Tohtoročný festival DOM svojím tematickým zameraním pokračuje v mapovaní situácie súčasného umenia konfrontovaného s technológiami. Po minuloročnej línii zameranej na prenos informácií a manipuláciu v internetovom priestore, Nová senzibilita pomyselne vykračuje na ešte širšie územie zmien vo vnímaní, ktoré nám kontakt s technológiami prináša. Názov vychádza z eseje Susan Sontag, publikovanej v roku 1965, ktorá hovorí o potrebe vytvárania novej citlivosti a funkcií v umení, súvisiacich so skúsenosťami človeka 20. storočia, formovaného výdobytkami industriálnej revolúcie. Je zrejme signifikantné, že kurátorky festivalu Marianna Brinzová a Martina Ivičič siahli po (okrem iných) tomto texte, nakoľko sa pri čítaní o zmenách prostredia, myslenia a cítenia v ňom, spôsobených vedeckotechnickou revolúciou objavuje pocit déjà vu. V súvislosti s rapídnymi zmenami posledných rokov na pomedzí 3. a 4. priemyselnej revolúcie (tj. medzi digitalizáciou a automatizáciou) totiž nové podmienky vnímania so sebou taktiež prinášajú nové optiky a horizonty, ale i úskalia, tvoriac tak akúsi Senzibilitu 2.0.
Diela vystavované v Pistoriho paláci narábajú so žitou skúsenosťou s technológiami, ktorá so sebou prináša istú formu fluidnosti a fyzickej neprítomnosti. Autorská trojica Čarnecká, Kotvanová, Mihoková ju zdôraznili postavením svojho multimediálneho objektu na niekoľko priesečníkov reálneho a fiktívneho sveta. V súvislosti s vnemovým presýtením rezonuje fokus na prehĺbenie – Simona Gotierová vo videu a inštalácii oproti kvantite vnemov položila kvalitu vedomého vnímania fyzických procesov. Toto zmyslové „ukotvenie“ pokračuje prehĺbením vnímania prostredia; či už vo forme zvedomelého pohybu v krajine Kristíny Kandrikovej alebo inštalácii Erika Pánčiho, ktorý krajinu fiktívne nanovo vytvára pomocou technológie a maľby.
Digitalita paradoxne zosilňuje i citlivosť voči enviromentu, rozširuje jeho vnímanie a prepája sa s ním. Vo „videotriptychu“ Marie Lukáčovej zaznieva hybridný vzťah medzi prírodou a technikou, zatiaľ čo VR inštalácia Petry Čížkovej je skôr jej rozšíreným vnímaním, kriticky zhodnocujúcim samotné médium virtuálnej reality.
