V rámci mentorského programu určeného pre začínajúcich kurátorov prezentuje Čepan Gallery v Trnave pod hlavičkou Malého Berlína samostatnú výstavu Zuzany Branišovej. Ťažisko programu je definované ako intenzívna spolupráca so skúseným mentorom/kurátorom, ktorý zadá tému výstavy a pomáha (do istej miery) kreovať jej koncepciu. V tomto prípade sa návštevník nedozvie, kto bol Erikovi Michalčíkovi mentorom, či a do akej miery prebiehal dialóg po osi mentor – kurátor. Preto je nutné na výstavu nahliadať ako na autorský kurátorský projekt.
Kontradikčný areál trnavského Nádvoria (v ktorom má Čepan Gallery svoj výstavný priestor) v prípade výstavy Náhodné krajiny slúži ako priestorovo-ideový raster, v ktorom sa rozohráva kritika (alebo iba strohé konštatovanie?) zelene vo verejnom priestore, jej regulácia a prípadné ukotvenie do kontextu územného plánovania mesta. Témou výstavy je podľa kurátora „zeleň, ktorá sa nachádza v priestore mesta a jej verzie, ktoré sú v podstate opozičné voči sebe“.
Súčasťou výstavy sú betónové kvetináče – autentický mobiliár trnavského historického centra perforované v intenciách brutalizujúcej architektonickej moderny – prevezené z ich pôvodného miesta (kde už neplnia svoju funkciu) a umiestnené v priestore Nádvoria. Ide o ready-made, prežitú formu fragmentu bývalého verejného priestoru aj s jeho zeleňou. V súčasnosti sa stali domovom „neoficiálnej zelene“, teda takej, ktorá je v kontexte výstavy predmetná. Dialóg s objektmi/kvetináčmi pokračuje vo vnútri výstavného priestoru fotografickými intervenciami. Ide o záznamy „náhodných krajín“ v Trnave, ktoré autorka zdokumentovala do malého formátu a zostavila do horizontálnej panorámy podobnej sekvenciám na filmovom páse. Podobne, ako sú náhodné krajiny komponované z fragmentov rôznych rastlín, sú aj fotografické pásy na výstave vyskladané zo záberov z rôznych uhľov pohľadu týchto krajín. Tie sú doplnené o krátke texty (statementy), ktoré sú však iba popisné a tému konceptualizujú do tej miery, že vlastne nie je jasné, na aké metafory a alúzie obsiahnuté v rastlinách autorka s kurátorom poukazujú.
Výstavný projekt Náhodné krajiny uchopuje mechaniky a princípy tvorby Zuzany Branišovej, ktoré prezentovala už vo svojej inštalácii Vypestované (2016), kde prostredníctvom rastlín tematizuje migráciu národov a mieru ich kultúrnej intervencie. V Čepan Gallery však absentuje presvedčivý ideový presah. Výstava má dokumentačný charakter vo výtvarnom jazyku minimalistického neokonceptu a s puncom eko-aktivizmu. Jej význam vidím predovšetkým v poukázaní na podnetný fenomén „náhodných krajín“ a v snahe o akúsi sociálnu mobilizáciu, i keď si nemyslím, že vyzývanie návštevníkov k aplikácii papierových nálepiek do polozabudnutých zarastených zákutí verejného priestoru je vhodná forma (obzvlášť cynický sa mi v kontexte výstavy javí nápis na jednej z nálepiek: do nothing / keep wild).
