Zámerom textu je na základe nevyhnutnej selekcie priblížiť a zhodnotiť ilustrátorskú tvorbu pre deti, a to výtvarníkov, ktorí sa v 60. – 80. rokoch pohybovali predovšetkým vo sfére neoficiálnej výtvarnej scény a ich dielo je reflektované predovšetkým v kontexte experimentálnych a progresívnych umeleckých tendencií. V snahe naznačiť rôzne výtvarné prístupy v česko-slovenskom prostredí som si zvolil dvoch výtvarníkov: Milana Grygara a Dezidera Tótha/Monogramistu T.D..1 Každý z nich sa v rámci svojej špecializácie a voľnej tvorby intenzívne venoval aj ilustrácii, prípadne aj graficko-dizajnérskej činnosti, ktorej reflexia mnohokrát ustupuje do úzadia v porovnaní s ich realizáciami v rámci maliarskej, kresebnej, audio-vizuálnej tvorby (Grygar) alebo konceptuálno-maliarskych, či procesuálnych umeleckých aktivít (Tóth).
Vzhľadom na spoločensko-politickú situáciu zmienených rokov znamená snaha udržať si slobodu v tvorbe a sledovaní progresívnych umeleckých trendov zároveň aj nutnosť zrieknutia sa oficiálnych umeleckých prezentácií. Na druhej strane potreba živobytia, samozrejme, podmieňuje výtvarníkov a výtvarníčky okrem vlastnej tvorby realizovať aj rôzne zákazky alebo byť v zamestnaneckom pomere.2 Jedným z prostriedkov k zabezpečeniu živobytia bola ilustrátorská činnosť, príp. práca na grafických úpravách kníh a časopisov. Vo vydavateľstvách, napriek oficiálnemu dohľadu, často fungovala výrazná kolegialita. Ponuky na ilustrácie alebo úpravu kníh dostávali zväčša autorky a autori na základe priateľských kontaktov alebo známostí. Keďže knižná kultúra bola akousi vlajkovou loďou česko-slovenskej socialistickej kultúry a v 60. – 80. rokoch vychádzalo veľké množstvo publikácií, navyše vo vysokých nákladoch, možností pracovať na knižných realizáciách bolo pomerne veľa.3
Ilustrátorská činnosť umožňovala autorkám/autorom stále dostatočnú mieru slobody, i keď tá bola prirodzene limitovaná textom knihy či predstavou výtvarného redaktora. Tento spôsob práce umožňoval časovú flexibilnosť, keďže autorky/autori mohli pracovať v ateliéri či domácom prostredí. Ilustrovanie kníh nieslo však aj svoje špecifiká. Ilustrátor/ka reagoval/a výtvarným sprievodom nielen na text, jeho žáner a obsah, ale často bola výtvarným redaktorom určená aj technika. S rozvojom modernej autorskej rozprávky sa však aj ilustrácia viac odpútava od textu a stáva sa autonómnou súčasťou knihy.
Špecifickým žánrom v rámci knižnej kultúry je literatúra pre deti a mládež. Na daný žáner bol v socializme kladený dôraz vzhľadom na snahu prostredníctvom textu i ilustrácie pôsobiť na výchovno-vzdelávací proces. Z toho pramenili požiadavky na jasnú, zrozumiteľnú kresbu, ktorá čo najpresnejšie znázorní príbeh. Od konca 50. rokov sa objavujú snahy po experimentálnejšom prístupe, kde kresba i výtvarná realizácia začína byť podriadenejšia asociatívnej či expresívnejšej funkcii.4 Kresba je spontánnejšia, plochy sa geometrizujú, tvar abstrahuje a farba neraz vystupuje zo zovretia línií. Pastelová farebnosť či prepájanie s motívom koláže a fotomontáže, spojené s „bruselským štýlom“, vnášajú do knižného dizajnu prvky tesnejšieho prepojenia grafickej úpravy, ilustrácie a typografie. Od počiatku 60. rokov sa vplyvom spoločensko-politického uvoľnenia začínajú aj v ilustrácii pre deti presadzovať tendencie, ktoré funkciu knihy posúvajú smerom k aktivizácii dieťaťa, sú založené na hre, participácii. Knihy v rámci výtvarnej stránky presadzujú redukciu formy, postáv či figúr do podoby znaku. Príkladom knihy využívajúcej slovnú hru a anagramy z českého prostredia je experimentálna kniha dvojice Josef Hiršal – Bohumila Grögerová: Co se slovy všechno poví (1964), ktorú ilustračne sprevádzali Věra a Pavel Brázdovci. Ilustrácie reagujú na text alebo smerujú k typografickému obrazu, kde sa písmená stávajú stavebnou jednotkou obrazu. Kniha je príkladom konceptuálnejšieho prístupu, keď je obsah spolutvorený v mysli malého čitateľa či čitateľky. Do hry vstupujú aj nové metódy, ktoré ilustračný obraz fragmentarizujú (koláž), prepájajú rôzne formy obraznosti (fotomontáž, prepojenie fotografie a kresby) alebo vytvárajú podobu synkretickej výtvarnej podoby (napr. Vladimir Vladimirovič Majakovskij: Vesele i vážně, 1961, ilustrácie: Adolf Hoffmeister, typografia: Libor Fára).
V šesťdesiatych rokoch nastupujú na scénu výtvarníčky a výtvarníci, pre ktorých sa ilustrácia stáva paralelnou aktivitou k ich voľnej umeleckej (sochárskej, maliarskej) činnosti. Nachádzame ich ako v slovenskom umeleckom prostredí (napr.: Vladimír Popovič; ilustrácie v detských časopisoch Zornička, Včielka, ilustrácie ku knihe Jozefa Horáka: Veľké dobrodružstvá malej kolobežky, 1968; Michal Studený, Cyril Valšík: Farebná detektívka, 1966; Viktor Dusil: Cirkus sa práve začína, 1967 a i.), tak aj u českých autorov/autoriek. Výrazné sú ilustrácie Stanislava Kolíbala (napr.: Svatopluk Kadlec: Ode všeho trochu, 1962; Křišťálové sestry – Austrálske a oceánske pohádky, 1965) a osobitým spontánnym štýlom sa vyznačuje tvorba pre deti Milana Grygara (*1926).
Grygar sa po štúdiu maľby na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe venoval predovšetkým výskumu v oblasti kresby, s ktorou experimentuje v rôznych formálnych hľadiskách. Pod vplyvom konkrétnej hudby či vizuálnej poézie sa kresebný záznam stáva autentickou výpoveďou na gesto a zaznamenanie procesu i zvuku zameraných „kresebných“ performance. Akustické alebo vizuálne partitúry rozvíja ako súčasť svojho myslenia, kde sa telo (dotyk, pohyb) spája s jemným strojovým mechanizmom (využívanie mechanických hračiek) a vytvára akusticko-mechanické záznamy. Zvukovú podobu akcií si súkromne zaznamenáva na magnetofónovú pásku. V roku 1969 vychádza nahrávka jeho akustických kresieb na gramofónovej platni.5 Popri činnosti hľadania rôznych mediálnych sfér vyjadrenia vzťahu k svetu, senzitívneho zachytenia vzniku diela ako neopakovateľnej udalosti a experimentovania s (ne)maliarskymi či (ne)kresebnými postupmi zameranými skôr na hmat sa venoval aj ilustrovaniu knižných publikácií. Spoločne s manželkou Květou Pacovskou započali neúnavné hľadačstvo predovšetkým v žánri knihy pre deti. V tomto segmente, ktorý prirodzene pred autorov kladie rôzne obmedzenia, sa Grygar snaží nachádzať podobné posolstvá ako vo voľnej tvorbe: slobodu prejavu, nekonformnosť. Zároveň si uvedomuje, že tvarová súmernosť či farebný detail zvyšuje schopnosť porozumenia výtvarnej kompozícii ilustrácie. Jeho rukopis sa necháva inšpirovať detským výtvarným prejavom, spontánnosťou, tvarovou deformáciou. Výrazné sú už jeho realizácie z roku 1960: O třech písmenách (Jef a Bes) alebo kniha Františka Branislava Malá říkadla. Štylizácia detskej kresby v spojení s kolážovanými detailmi najmä z motívu hracích kariet sa uplatnila v knihe Jiřího Gruši Kudláskovi příhody (1969). Kreslené motívy kruhu, terčov či horizontálnych línií naznačujúcich priestor alebo gradáciu sa z Grygarovej voľnej tvorby dostávajú aj do ilustrovaného obrazu. Tušová kresba zas umocňuje spontánnosť rukodielnej línie, k vyváženiu vyššie spomenutej geometrie. Seriálový motív opakujúcej sa z papiera vystrihnutej zvieracej postavy uplatnil v knihe Wiktora Woroszylskieho: Na minutku o mamutku (1968). Zmena prostredia či atmosféry scény je dosiahnutá rôznofarebným podkladom a prostredím, ktoré je vytvorené vlepovaním vystrihávaných znakovo pôsobiacich tvarov.
Ilustrácia je značne nepopisná a dieťa musí výrazne zapájať fantáziu a abstraktné myslenie. Pre slovenské vydavateľstvo Mladé letá ilustroval a upravil drobnú knižku školského humoru Koktail na rozlúčku (1970). Typografické ilustrácie oddeľujú jednotlivé kapitoly. Litera sa tu stáva výtvarným znakom. Čierno-červená farebnosť celej grafickej úpravy s jasne horizontálne deleným textom dodáva knihe ráz úpravy školského zošita. V rámci bohatej ilustračnej, grafickej a redakčnej tvorby spomeniem ešte výraznú knihu nápaditých básničiek pre deti od Jiřího Žáčka Kdo si se mnou bude hrát? (1981). V tomto prípade Grygar redukuje svoj výraz na tvarovo pevne štylizované tvary postavičiek a figúr, kde elementarizmus vyjadrenia predmetu kresbou dosahuje maximálny účinok. A to aj vďaka jasnej línii a živosti pastelových netieňovaných farieb. Do ilustrácií sa autorovi darí prepašovať aj humor či jemnú grotesknosť.
Výber knižných prác Milana Grygara je prirodzene selektívny. Autor ilustroval do 20 detských kníh, ale intenzívne sa ako výtvarný redaktor Státního nakladatelsví dětské knihy venoval predovšetkým výtvarno-grafickej činnosti, realizoval množstvo knižných obálok (najmä pre Státní nakladatelství krásné literatury, vydavateľstvo Supraphon, SNKLU/Odeon – edícia Soudobá světová próza či Malá řada soudobé světové prózy a i.), úpravy časopisov (napr. Sešity pro mladou literaturu/Sešity pro literaturu a diskusy), ako aj návrhy na filmové plagáty (Marat/Sade, 1967; Zvětšenina, 1968; Žert, 1968; Guiletta a duchové, 1969 a i.).
V období normalizácie, v čase sťažených podmienok pre výtvarníkov a výtvarníčky, ktorí neboli ochotní prispôsobiť sa ideologickým požiadavkám na výtvarnú tvorbu, sa knižná tvorba stáva možnosťou azylu. Vtedajšie umelecko-remeselné ponímanie ilustrácie podliehalo benevolentnejším kritériám v oblasti socializmom presadzovaných tém. Viacerí slovenskí autori neoficiálnej umeleckej scény sa v tomto období príležitostne (Peter Bartoš, Daniel Fischer, Marián Mudroch, Milan Bočkay a i.) či intenzívne (Jana Želibská) podieľali na ilustrovaní kníh. K autorom, pre ktorých sa ilustrácia stala nielen príležitosťou k zabezpečeniu živobytia, ale aj zmysluplnou a kreatívnou činnosťou patril Dezider Tóth (*1947).
Tóth mal ku knihe vždy blízko. Nájdeme u neho mnoho realizácií objektových kníh už od konca 60. rokov (Ako malý Dávid neskôr zlého Goliáša potrestal, 1967) a potom najmä v 70. a 80. rokoch (napr. Vychádzkové básne, 1973; Knihy v prenatálnom stave, 1983; 14 zastavení, 1984 a i.). V sedemdesiatych rokoch však v autorovej práci dominuje tvorba zameraná na koncept, hoci vždy poetizovaný, „literárny“, často zameraný na reverzibilný vzťah medzi slovom a obrazom. Autorove diela vychádzali z procesuálnych aktivít (Dychovky, 1978 – 79), konceptuálnej maliarskej polohy (Koány, 1977) či vizuálnej poézie (Partitúry, 1976 – 78). Tóth realizuje zásahy do reprodukcií (Živé reprodukcie, 1979), efemérne práce so svetlom (Za svetlom, 1979) alebo autorské knihy (125 krajín, 1979). Humor ako forma poznávania, motív ozvláštnenia alebo zvyšovanie senzibility nielen v medziľudskom vnímaní, ale aj vo vzťahu k prírode či najbližšiemu okoliu – to sú charakteristické prvky pre tvorbu daného obdobia.
Spomenuté motívy obsiahnuté vo voľnej tvorbe výtvarníka sa vplietajú aj do jeho „zákazkových“ knižných realizácií, ku ktorým sa dostáva v prvej polovici 70. rokov. Bohatá knižná tvorba autora (cez 70 knižných realizácií – ilustrácií, úprav kníh, leporel a katalógov)6 mala začiatok v prvých detských omaľovánkach: Ples v Zoo (1974) a Ako sa varí zeleninová polievka (1974). Detská literatúra a knihy pre mládež sa v ďalšom období stali dominantným poľom Tóthovej ilustračnej činnosti.
Po roku 1975 sa postupne počet knižných realizácií zvyšoval, pridali sa aj knihy pre dospelých: ženské romány, odborné publikácie pre mládež (Rafail Bachtamov: Komu padajú jablká, 1975) alebo populárno-náučné knihy (Tomáš Borec: Dobrý deň pán Ampér, 1979). V roku 1980 získal Tóth za knihu Aká bola dávna škola (autorka Bibiana Wallnerová, 1979) cenu v súťaži Československé najkrajšie knihy. V ilustráciách uplatnil uvoľnený kresebný štýl a dopĺňa ich znakmi – indexami, ktoré odkazujú k školskému systému, kategorizácii či tabuľkám. Prvky z učebných pomôcok využíva autor v tomto čase aj vo voľnej tvorbe (cyklus Názorné pomôcky, 1977). Motív systematizácie či kategorizácie povyšuje na vizuálne príťažlivý obraz a odľahčuje ho humornou pointou. Výrazná je kniha Štefana Moravčíka Raketa so zlatým chvostom (1980), a to nielen z pohľadu ilustrácií, ale aj grafickej úpravy. Zalomenie textov reaguje na obsahovú stránku. Písmená sa zväčšujú, zmnožujú, ustupujú kresbám alebo vytvárajú textové kaligramy.
Postupne si Tóth vytvoril aj typický geometrický štýl alebo spôsob evokujúci detsky nezaťaženú ručnú kresbu. V tomto období začal spolupracovať so spisovateľom Danielom Hevierom. Ich prvou spoločnou knihou, či skôr výtvarným zošitom bol Farebný dážď (1981). Tóthove ilustrácie nesú znaky tvorby predošlých rokov: geometricky štylizované figúry, znaková kresba pripomínajúca české vzory – kresby Zdeňka Seydla či Milana Grygara. Figurálna štylizácia postavy pretrváva aj v ďalších omaľovánkach: Ako sa hrávajú klauni (1982) a Šašovská kapela (1988). Populárnou knihou vyskytujúcou sa v mnohých domácich knižniciach je kniha kreatívnych návodov pre deti Urob si masku (1989), ktorá hravým spôsobom, textovo i výtvarne, ponúka podnety na vytváranie rôznych foriem masiek a kostýmov. Tóth je autorom námetu knihy, textu i výtvarnej stránky. Fotografie realizoval Anton Sládek a v úlohe „modela“ vystupoval na viacerých snímkach Tóthov syn. Motív masky sa v tom čase objavil aj v cykle autorových seba-štylizačných fotoperformance z cyklu Masky so svetlom (1988).
Po zmene režimu ilustračná a grafická činnosť autorov ustala. Zopár príležitostných realizácií na začiatku 90. rokov bolo neskôr nahradených intenzívnou výstavnou činnosťou a novými možnosťami nielen na domácej, ale aj zahraničnej scéne. Obaja autori však zanechali výraznú stopu v žánri detskej ilustrácie. Na základe svojich na umelecký experiment zameraných východísk smerovali v rámci daného žánru k nepopisnosti a scitlivovaniu čitateľky/čitateľa. Zámerom oboch autorov bolo, skôr ako vysvetľovať či dopovedať literárny text, sústrediť sa prostredníctvom ilustrácie na jeho výtvarnú interpretáciu.