Formy a platformy súčasného umenia majú po roku 1989 v našej krajine podmienky pre slobodnú reflexiu a kreovanie sveta prostredníctvom čoraz širších sietí ľudských aj neľudských aktérov. Vďaka sociológovi Émilovi Durkheimovi môžeme vnímať pojem forma v širších súvislostiach – spoločenské javy pomenúva ako „veci“, teda v tej istej kategórii s materiálnymi objektmi umenia. Umelecký objekt, kedysi izolovaný a pasívny, dnes môže poňať celú scénu a často aj diváka a diváčku po opustení fyzického dejiska. Forma súčasného umenia je širšia než jeho materiálne rámce. Ako píše Nicolas Bourriaud vo Vzťahovej estetike, „je to spájajúci element, dynamický princíp“. 1 Československá umelecká prevádzka začala po roku 1989 prechádzať z inštitucionálno-organizačného pohľadu transformáciou. Vlna pohybov v sociálnej, politickej, ekonomickej, kultúrnej aj náboženskej sfére vyústila do nových kultúrnych politík. Za túto dobu sa vykryštalizovali vzťahy kultúry k industriálnym a netradičným objektom. Pod ich strechami vznikla sieť umeleckej prevádzky, ktorá doplnila štátne scény vytvorené „súčasnosťami“ spred roku 1989. Transformácia objektov pôvodne inej funkcie je dnes v umení natoľko rozšíreným modusom operandi, že sa jeho analýzou odkrýva veľa o funkciách kultúry samotnej. Opakujúce sa typy transformovaných objektov dávajú súčasnú kultúru do kontextu dlhodobých socioekonomických zmien a ich dopadu na hmotné dedičstvo. To zas existuje v paralelách a protikladoch k európskym analógiám v tvorbe prostredia a kultúrnych politík. To všetko sa odohráva v tieni komínov, pod klenbami liatinových nosníkov či na opustených železničných staniciach. Súčasnosť je zradný výraz s neustále sa aktualizujúcou definíciou. Tá, ktorú dnes žijeme, buduje kultúrny kapitál budúcnosti popri tom, ako sa snaží dohnať roky kultúrnej dezorientácie spôsobenej železnou oponou.
Transformácia spoločnosti a jej hmotného dedičstva
Francúzsky filozof a sociológ Henri Lefebvre v Teórii tvorby priestoru pomenúva po sebe nasledujúce fázy prístupu k plánovaniu a architektúre ako symptómy civilizačných fáz. Na tvorby kultúrnych priestorov v ponovomebrovej situácii je aplikovateľný prechod z fázy „koncipovaného“ abstraktného priestoru, ktorý vzniká „zhora“, a preto nevyhnutne dospeje do konfliktu so svojimi užívateľmi. Nasleduje fáza tvorby „žitého“ priestoru, na ktorú je potrebná istá miera spoločenskej slobody, absentujúca v „koncipovanom“ období. 2 Neschopnosť predrevolučnej kultúry napĺňať dopyt obyvateľov je jednou z príčin následného historického zlomu. Dôsledkami sú zmeny nielen v štátoprávnom usporiadaní, ale i v typoch zaobchádzania s hmotnými pozostatkami minulosti. V posledných dekádach sa na základe rôznych občianskych iniciatív rozšírili kultúrne prevádzky do budov predtým v kultúre nevídaných.
Nová legislatíva o združovaní občanov podnietila v deväťdesiatych rokoch vznik nových typov neštátnych umeleckých scén a projektov. Tie sa dnes dajú rozdeliť na zriaďované a nezriaďované (nezávislé). Prvé predstavujú štátom, krajmi, okresmi či mestami prevádzkované inštitúcie a podujatia. Nezriaďované vznikajú z práce skupín a jednotlivcov uchádzajúcich sa o prostriedky z domácich alebo medzinárodných dotačných schém, prípadne fungujúcich s podporou súkromného sektora či doplnkových komerčných aktivít. Dominantným zdrojom financovania nezriaďovanej kultúrnej prevádzky na Slovensku je Fond na podporu umenia. Vo vzťahu umenia k objektom slúži na pokrývanie prenájmových, prevádzkových i infraštruktúrnych nákladov.
Aktívny občiansky prístup k regenerácii a transformácii hmotných štruktúr je teda priamo aktom umenia založeného na zdieľaní, starostlivosti a odbornosti. Súčasná kultúra sa tak v adaptovaných objektoch často cíti prirodzenejšie než pri budovaní nových. Medzi najstaršie európske prípady transformácie komerčných a industriálnych priestorov pre účely umenia patria bývalá bruselská tržnica Halles de Schaerbeek a amsterdamská cukrová rafinéria Melkweg otvorené v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. V oboch prípadoch ide o objekty z 19. storočia.
Slovenské scenáre
Delenie na zriaďovanú a nezriaďovanú prevádzku sa prejavuje aj rôznym priestorovým zabezpečením, udržateľnosťou a kontinuitou. Zriaďované prevádzky vo veľkej väčšine fungujú v priestoroch vlastnených zriaďovateľmi, v objektoch postavených pre tieto účely. Počíta sa s dlhodobou, časovo neohraničenou prevádzkou. Priestorové zabezpečenie nezriaďovanej kultúry je rozmanitejšie, založené zväčša na prenájmoch – krátkych, stredno- aj dlhodobých. Živná pôda turbulentných dejín posledného poldruha storočia, obdobia, v ktorom vznikla veľká väčšina dnes na Slovensku stojacich budov, umožnila vyrásť „zásobe“ vhodných objektov pre novovznikajúcu mapu dejísk umenia po roku 1989. Či už je to redukovanie militaristického charakteru spoločnosti po dvoch svetových a jednej studenej vojne, genocída židovského obyvateľstva, znárodňovanie a neskôr privatizácie podnikov, alebo demografické zmeny ústiace v reštrukturalizáciu školstva – súčasnému obdobiu trhovej ekonomiky priniesli objekty s ťažko dosiahnuteľnou efektivitou prevádzky. Ostávajú prázdne. Postsocialistická situácia otvorila kultúre možnosti pretvárania priestorov podľa potrieb aktérov z bezprostredného miestneho okolia. Nové scény sa ustálili v nasledujúcich kategóriách stavieb: kasárne z osemnásteho a devätnásteho storočia (Kasárne Kulturpark Košice, Hurbanove Kasárne, Kasárna Karlín), synagógy (Košice, Trnava, Šamorín, Lučenec, Žilina), industriálne objekty a elektrárne z konca monarchie (Tabačka a Kotolňa v Košiciach, Hala Merina Trenčín, Fabrika umenia Partizánske, Zapadnutý Kút Gelnica, Trafačka Nitra, Elektrárňa Piešťany, ex-Trafačka Praha, 8smička Humpolec…), objekty železničnej infraštruktúry (Banská St a nica, Stanica Žilina-Záriečie, Nástupište 1-12 Topoľčany, Moving Station Plzeň), obchodné domy neskorej moderny (Galéria DODO Michalovce, Nerv Platforma Humenné, OD Dunaj – Off Festival). Novým trendom prichádzajúcim z Petržalky sú nebytové priestory na modernistických panelákových sídliskách (Lom, Temporary Parapet, HotDock, Photoport). Minifestivalový formát Petržalka Gallery weekend integruje tieto nedávno vzniknuté prevádzky súčasného umenia v nebytových priestoroch panelového sídliska. Tým predznamenáva nový prirodzený (ekonomicky výhodný i priestorovo dostupný) decentralizačný trend. Samostatným fenoménom sú školy nachádzajúce sa na týchto sídliskách. Vzhľadom na demografický vývoj a početné reštrukturalizácie školstva v poslednej dobe mnohé budovy škôl strategicky umiestnených uprostred bytovej výstavby osireli. Pilotným prípadom ich transformácie pre súčasné umenie a kultúru je Nová Cvernovka. Poslednú kategóriu tvoria nezaraditeľné transformované objekty, ako napr. T3 – kultúrny prostriedok, Koniareň Trebišov, Hájovňa Banská Štiavnica, Hájovňa Žilina). V prípade adaptácie priemyselných objektov je badať rozdiel medzi tými spred druhej svetovej vojny a z obdobia po nej – tie staršie sú menšie a v súčasnosti už integrované do mestských štruktúr, a teda využiteľnejšie než väčšie objekty novšieho priemyslu ležiaceho na perifériách. Staršie priemyselné objekty sú v posledných rokoch čoraz častejšie aj predmetom záujmu developerov o rekonštrukciu na komerčné účely s vysokou pridanou hodnotou. Symptómom skorej porevolučnej doby bolo skôr ich masové búranie. V tomto trende sa dá čítať inšpirácia kultúrou v sekundárnom dopade jej vplyvu na tvorbu priestoru – porevolučná avantgarda nezávislej kultúry sa postupne stáva konvenciou komerčného sektora (Zwirn, Stein, Sklad 7, pôvodná Cvernovka v Bratislave, Smaltovňa Lučenec).
Osobitou kategóriou sú objekty vo vidieckom či „krajinnom“ prostredí mimo sídiel, typické pre každoročné formáty ako rezidencie (Periférne Centrá – obchod Jednota v Dúbravici), sympóziá či festivaly súčasného umenia (Hradby Samoty – kúpele Levart, festival PoKe – Tehelňa v Drienovskej Novej Vsi), v najväčších prípadoch organizované na priestranstvách málo frekventovaných letísk (Pohoda Trenčín, Grape Piešťany). Mestské festivalové formáty často siahajú po zapojení netradičných či opustených budov (Tehláreň v Liptovskom Mikuláši). Niekoľkodňové zapojenie vždy nových priestorov je charakteristické napr. pre festival Biela noc – najmasovejšiu prehliadku súčasného umenia na Slovensku, konajúcu sa v Košiciach a Bratislave. Pravidelne využíva verejnosti neprístupné mestské prieluky či objekty, ako Sklad 7 na Mlynských Nivách v Bratislave, aktuálne už čakajúci na prerod do kancelárskej podoby. Postindustriálne Nivy boli donedávna najväčšou koncentráciou hodnotnej industriálnej architektúry, no trhovú developerskú kultúru prežila máloktorá z nich. Prezentáciám súčasnej architektúry a dizajnu slúži jedine objekt Design Factory, aktuálne tiež v existenčnom ohrození. Vo veľkomestskom prostredí Bratislavy a Košíc sa osamostatnila kategória veľkých modernistických obchodných domov, aktuálne vo fáze vysporadúvania sa so zmenami v spôsoboch nakupovania či prehodnocovania hodnoty ostentatívnej architektúry, rozpačito vnímanej aj vzhľadom na totalitnú dobu svojho vzniku. Kultúrni operátori sem prichádzajú s krátkodobými „pop up“ formátmi: napríklad v poloprázdnom OD Dunaj sa každoročne koná na dvoch podlažiach OFF festival zameraný na súčasnú fotografiu. Koncept výročných výstav košickej nezávislej galérie VUNU so stálym priestorom v historickom centre je zase založený na jednodňovom využití obchodných domov – v roku 2018 a 2019 sa prehliadka umenia konala vo veľkorysých priestoroch OD Baťa, resp. OD Dargov.Krajnou polohou priestorového zabezpečenia nezriaďovanej scény sú prevádzky fungujúce na báze dobrovoľnej finančných a materiálnych príspevkov. Sú to rôzne komunitné projekty a squaty, v ktorých je prezentácia súčasného umenia zapojená ako súčasť širšieho spektra komunitných aktivít (Klub Košice, v českom kontexte je známa napr. pražská Klinika). Tieto projekty v dobrovoľnom režime často pracujú s rôznymi aktérmi súčasného profesionálneho umenia na menej či viac pravidelnom programe. Takéto prevádzky majú nevyspytateľnú, no v zásade krátku dobu ukotvenia na jednom mieste. Niektoré sa právne „vyvinú“ do formy občianskych združení uchádzajúcich sa o dotácie, iné rýchlo zaniknú. Aktuálnym príkladom je Palác kultúry v Prešove – funkcionalistický rodinný dom určený na zbúranie v najbližších mesiacoch, pretvorený na ateliér a galériu so záhradou. Zhodou okolností sa nachádza v bezprostrednom susedstve novopostaveného objektu súkromnej komerčnej Galérie Múr. Pohľad na ne je kontrastným diptychom protipólov súčasnej kultúrnej prevádzky, ktorých azda jediným spoločným menovateľom je, že pred rokom 1989 by ani jedna nebola akceptovateľná kultúrnou mocou.
Organizačné okolnosti transformácií
Najmenšie prevádzky súčasného umenia fungujú v štandardných, po roku obnovovaných nájomných zmluvách, v rámci ktorých sa o stav objektu stará majiteľ. Zmluvné podmienky sa menia priamo úmerne k počtu metrov štvorcových. Najväčšie slovenské nezriaďované umelecké scény vznikajú prenájmom objektov vlastnených samosprávou. Košická Tabačka má nájomnú zmluvu s krajom na 10 rokov, Nová Cvernovka s mestom na 25 rokov. V oboch prípadoch je súčasné umenie súčasťou širšieho spektra činností kreatívneho priemyslu či priestoru pre tvorbu a aktivity rozmanitých lokálnych komunít. Výhodné nájomné sumy kompenzujú nájomcovia záväzkami k preinvestovaniu istých súm na objekte. Tieto nezávislé projekty patria (s výnimkou novostavby SND) zároveň medzi priestorovo najväčšie prírastky našej kultúrnej infraštruktúry po roku 1989. Transformované, kultúre a umeniu dedikované budovy sú prostredníctvom svojich prevádzkovateľov združené v celoeurópskom networku Trans Europe Halles. Tento network vznikol v roku 1983 v Bruseli primárne ako protestné stretnutie proti demolácii budovy starej tržnice Halles de Schaerbeek. Tá sa napokon stala úspešným pionierskym počinom transformácie na kultúrne účely.
Proces porevolučnej transformácie kultúrnych politík a mechanizmov financovania stále nie je ukončený a prax prináša nové investičné či vlastnícko-nájomnícke modely. Výrazným prípadom hybridnej spolupráce samosprávy a nezriaďovaných a kultúrnych subjektov bol nedávno projekt EHMK 2013 v Košiciach s bezprecedentnou mierou investičných nákladov z európskej dotačnej schémy na tvorbu infraštruktúry. Areál objektov pôvodne nezriaďovaného kultúrneho centra Kasárne podstúpil veľkorysú rekonštrukciu a prešiel do zriaďovateľskej správy mesta Košice v novozaloženom mestskom podniku K13 – Košické kultúrne centrá. Ten prevzal záštitu aj nad správou ďalších mestských kultúrnych priestorov, vrátane Kunsthalle – starej plavárne pretvorenej z toho istého investičného balíka. Investícia do košickej kultúrnej infraštruktúry je úspešným príkladom na naše pomery bezprecedentne vysokej investície do transformácie objektov pre kultúru. Poučením je, že popri materiálnej obnove treba od začiatku plánovať aj udržateľnosť a koncepciu prevádzky, čo napr. v prípade košickej Kunsthalle neprebehlo optimálne a v roku 2020 stále platí, že ide o chaoticky koncipovanú scénu. Aktuálnym projektom podobne masívneho rozsahu môže byť výzva pre krajské kreatívne centrá, kde má byť k dispozícii 88-miliónov eur. Pôvodný balík peňazí z európskych fondov mal pritom byť dvojnásobný, no zlé nastavenie podmienok prinieslo problémy a kontroverzie už prakticky pred oznámením výzvy a dodnes nie je jasné, či bude vôbec realizovaná. Základnou podmienkou vstupu krajských samospráv bolo disponovanie opustenými a nevyužitými priestormi, o čo nie je núdza v žiadnom kraji. Horšie to však je práve s dizajnom prevádzkových procesov, v ktorých sa javí ako kľúčový balans medzi vytváraním kultúrnych a komerčných hodnôt. Príkladom úspešného komerčného investičného zámeru zahŕňajúceho kultúrnu funkciu bok po boku s komerčnou je obrí projekt Manufaktura v meste Łódź. Najväčšia post-industriálna prerábka v Poľsku sa stala novým centrom 700-tisícovej metropoly, ktorej priniesla aj vôbec najväčšie námestie.
V európskom kontexte
V prostredí bývalého Československa sa v transformovaných budovách dejú takmer výhradne nezriaďované kultúrne projekty. Výnimkami potvrdzujúcimi pravidlo sú napr. Tatranská galéria (bývalá parná Elektráreň v Poprade), Synagóga – Centrum súčasného umenia, ktorá je súčasťou Galérie Jána Koniarka v Trnave, alebo Campus Gallery Technickej univerzity Košice. Tento objekt liehovaru je najstaršia budova kampusu štátnej univerzity a združuje funkcie prednáškových miestností a galérie.
V celoeurópskom a zrejme aj celosvetovom meradle je najikonickejším industriálnym objektom slúžiacim súčasnému a modernému umeniu londýnska Tate Modern. Zriaďovateľom je štátny Department for Digital, Culture, Media and Sport. V západných krajinách pomerne bežnou, no v našich podmienkach absentujúcou typológiou prevádzky súčasného umenia sú odsvätené kostoly. Infraštruktúra kostolov na Slovensku takmer bez výnimky slúži svojej pôvodnej funkcii. No v prípade synagóg, dedičstva po vyvraždenej židovskej populácii, sa transformácia na kultúru zdá ako dôstojný aj prefinancovateľný scenár ich budúcnosti.
Nezávislá umelecká prevádzka je dôsledkom v dobe slobodnej politickej situácie. Ohrozenie demokratického zriadenia prináša aj ohrozenie prevádzky podobných objektov. Nedávnym príkladom je osud doneckého kultúrneho centra Izolyatsia, ktoré bolo v júni 2014 obsadené ozbrojencami samozvanej Doneckej ľudovej republiky. Ich veliteľ následne zverejnil video, 3 kde hodnotí ukážky súčasného umenia ako „dekadentné a zvrátené“, a snaží sa tak legitimovať nezákonný zásah do prevádzky inštitúcie, ktorá dnes sídli v exile v Kyjeve – v taktiež postindustriálnej budove prístavu v mestskej časti Podil.
Fenomén opustených stavieb predstavuje v urbanizovanej Európe čoraz dôležitejšiu kultúrnu a politickú tému.
V prístupe k nim sa zrkadlí vzdelanosť a kultivovanosť spoločnosti. Je preto povinnosťou kultúrneho sektoru byť predvojom a príkladom v plánovaní a využívaní opustených stavieb. Pre kritickú súčasnosť poučenú minulosťou a aj pre udržateľnú a spravodlivú budúcnosť.
