Kurátor Peter Tajkov pripravil vo Východoslovenskej galérii v Košiciach výstavu Sú dané: Park, Fontána… (18. 9. 2020 – 17. 1. 2021), ktorá prostredníctvom súčasných umeleckých diel interpretuje a komentuje realizácie neskorej moderny vo verejných priestoroch mesta. Na výstave sú zastúpení piati umelci a architekti, narodení v rozmedzí rokov 1972-1995, reprezentujúci odlišné generačné skúsenosti a reakcie na architektonické a umelecké dedičstvo Košíc druhej polovice minulého storočia. Sprievodný text k výstave uvádza, že prezentované diela vznikli na podnet kurátora, výnimku tvorí staršia inštalácia Samuela Velebného Susedské anekdoty I. (2019). Objekt tematizuje problematický vzťah spoločnosti k modernistickej architektúre, ktorý sa v posledných troch dekádach prejavil najmä fušerským zatepľovaním panelákov, DIY estetikou, provizórnosťou riešení, privatizáciou verejného priestoru a neustálou improvizáciou. Neprehliadnuteľnými symptómami vo verejnom priestore sú preto fragmenty neudržiavaných mozaík, vrstvy polystyrénových panelov, trčiace okraje plastových sieťok, prebytky montážnej peny, vývody klimatizácie na fasádach a všadeprítomný vizuálny smog. Velebný vytvoril simulovaný palimpsest, v ktorom odhaľuje tieto jednotlivé nánosy (ne)kultúrnych vrstiev. Autorova ďalšia práca Susedské anekdoty II. (2020) podobným spôsobom reaguje na osudy fontán a sochárskych realizácií, a na ich postupnú a potupnú degradáciu. Súčasťou inštalácie evokujúcej fontánu je autorská esej, ktorá dielo interpretačne rámcuje. Erik Sikora je zastúpený videom Toto nie je kopec (2020), v ktorom sebe vlastnou poetikou a charakteristickou formou audiovizuálnej prezentácie približuje bizarný zánik fontány na jednom z košických sídlisk, ktorú nahradil umelý kopec. Mikrohistória konkrétneho miesta sa stáva skvelou prípadovou štúdiou objasňujúcou aj širšie dejinné a spoločenské súvislosti. Architekt Maroš Juhás vytvoril industriálne pôsobiaci objekt s názvom Odysea (2020), ktorý na schematickom pôdoryse Košíc zachytáva podiel výtvarných realizácií na sídliskách v pomere k počtu bytov. Vyjadruje tak dobovú snahu o plánovanú kultiváciu novo prisťahovaných obyvateľov z vidieka prostredníctvom monumentálnych sochárskych diel v čase, keď sa metropola východu masívne rozrastala. Martin Piaček sa v inštalácii Názvy miest nie sú zemepis (2020) zaoberá symbolickou reprezentáciou miest a ich vzťahom k imaginatívnej topografii a geografii Slovenska. Matej Gavula pod názvom Rub terasy (2020) inštaluje žulové segmenty neznámeho pôvodu z terasy záhrady rodičovského domu, pričom týmto lapidárnym gestom jasne odhaľuje premeny kontextov, v ktorých sa fragmenty vždy nanovo konštituujú nielen priestorovo, ale i sémanticky. Jeho ďalšie diela Multi platforma (2020) a Bez názvu (2020) sú skúmaním elementárnych sochárskych vzťahov. Rozsahom neveľká, avšak koncepčne výborne pripravená a súdržná výstava v koncentrovanej podobe a na príklade Košíc demonštruje, prečo je kritické obzeranie sa za projektmi moderny stále takou príťažlivou a vyhľadávanou témou súčasného umenia.
