality” ukotvenú v texte kurátora. Odlišný prístup zvolil Jaroslav Kyša, ktorý sa na výstave prezentuje štvoricou známych diel vytvorených ešte v roku 2018. V nich kladie dôraz najmä na reštrukturalizáciu fyzikálnych javov a ich percepciu (diela Alej a Dážď), alebo na druhej strane v kinetických objektoch Stalaktit a Busta pracuje s fenoménom času a priestoru.
Výstava nevyvolá rozruch novátorským uchopením spolupráce kurátor – autor (i keď pravdou je, že v tomto prípade je viac ako konštruktívna), či aktualizovaním prepojenia obrazu a slova. Prínosom je naopak naznačenie možností, akým spôsobom uchopiť silnú tradíciu slovenského konceptu 2.polovice 20.storočia, odpútať sa od nej, ale zároveň vytvoriť obsahovo plný invariant doplnený o nové poznatky z teoretickej fyziky, či enviromentálnych štúdií, o čom svedčí aj posledné dielo hosťa Martina Hrvola s názvom Transformácia biotopu (2020).
