Základom knihy Milk and Honey je tridsaťdva rozhovorov s umelcami a umelkyňami, resp. rôznorodými osobami prevažne z kreatívnych profesií na témy materstva, rodičovstva a ich práce. Autorka knihy je umelkyňa a performerka Kateřina Olivová, medzi riadkami sa dozvedáme aj to, že študovala i teóriu umenia v Brne. Kača, ako býva bežne oslovovaná scénou, spája vo svojom prístupe neformálne osobné až punkové prístupy s predpísanou formou akademickej dizertačnej práce, v rámci ktorej tento dosť rozsiahly výskum i uskutočnila. Podľa editorského textu otvára v rozhovoroch krehké osobné i spoločenské témy, mnohé z nich stále tabuizované, aby poukázala na paradoxy života žien nielen v kontexte kreatívnych profesií.
Zvolená metóda knihy je v mnohom, pravdaže, akademicky problematická – naráža na limity osoby kurátorky/redaktorky a môže byť rizikom, že kombinácia netrafí ani správnu mieru osobného prístupu, ani odborné kvality. Mali by umelci vôbec písať texty? Je to ešte teória, umenie, sociológia, antropológia? Som však presvedčená, že v prípade tohto knižného počinu bola odvedená naozaj kvalitná a dôsledná práca. Jednotlivé texty sú radené plynulo a logicky, redakcia, dizajn a vizuálny materiál sú bez jedinej chybičky. Miera všetkého je akurát. Akou inou metódou by aj bolo vhodné zaznamenať niečo také živé ako témy okolo zrodu života?
Kniha zahŕňa rozsiahly kurátorský úvod a metodologické vymedzenie. Popri informáciách o Kačinom tehotenstve sa dozvieme aj definície umeleckého a feministického výskumu. Je to v poriadku, že je všetko na jednom mieste. V prístupe nejde čisto o samoúčelný rozmar a autorka si je vedomá svojich tvorivých rozhodnutí. Analýza oral history je možná.
Kniha je tiež akousi kolektívnou terapiou umeleckej scény, pri jej úctyhodnom rozsahu priam generačnou výpoveďou. Nechajme teraz bokom možné ďalšie teoretizovanie o tom, čo nám ešte chýba a prečo. Myslím, že téma je taká živá, univerzálna a široká, že knihu môžeme čítať na neskutočne mnoho ďalších ne-akademických spôsobov – ako klebetný magazín na témy „kto s kým“ (pripomeňme si dielo Anetty Mony Chise a Lucie Tkáčovej Dialectics of Subjection #1 z roku 2004, kde umelkyne preberajú slovenskú scénu – to sa tiež úplne nepatrí a je to trápne, ale všetci to robia), ako potvrdenie si svojich názorov a metód, alebo ako obyčajné stretnutia, bez akýchkoľvek očakávaní.
Prístup a étos pripomína projekt Ľudmily Kasaj Poláčkovej s názvom Príbehy o smrti. Taktiež metódou kombinovanou umeleckým i spoločenskovedným spôsobom hovorí o intímnych a osobných témach. A tie sú tiež absolútne legitímnym materiálom veľkých dejín umenia. Dalo by sa pokračovať veľmi dlho. Kačin „plyšák“, ako familiárne nazýva hrubú ružovú knihu, bude asi každému niečo pripomínať. A to je dobre, lebo jednou z úloh umenia je spúšťať kreatívne asociatívne procesy, reflektovať súčasnosť a zachytávať inšpiratívne osobnosti.
