„Detský“ Roman Ondak by

by 20. 4. 2021

Spojenie tvorby Romana Ondaka iba s detstvom pôsobí prinajmenej rozpačito. Avšak sústrediť sa na tento aspekt, na súvislosti, dotyky s detstvom, alebo na čokoľvek, čo ho s týmto obdobím nevinnosti, ale i zraniteľnosti spája, je lákavou interpretačnou výzvou, ktorá by mohla ponúknuť ďalší čiastkový pohľad a iné poznanie. Musíme si kriticky priznať, že v našej teórii máme takýchto tematických rozšírení, alebo, naopak, zúžení náhľadov na jeho práce v menšom zastúpení, výdatnejšie i otvorenejšie sa mu venujú teoretici a kurátori zo zahraničia. Naše prostredie ho síce uznáva, cení a niekedy aj adoruje, ale už menej do diskurzu prispieva. Je to možno spôsobené aj tým, že diela prezentuje po celom svete a na Slovensku pomenej, ostávajú preto málo známe a stále akosi vzdialené. Veríme, že časom sa tento „nešvár“ zmení a otvoria sa ďalšie, aj menej konvenčné, kritickejšie pohľady. Pozitívnou správou je, že v poslednom čase nastala dlho očakávaná zmena ohľadom zastúpenia Ondakových diel v slovenských zbierkach a aj v ich prezentácii vo verejnom priestore (Time Capsule v zbierke SNG a inštalácia v Pezinku; reinštalácia SK Parking v réžii KHB Bratislava).

Roman Ondak, Our Son Watching His Parents, 1998, ed. 5, atramentová umelecká tlač na papieri Hahnemuhle na stene, 33,5 × 50 cm, foto: archív autora, courtesy Collection Albert Groot, Sittard.

Hneď na začiatku nás rozsah prác v sledovanej línii detstva prekvapí. Už v raných príspevkoch sú akési väzby, napríklad inštalácia Zázračné dieťa a kresby Detské formy, obe z roku 1993.1 Ďalej téma prirodzene asociuje jeho neskoršie známe a populárne práce, ako sú Passage (2004) a Measuring the Universe (2007), pri ktorých si nemusíme pripomínať presnú spojitosť a zvlášť ich detailnejšie rozoberať. Skôr než o obrazy detstva ide Ondakovi o využitie skúseností z detstva, respektíve ich prenos z privátnej, rodinnej, do verejnej zóny. Zaujíma ho záznam rastu – dospievania, slobodná imaginácia a kreativita. Obraty, fúzie a prešmyčky. Lákajú ho malé príležitosti urobiť situácie monumentálnejšími a zvýrazniť ich, vyraziť z nich nový, dovtedy „utajený“, skrytý, neviditeľný potenciál aj akčným „nasvietením“ a dobrovoľným vyzvaním divákov/účastníkov k spolupráci. Z malého, bezcenného, nepovšimnutého urobiť väčšie, postupným narastaním, autorskou transformáciou a akumuláciou. Alebo, naopak, drobné ponechať malým a pohrať sa s významom a symbolickými väzbami.

Spolupráce s deťmi a tínedžermi – skúsenosti a kreativita

Niektoré Ondakove práce vychádzajúce z detstva alebo spojené s detstvom, deťmi, sa týkajú rituálu a hry. Obe podmieňujú sociálnu súdržnosť a týmto ľudským vekom reprezentujú pohľad do budúcnosti. Autor vytvára napätie medzi minulosťou a súčasnosťou, spojnice medzi svetom dospelých a deťmi, sú metaforami rastu, učenia, dospievania, toho, čo bude nasledovať a čo sa len stane/alebo by sa mohlo stať. V rámci spoluprác s deťmi uskutočnil viacero realizácií, pár z nich si pripomenieme a začneme najstaršími príznakovými prácami. Ondak sa okolo roku 2000 v rámci inštitucionálnej kritiky zameral na „živú“ časť múzeí a galérií, na jeho návštevníkov a pracovníkov. V akcii Tickets, Please (1999) pre Špálovu galériu v Prahe vstúpil do galerijného prostredia a jeho typickej prevádzky nenápadným, ale radikálnym zásahom. V textoch projektu (ktoré sú zvyčajne jednoduchými návodmi na hru alebo rituál) uvádza: „Ak má predavač lístkov vnuka, bude pozvaný, aby predával lístky so svojím starým otcom. Zaujme pôvodné miesto starého otca na prízemí, ktorý sa presťahuje o poschodie vyššie do presnej repliky prostredia z prízemia. Divák si najprv kúpi lístok u vnuka na prízemí a už o niekoľko minút znovu, keď sa dostane k starému otcovi na prvé poschodie. Vstupné bude v oboch prípadoch zľavnené na polovicu. Otváracie hodiny galérie sa prispôsobia možnostiam chlapcovho voľného času.2 Prevádzka inštitúcie fungovala podľa autorom stanovených pravidiel a malého „zamestnanca“, závisela od jeho voľného času a možno aj chuti. Život dieťaťa sa stal určujúcim, diktoval. Ondak na galerijné prostredie napojil rodinu a potreby dieťaťa, povýšil ich nad inštitucionálne zákony alebo bežne zaužívaný systém. Pri akcii je pozoruhodné, že zariadenia obidvoch recepcií, či už stôl, polica s telefónom, lampa, sú detailne zrkadlovo identické – testujú, dezorientujú vnímavosť diváka, vyvolávajúc déjà vu. Rovnako prechod z prízemia na poschodie, od malého chlapca k staršiemu mužovi má v sebe nepochybne kúzlo, moment prekvapenia. Akcia zaznamenáva rast, starnutie, výmenu generácií, je tu prítomný rešpekt k hierarchii, úcta, postupnosť, generačný stret, obyčajný ľudský rodinný vzťah. 

V roku 2002 Ondak uskutočnil performance Guided Tour (Follow Me) v meste Zadar. Išlo o nenápadnú akciu, infiltrovanú do verejného priestoru a do typického turistického ruchu, výmenou úloh a časov. Do spolupráce pozval 12-ročného chlapca, ktorý realizoval prehliadky týmto známym chorvátskym mestom počas letnej sezóny, svoj komentár však podával v budúcom čase. Pri prehliadkach sa tradične pripomína, vyzdvihuje minulosť a prítomnosť, sprievodcovia zvyknú fabulovať či prikrášľovať históriu. No chlapec v Ondakovej akcii, naopak, sprevádzal dospelých po budúcnosti, po tom, čo ešte len hypoteticky bude nasledovať. Detský účastník dostal úlohu predpovedača či vizionára. Jeho výklad zahŕňal fantazijné predstavy, bezbrehú i naivnú detskú predstavivosť, zmes túžob, snov, ale i obáv, reálnych i fiktívnych. Napríklad, že po úspešnej protifajčiarskej kampani lekári a reklamní experti stratia prácu a budú si hľadať nové profesie. Nájdu ich v novej kampani proti predávaniu „chips takeaway“, kampaň bude úspešná, pretože budú tvrdiť, že sú nezdravé. Obsah výkladu bol pripravovaný za aktívnej účasti chlapca, spontánnym a vtipným momentom okrem obsahu predpovedí bolo, že jeho tempu v meste dospelí jednoducho nestačili, kráčal rýchlejšie než jeho poslucháči.3

Roman Ondak, Before Waiting Becomes Part of Your Life, 2010, inštalácia, rôzne rozmery, dvojkanálová videoprojekcia, 24 vitrín, knihy, katalógy, 1. trvanie videa 3:24 min., 2. trvanie videa 4:16 min., foto: archív autora, majetok autora.

Obrat, posun, výmenu úloh, medzi deťmi a dospelými rozohral v práci Tomorrows (2002) v rakúskej obci Erlauf blízko Melku. Reagoval na historické fotografie z druhej svetovej vojny4 a na kultiváciu pamäte týchto udalostí v ďalších rokoch. Ondak k udalosti pristúpil zauzlením, mystifikáciou času, priestoru a sociálneho postavenia. Spoluprácou s miestnymi deťmi predškolského a školského veku, ktoré požiadal, aby na vybraných miestach verejného charakteru – pred pamätnou tabuľou, pamätníkom alebo v škole – napodobnili situácie, gestá politikov na historických dokumentoch. K problému sa však nepriblížil memorovaním, imitáciou, ani rekonštrukciou, ale živou interpretáciou prechádzajúcou časom minulým, súčasným – a vďaka zapojeniu detí – opäť ako v predchádzajúcej akcii – aj budúcim: „Zaujímalo ma, aké by bolo, keby sa deti snažili vyzerať ako budúci predstavitelia mesta.“5 Fotografie boli dlhší čas inštalované na verejných miestach. Ondak zapojil miestnu komunitu – obyvateľov, rodiny a deti, ktoré si podľa neho zmeny úloh užili, videli sa na plagátoch a niektoré z nich boli hrdé, že ich dospelí na plagátoch videli.6 Vznikli fotografie škôlkarov, školákov, oblečených vo veselých farbách primeraných veku ako zobrazujú čestnú stráž, odhaľovanie pamätnej tabule, alebo si s vážnymi tvárami trasú pravicami pri bilaterálnom rokovaní. Absurdná a zároveň vtipná výmena politikov za deti, zmena pozícií, zmena pôvodného status quo, nám pripomenie v starších dejinách umenia portréty detí z kráľovských a aristokratických rodov na objednávku, na ktorých boli zobrazované neprimerane, so zdôraznením ich sociálneho a politického postavenia, a úplným potlačením „detskosti“. Už od skorého veku sa žiadalo, aby sa správali ako miniatúry dospelých so všetkým znakmi v správaní, navonok i vo vnútri. Akciu v Erlaufe sprevádzala edukácia a medzigeneračný dialóg, deti dokázali klásť otázky otvorene a absolútne neutrálne. 

Ideu výučby, presun znalostí rozvinul v známej akcii Teaching to Walk (2002), zopakovanej už vo viacerých galériách, ktoré sa stali miestom pravidelného učenia chodenia batoľaťa matkou: „Musím priznať, že vďaka skúsenosti s výchovou vlastných detí som lepšie pochopil túto situáciu ako proces. Pretože tým, že pomáhate batoľaťu pri chôdzi, lepšie odrážate svoj vlastný stav a schopnosť venovať sa chôdzi. V skutočnosti vás to núti potlačiť svoje ego, ak máte pomôcť niekomu inému sa to naučiť. Bol som fascinovaný myšlienkou stvárnenia tohto krátkeho okamihu učenia chodenia, touto výmenou medzi matkou a dieťaťom a zvedavosťou, či by sa dala transformovať do kontextu výstavy.“7

Neobmedzenú detskú imagináciu a kreativitu uplatnil Ondak v práci A Visit to the City in 3000 (2008). Do spolupráce pozval deti z Bratislavy a San Francisca a požiadal ich, aby kresbami predstavili svoje mestá v roku 3000. Opäť fascinácia víziami budúcnosti. Výsledných 32 kresieb zavesil na dvoch kovových lanách do výšky tak, že ich nebolo detailne vidieť, zostali fyzicky vzdialené. Spôsob inštalácie vychádzal z perspektívy dieťaťa, nemusíme si pripomínať, že svet vnímajú z iného pohľadu, či skôr podhľadu. Ondak aj tu do slučky zacyklil priestor, čas a pozíciu vnímateľov, z divákov urobil týmto gestom – na chvíľu – deti. V spoluprácach s deťmi a tínedžermi pokračoval aj neskôr. Na výstave v South London Gallery8 vyzval miestnych tínedžerov vo veku 12-18 rokov, aby slobodne a bez cenzúry komentovali kresbami alebo textom vo výške umiestnené väčšie nástenné maľby, pôvodne knižné ilustrácie autorom nájdenej staršej učebnice o výuke jazykov so zakódovanými normami spoločenského správania (Awesome Rules of Language, 2016). Týmto im „dovolil“ na staré pravidlá povedať vlastný názor ich vlastnou rečou a prostriedkami a poukázať aj na generačné rozpory. 

Roman Ondak / Július Koller, Teenagers, 2002, séria 12 kresieb; 6 od Kollera z jeho obdobia dospievania v 50. a 60. rokoch a 6 z Ondakových tínedžerských rokov, 70. roky. Rozmer každej kresby je medzi 12,3 x 16,7 cm a 31,3 x 45 cm, foto: Jean Brasille, majetok autora.

Biografická linka – spomienky na detstvo a dospievanie

Cez umenie Ondak pootvára svoje súkromie, venuje sa svojej osobnej histórii a identite. V zmysle „osobné je politické“ chce na malých dejinách predstaviť paralelný výklad veľkých dejín, históriu bývalého socialistického bloku, špecifík života za železnou oponou, rozdiely medzi východom a západom. Isté vybrané zážitky, spomienky, momenty, akcie, rituály, predmety z každodenného rodinného života, vrátane prvých kresieb a malieb zo svojho detstva alebo puberty implantuje do viacerých diel. Tento jeho aspekt je veľmi príťažlivý, poľudšťuje, vytvára dôverný vzťah k divákovi a zároveň prináša do obrazu isté znaky či prvky vlastnej autobiografie alebo autoportrétu. Máme možnosť nahliadnuť do jeho privátnej sféry, jeho malej histórie, ktorá sa pretína s umeleckým svetom a je dôležitým kľúčom pre pochopenie podstaty veci. Dodáva celku autentickosť, úprimnosť, neumelosť, otvorenosť a aj istú „neumeleckosť“, s ktorými sa tak rád „zahráva“ a posúva ich smerom zo života do umenia, alebo výstižnejšie – formuje ich do Möbiovej pásky. So záujmom o tenziu medzi verejným a intímnym, medzi spoločenským a osobným, dovtedy málo viditeľné momenty z obyčajného života zvýznamní a dokáže prostredníctvom nich pretlmočiť univerzálnejšie posolstvo. Jeho sklon k „familiárnosti“ sa prejavil napríklad v Our Son Watching His Parents (1998), Self-portraits of Two Artists as Young Men (2003), The Day After Yesterday (2005), Before Waiting Becomes Part of Your Life (2010) alebo v inštalácii Teenagers (2002), ktorá predstavuje komparatívnu sériu dvojíc kresieb dvoch tínedžerov, Júliusa Kollera z 50. rokov a Ondaka z neskorších 70. rokov. Na výstave History Repeats Itself (2017, Kunsten Museum of Modern Art, Aalborg) sa autor komplexne zaoberal svojím dospievaním, cez ktoré reflektoval bývalé geopolitické rozdelenie sveta a aj jeho dôsledky na vlastný život a na celú spoločnosť. V jednej z troch častí inštalácie použil svoje predkonceptuálne školské rané maľby a kresby zátiší, ktoré umelci obvykle radi taja a najradšej nikdy neprezentujú. A pracoval s nimi ako s artefaktami, historickými dokumentami konfrontovanými s reálnymi predmetmi, spoločne uloženými v sterilne pôsobiacich muzeálnych vitrínach. Napriek tomu, že prežil v socializme svojím spôsobom ideálne detstvo,9 upozorňuje na jeho odvrátenú stranu, a to na schizofrenický charakter sedemdesiatych rokov, v ktorých vyrastal a ktoré ho formovali. Na klamy, ilúzie a manipulatívne hry normalizácie proti slobode, ľudskej prirodzenosti a dôstojnosti. Filozof Václav Bělohradský vo filmovom dokumente pri spomínaní na vlastné detstvo v 50. rokoch vyjadril myšlienku, ako detstvo vlastne klame; dieťa nevidí a nedokáže rozoznávať, čo sa v skutočnosti deje, vníma veci ako bezpečné, pokojné, mierové – pritom v spoločnosti môžu prebiehať dôležité a dramatické veci.10

Na záver ako bodku uvedieme Ondakov príbeh z raného detstva, ktorý jeho rodičia radi pripomínali: keď mal iba tri roky, zničil časť drevenej podlahy v dome zatĺkaním asi päťdesiatich klincov, aby vytvoril plot pre malú záhradu,11 takže tu niekde v skorom veku začali jeho prvé inštalácie a konceptuálne myslenie. Zo skúmaní biografií umelcov a z biografických interpretácií diel vieme, že viacerí autori pri svojom umeleckom raste a dozrievaní sa k spomienkam z detstva intenzívne vracajú. Paradoxne preto, aby zabudli na roky strávené na akadémiách a na vplyv/tlak iných autorít, nachádzajúc v ňom autentické zdroje prvých slobodných skúseností čistej kreativity.

Roman Ondak, Guided Tour (Follow Me), 2002, ed. 3, performance, Gallery Gradska Loza, Zadar,
foto: archív autora, courtesy: Collections FRAC Alsace, Sélestat; Art Collection Telekom, Bonn; Jumex
Collection, Mexico City.
More stories by

Vladimíra Büngerová