Hotel Intourist-Zakarpatia sa týči nad Užhorodom, najzápadnejším mestom Ukrajiny. Brutalistické monštrum postavené v roku 1979 stojí na Námestí Cyrila a Metoda a susedí s ortodoxnou katedrálou prezývanou familiárne Tádž Mahal a kaviarňou pomenovanou podľa hlavného mesta Kolumbie známeho produkciou kávy. Štrnásťposchodový komplex stojí vo svojej vlastnej obežnej dráhe, len dvadsať minút chôdze od historického centra mesta. Nájdete v ňom biliardovú herňu, salón, reštauráciu obloženú zelenými panelmi, vyhorenú diskotéku, piváreň v štýle zimnej záhrady, boxerskú posilňovňu a okrídleného medveďa. A to je len výber z atrakcií v rôznom štádiu zachovalosti. Na opačnom konci bývalého Sovietskeho zväzu sa nachádza jeho identické betónové dvojča – Hotel Intourist Chabarovsk v ruskom ďalekovýchodnom meste rovnakého mena.
V súčasnosti sú hlavnými obyvateľmi ubytovne vo vlastníctve mesta študenti z Indie a subsaharskej Afriky, ktorí študujú na miestnej lekárskej univerzite, ukrajinské bezpečnostné zložky, ktoré rotujú na pozíciách na hranici so Slovenskom vzdialenej päť kilometrov a priechode do Maďarska o dvadsať kilometrov ďalej, a neustále sa meniaca komunita súčasných umelcov. Crocsy™ aj maskáče tu stretávate v rovnakom pomere. Funguje len jeden výťah, takže máte množstvo príležitostí očného kontaktu s ľuďmi, ktorí s vami spia pod jednou strechou, a zároveň často začujete refrén piesní, ktoré počúvajú.
Umelci prichádzajú v rámci projektu Ľutujeme, všetky izby máme obsadené rezidenčného strediska, ktoré sídli v izbe 1420 – jedinom neobývateľnom priestore na hornom poschodí východného krídla. Izba je jednoduchá, dve postele, rozťahovací gauč, stôl, lampa, tranzitná mapa Frankfurtu nad Mohanom prilepená na stenu nad toaletou, varič na ryžu, predlžovačky, posteľná bielizeň, mierne ohorený ohrievač a na okne kŕdeľ holubov. Ospravedlnenie v názve môže vyvolávať dojem, že hostí neprijíma, ale od svojho vzniku v roku 2016 si rezidenčný program vybudoval dobrú reputáciu v ukrajinských kultúrnych kruhoch, najmä vďaka komplexnosti prostredia, ktoré sme naznačili vyššie, a nadšeniu svojho organizátora Petra Ryasku.
Ryaska je interdisciplinárny umelec, ktorého tvorba je ukotvená v performance, maľbe a placemaking. Je výraznou postavou zakarpatského neononkonformizmu. Pri plánovaní rezidenčného programu uprednostňuje Ryaska v spolupráci s Attilom Hazhlinskym oddanosť pred prestížnym postavením a obchádza hierarchiu, kto je v súčasnosti populárny a kto nie. Niektorí umelci sa zúčastnili raz. Iní, ako napríklad Yaroslav Futymskyi, sa vracajú pravidelne – hotel sa im stal domovom.
Vznik projektu Ľutujeme, všetky izby máme obsadené vyšiel zo sútoku kypiaceho multikulturalizmu a regionálnej odmeranosti. Odmeranosť je skutočná, avšak umelo vyvolaná. Užhorod má množstvo susedov a nie je zaťažený železnou oponou 21. storočia vo forme neprekonateľných jazykových bariér alebo vízových obmedzení. Mesto s populáciou približne 110 000 obyvateľov je vzdialené od Košíc dve hodiny jazdy autobusom, ale okrem výmenného programu, ktorý organizovali v roku 2017 K.A.I.R. a Cublo Art Center, sú príležitosti na tvorivé spojenie minimálne. Podobný príbeh platí aj pre Užhorod a Debrecín, aj keď vzťah medzi Ukrajinou a Maďarskom je omnoho zložitejší než medzi Ukrajinou a Slovenskom.
Najväčšie mestá na Slovensku a v Maďarsku sú k Užhorodu dva alebo aj viackrát bližšie než je k Užhorodu hlavné mesto Ukrajiny. Užhorod je od Kyjeva, kde sídli dianie súčasného umenia krajiny, vzdialený dvanásť hodín rýchlikom a pätnásť a pol hodiny cesty osobným vlakom. Preto naberá domáca cesta do priestorov projektu Ľutujeme, všetky izby máme obsadené pútnický nádych a anekdoty o rezidenčnej činnosti majú tendenciu preháňať tým viac, čím viac sa vzďaľujú od pôvodného zdroja.
Podobná konverzácia s fotografkou Polinou Karpovou, rodáčkou z Charkova pôsobiacou v Kyjeve, podnietila minulú jeseň moju prvú návštevu v Užhorode. Keďže ma zaujalo to, s čím som sa tu stretol (a mal som chuť na bograch z Eganu, vynikajúceho podniku, ktorý vedú rodičia nominantky na cenu PinchukArtCentre, Aliny Sokolovej), vrátil som sa tam tento rok vo februári na rezidenciu spolu s umelcom Antonom Hryhorenkom, ktorý pracuje so slangom a pseudopolotovarmi. Počas našich rozhovorov s Ryaskom o výstave, ktorú sme inštalovali v hale susediacej s bytom bývalého agenta KGB, Ryaska často odpovedal na otázky frázou: „Prečo nie?“ Táto reakcia prináša atmosféru neobmedzených možností. Zároveň nás povzbudzovala, aby sme hľadali sami v sebe afirmácie pre myšlienky, ktoré sme už prijali.
Spolu s Hryhorenkom sme sa snažili, aby naša tvorba absorbovala tradíciu hotela a polo-fikciu éry, ktorú predstavuje, ako aj režimy, ktoré prežil. Ide o stratégiu, ktorú rezidenti programu Ľutujeme, všetky izby máme obsadené uplatňujú často – v snehu (ako v diele Stasa Turinu In this case, I outline the space by snowmen (V tomto prípade vymedzujem priestor snehuliakmi), fluorescentným písmom (ako u Patrycje Plichovej Higher Order Understatements (Zľahčovanie vyššieho rádu)) a analógovými páskami (ako v diele Secret Handshake (Tajné podanie ruky) Raivisa Kapilinskisa).
Jedným z najambicióznejších projektov v tomto ohľade bolo dielo Painting for the Hotel (Maľba pre hotel) Oleksandra Yeltsina prezentované v októbri 2019. Pre túto totálnu inštaláciu Yeltsin vytvoril sériu zariadení camera obscura po celej dĺžke rezidenčného krídla. Technika camera obscura, ktorá vydestilovala jemnosť s mäkkými obrysmi, sa priblížila k esencii a zároveň ju zašifrovala pomocou inverzie. Smerovosť Yeltsinovho názvu (predložka pre, nie s/od/v) podčiarkuje jeho úctu voči atmosfére. Konečným aspektom diela bolo vybielenie. Izba 1420 bola obalená do bielej posteľnej bielizne, čím sa stala majákom nevinnej čistoty.
Yeltsinova Maľba pre hotel využíva privilegovanú blízkosť horného podlažia k nebu. V rámci programu z roku 2017 s podporou British Council pracovalo osem umelcov tam, kde slnko nesvieti. Nachádzali sa totiž v Červenej izbe – kedysi legendárnom, dnes skrachovanom bare pod vestibulom Hotela Intourist-Zakarpatia. Výstava skupiny zameraná na témy oslobodenia a výmeny tento priestor oživila. Účinok bol najsilnejší najmä pri príspevku Olgy Berezyukovej pod názvom Carriage of The Time (Voz času), série snových malieb, kresieb a komiksov. Bieloruská príroda je plná flóry a fauny, ktorej farebná paleta nemá ďaleko od fantastickej. Komiksy sa odvíjajú od hlavnej hrdinky – dámy s trojuholníkovou postavou a jej strapatého psa. Dvojica je zobrazovaná v mnohých situáciách a často na úteku. Ich zostúpenie do Červenej izby im nezabránilo vo vzostupe. Dokumentácia k výstave naznačuje, že sny sú úplnejšie než samotná Červená izba, ktorej nasvietené steny pôsobia vlhko – od studeného potu pri zobudení z hibernácie.
Ako sme uviedli, hlavným „produktom“ rezidencie v rámci projektu Ľutujeme, všetky izby máme obsadené sú zatiaľ práve výstavy. Podľa profilu umelca mali tieto výstavy priemernú návštevnosť v rozpätí od tridsať do sedemdesiat osôb. Pre nedostatok umeleckých kritikov v Užhorode a slabú celoštátnu podporu umeleckej kritiky sa o prehliadkach zriedka informovalo, preto sa zachovali najmä v spomienkach priamych účastníkov.
Dôraz na výstavy podčiarkuje, že projekt Ľutujeme, všetky izby máme obsadené sa odvíja od toho, ako umelci identifikujú vzťah svojej práce k hotelu a jeho okoliu. Ako správne naznačila Katerina Tykhonenková, kurátorka so sídlom v Kyjeve po svojej návšteve Užhorodu, tento prístup nerieši v zásade celkovú izoláciu mesta ani spôsoby, samoľúbosť a kapacity jeho inštitúcií. Tykhonenková zároveň zdôrazňuje, aká vplyvná je a môže byť iniciatíva Ryasku, pričom ju nazýva „silným štartovacím bodom“, ktorý má potenciál dosiahnuť transformatívny účinok mimo hraníc komunity súčasného umenia.
Napriek tomu, že je projekt Ľutujeme, všetky izby máme obsadené obrazne plne obsadený, ostáva v pracovnom režime „čo keby“. Čo keby sme skúsili toto? Čo keby sme spolupracovali s nimi? Čo keby sme sa vytratili zadným vchodom? Čo keby sme to tu sami riadili?
Žiadna agenda nie je absolútna a žiadna možnosť smerovania ešte ne je vyčerpaná, preto každý krok vyplýva z toho predchádzajúceho.
Alex Fisher je spisovateľ a kurátor z USA, ktorý pôsobí striedavo v ukrajinskom v Kyjeve a švédskom Knislinge. Posledný rok strávil výskumom ukrajinského súčasného umenia v rámci štipendia Fulbright v spolupráci s inštitúciami Mystetskyi Arsenal a IZOLYATSIA.
