You pour yourself all over. There is a pond on a place you sat.
It takes a while for you to notice.
You try to collect each drop with a kitchen towel.
You’re clumsy and you slip and sometimes lose your balance.
A two-headed fox passed by. One head glanced at you shortly. The other head was
focused on its slow, reliable route.
When you discover something in yourself, you’re not able to keep it in.
You haven’t mastered the lesson of keeping things in their place.
You’re a bathtub of affection and when it starts leaking and splashing on the edges, you
pull the plug out and listen to the sound of draining.
You expect something to come back, but it doesn’t.
Probably because you don’t understand the nature of liquid states.
Now that it’s gone, let’s think of your capacity to give things away.
You love to give away. Is that correct? That is my speciality, that’s true.
Other people can make compromises and keep their ponds in place.
They hug their friend once in a while and feel them sigh and this is soothing.
You, on the other hand, can look at clouds for a very long time.
Affection dripping from your elbows and fingertips, creating stalactites.
It’s an excess, but the shape of it is what I’m interested in, you answer.
Sledujeme osamelú postavu muža v rozľahlej krajine, ktorého hlas nám do ucha šepká slová básne things that drip Tamary Antonijević. Prechádza sa, stojí nehybne v opozícií voči prirodzenému ruchu okolo seba. Hýbe sa, tancuje, každým svojím pohybom vyjadruje slová, ktoré postupne, sprevádzané ambientnou elektronickou hudbou, prechádzajú do sugestívneho refrénu.
No bruises.
No bursting.
No breaking in.
No falling apart.
It remains intact.
It remains whole.
It comes back in one piece.
It seems to by able to regulate itself.
Video, ktoré Jan Durina s Vladimírou Hradeckou natočili pre jeho profil finalistu Ceny Oskára Čepana, možno považovať za svojbytné umelecké dielo. Jeho obsah dokonale spĺňa účel. Je trocha tajomné, silné, nie doslovné, ale pritom maximálne otvorené a osobné. Divák sa zmieta medzi pocitom odcudzenia a intimity. Taká je tvorba Jana Durinu. Motív všemocnej prírody, nebezpečnej i uzdravujúcej, nachádzame už v raných Janových fotografiách. Nevyužíva ju ako kulisu, skôr ako prirodzené prostredie v opozícii a zároveň v symbióze s (vlastným) telom. Tento dynamický vzťah dominuje predovšetkým fotografickej sérii Horal (2016 – 2017).
Významnú časť Janovej tvorby predstavuje audiovizuálny projekt For You Katrina, v rámci ktorého vytvoril postavu, svoje alterego, ktoré nazval Meta. Meta vytvárala určitý protiklad k samotnému autorovi, ktorý na začiatku svojej hudobnej kariéry netúžil po prílišnej pozornosti. Spektakulárne kostýmy, ktoré pre Metu sám vytváral, slúžili zároveň ako štít pre neho samého. Projekt mal obrovský úspech aj mimo Berlína, kde Jan v tej dobe pôsobil. Kvôli neustálej štylizácii samého seba do trýznivej postavy Mety začal pomaly strácať kontakt sám so sebou. Paralelne s For You Katrina tak vytvoril postavu Huga Lewinskeho, ktorého virtuálny život kurátoroval prostredníctvom instagramového profilu. Krehké, citlivé a intímne obrazy každodenného života mladého muža ostro kontrastovali s taktiež umelo vytvoreným, avšak stále viac reálnym svetom Mety. Po šiestich rokoch jeho trvania Jan oba projekty ukončil.
K textilnej tvorbe sa vrátil, keď vytvoril niekoľko kostýmov pre sériu Cute & Tragic. Tá bola v rámci výstavy Ekológia túžby vystavená formou fotografií a záznamu performance prezentovaná spolu s ostatnými finalistami Ceny Oskára Čepana 2019. Jednotlivé masky, tak ako aj kostýmy, sa vyznačujú predovšetkým fantastickou formou, zdobnosťou a precíznosťou vyhotovenia. Jan všetky svoje kostýmy sám navrhuje, ručne šije a vyšíva. Ako materiál využíva výhradne odevy z druhej ruky a textil inak vyradený z obehu. Na strednej škole vyštudoval odevný dizajn, sám sa však spájaniu svojej tvorby s módou ako takou vyhýba. Prácu s textilom vníma ako určitú formu meditácie, keď do výslednej formy premieta svoje momentálne pocity a emócie. Nezriedka namiesto ornamentu na odev automaticky vyšije svoju momentálnu myšlienku.
Odev ako veľmi osobný artefakt a zároveň ústredný objekt inštalácie použil Jan v projekte Hasarsiz (2019). Niekoľkomesačný rezidenčný pobyt v tureckom Izmire sám vníma ako jedno z najšťastnejších období, keď stretol mnoho zaujímavých ľudí, intenzívne vnímal pestrosť novej kultúry, ale taktiež každodenné problémy, ktoré ho viedli k hlbšiemu zamysleniu sa nad sociálno-politickými a ľudskoprávnymi otázkami. Prostredníctvom výstavy ukončujúcej jeho rezidenčný pobyt tak vyjadril solidaritu a účasť (nielen) s miestnou LGBT+ komunitou, ktorej sloboda je v rámci súčasného tureckého režimu stále vo veľkej miere utlačovaná. Slovo „hasarsis“ možno z turečtiny voľne preložiť ako „nezlomený“. Jan v galerijnom priestore vytvoril atmosféru distopickej Krajiny bolesti. Predstavovali ju charakte ristické symboly vlajky a fotografie Vládcu, do ktorého sa sám štylizoval. Z vlajky ako keby do celého priestoru unikali fantastické bytosti, obyvatelia Krajiny bolesti. Priestor potom doplnil typografickou inštaláciou verša z básne Sylvie Plath Two Campers In Cloud Country. Do opozície na reťaze umiestnil vyšívané sako, prostredníctvom ktorého ponúka divákovi možnosť úniku, bezpečného miesta. Sako má svojmu nositeľovi poskytnúť útočisko, sprostredkovať objatie a odovzdať mu niečo z lásky, ktorou je nasiaknuté. Súčasťou inštalácie je taktiež video Nebulæ z jeho nového hudobného projektu Ephemeral Harms, kde sám vystupuje v kostýme pripomínajúcom čajku, symbol slobody.
V rámci pripravovanej výstavy Devil Ninja Thorax v Stredoeurópskom dome fotografie sa Jan k myšlienke angažovanosti vracia. Vo svojej najnovšej fotografickej sérii divákovi predstavuje postavu nadprirodzeného superhrdinu, ktorý prichádza na svet šíriť dobro, lásku a sex. Autor vstupuje do ďalšej etapy, keď chce byť vo svojej tvorbe, prístupu k médiu či inštalácii omnoho progresívnejší. Podľa vlastných slov chce aktívne tvoriť umenie, ktoré reálne odráža jeho názor, túžby, chce úprimne započať dialóg s divákom. Upúšťa od fotografie ako primárneho média a kombinuje ju s veľkoformátovým ručne šitým gobelínom. Ten voči fotografickej sérii vytvára formálny, ale predovšetkým obsahový kontrast: je veľmi lyrický, smutný až snový a obsahovo sa v ňom vzťahuje späť k prírode.
Dynamika tmy – svetla, hlbokého smútku – šťastia, morbidity – krásy a určitá priepustnosť medzi nimi je významný motív, ktorý nie je možné opomenúť. Dualita utrápenej duše a krásneho mladého tela zreteľne vystupuje v sérii After You Left (2017), ktorá predstavuje intímnu výpoveď o ťažkom období v autorovom živote. Po tom, ako v rámci svojej tvorby zachádzal do veľmi temných miest, snaží sa v súčasnosti nachádzať a ďalej sprostredkovať hlavne svetlo, nádej, krásu a radosť.
Jednou z významných tém, ktoré nie je možné v rámci tvorby Jana Durinu opomenúť, je neposlednom rade téma duševného zdravia ktorá sa ho bytostne dotýka. Po veľmi ťažkom období intenzívnych depresií bol diagnostikovaný s bipolárnou poruchou. Prijíma ju ako súčasť vlastnej identity a otvorene o nej hovorí. V rámci svojho doktorandského projektu v Ateliéri maľby III Josefa Bolfa na pražskej AVU pracuje práve s témou duševného zdravia v umení, s témou porozumenia queer identite a nachádzania paralel medzi týmito dvoma svetmi.
Lenore Jurkyová študuje na Katedre teórie a dejin umenia UMPRUM v Prahe.
