„Detský“ Roman Ondak by Vladimíra Büngerová

Spojenie tvorby Romana Ondaka iba s detstvom pôsobí prinajmenej rozpačito. Avšak sústrediť sa na tento aspekt, na súvislosti, dotyky s detstvom, alebo na čokoľvek, čo ho s týmto obdobím nevinnosti, ale i zraniteľnosti spája, je lákavou interpretačnou výzvou, ktorá by mohla ponúknuť ďalší čiastkový pohľad a iné poznanie. Musíme si kriticky priznať, že v našej teórii máme takýchto tematických rozšírení, alebo, naopak, zúžení náhľadov na jeho práce v menšom zastúpení, výdatnejšie i otvorenejšie sa mu venujú teoretici a kurátori zo zahraničia. Naše prostredie ho síce uznáva, cení a niekedy aj adoruje, ale už menej do diskurzu prispieva. Je to možno spôsobené aj tým, že diela prezentuje po celom svete a na Slovensku pomenej, ostávajú preto málo známe a stále akosi vzdialené. Veríme, že časom sa tento „nešvár“ zmení a otvoria sa ďalšie, aj menej konvenčné, kritickejšie pohľady. Pozitívnou správou je, že v poslednom čase nastala dlho očakávaná zmena ohľadom zastúpenia Ondakových diel v slovenských zbierkach a aj v ich prezentácii vo verejnom priestore (Time Capsule v zbierke SNG a inštalácia v Pezinku; reinštalácia SK Parking v réžii KHB Bratislava).

Hneď na začiatku nás rozsah prác v sledovanej línii detstva prekvapí. Už v raných príspevkoch sú akési väzby, napríklad inštalácia Zázračné dieťa a kresby Detské formy, obe z roku 1993.¹ Ďalej téma prirodzene asociuje jeho neskoršie známe a populárne práce, ako sú Passage (2004) a Measuring the Universe (2007), pri ktorých si nemusíme pripomínať presnú spojitosť a zvlášť ich detailnejšie rozoberať. Skôr než o obrazy detstva ide Ondakovi o využitie skúseností z detstva, respektíve ich prenos z privátnej, rodinnej, do verejnej zóny. Zaujíma ho záznam rastu – dospievania, slobodná imaginácia a kreativita. Obraty, fúzie a prešmyčky. Lákajú ho malé príležitosti urobiť situácie monumentálnejšími a zvýrazniť ich, vyraziť z nich nový, dovtedy „utajený“, skrytý, neviditeľný potenciál aj akčným „nasvietením“ a dobrovoľným vyzvaním divákov/účastníkov k spolupráci. Z malého, bezcenného, nepovšimnutého urobiť väčšie, postupným narastaním, autorskou transformáciou a akumuláciou. Alebo, naopak, drobné ponechať malým a pohrať sa s významom a symbolickými väzbami.

Spolupráce s deťmi a tínedžermi – skúsenosti a kreativita

Niektoré Ondakove práce vychádzajúce z detstva alebo spojené s detstvom, deťmi, sa týkajú rituálu a hry. Obe podmieňujú sociálnu súdržnosť a týmto ľudským vekom reprezentujú pohľad do budúcnosti. Autor vytvára napätie medzi minulosťou a súčasnosťou, spojnice medzi svetom dospelých a deťmi, sú metaforami rastu, učenia, dospievania, toho, čo bude nasledovať a čo sa len stane/alebo by sa mohlo stať. V rámci spoluprác s deťmi uskutočnil viacero realizácií, pár z nich si pripomenieme a začneme najstaršími príznakovými prácami. Ondak sa okolo roku 2000 v rámci inštitucionálnej kritiky zameral na „živú“ časť múzeí a galérií, na jeho návštevníkov a pracovníkov. V akcii Tickets, Please (1999) pre Špálovu galériu v Prahe vstúpil do galerijného prostredia a jeho typickej prevádzky nenápadným, ale radikálnym zásahom. V textoch projektu (ktoré sú zvyčajne jednoduchými návodmi na hru alebo rituál) uvádza: „Ak má predavač lístkov vnuka, bude pozvaný, aby predával lístky so svojím starým otcom. Zaujme pôvodné miesto starého otca na prízemí, ktorý sa presťahuje o poschodie vyššie do presnej repliky prostredia z prízemia. Divák si najprv kúpi lístok u vnuka na prízemí a už o niekoľko minút znovu, keď sa dostane k starému otcovi na prvé poschodie. Vstupné bude v oboch prípadoch zľavnené na polovicu. Otváracie hodiny galérie sa prispôsobia možnostiam chlapcovho voľného času.“² Prevádzka inštitúcie fungovala podľa autorom stanovených pravidiel a malého „zamestnanca“, závisela od jeho voľného času a možno aj chuti. Život dieťaťa sa stal určujúcim, diktoval. Ondak na galerijné prostredie napojil rodinu a potreby dieťaťa, povýšil ich nad inštitucionálne zákony alebo bežne zaužívaný systém. Pri akcii je pozoruhodné, že zariadenia obidvoch recepcií, či už stôl, polica s telefónom, lampa, sú detailne zrkadlovo identické – testujú, dezorientujú vnímavosť diváka, vyvolávajúc déjà vu. Rovnako prechod z prízemia na poschodie, od malého chlapca k staršiemu mužovi má v sebe nepochybne kúzlo, moment prekvapenia. Akcia zaznamenáva rast, starnutie, výmenu generácií, je tu prítomný rešpekt k hierarchii, úcta, postupnosť, generačný stret, obyčajný ľudský rodinný vzťah. 

V roku 2002 Ondak uskutočnil performance Guided Tour (Follow Me) v meste Zadar. Išlo o nenápadnú akciu, infiltrovanú do verejného priestoru a do typického turistického ruchu, výmenou úloh a časov. Do spolupráce pozval 12-ročného chlapca, ktorý realizoval prehliadky týmto známym chorvátskym mestom počas letnej sezóny, svoj komentár však podával v budúcom čase. Pri prehliadkach sa tradične pripomína, vyzdvihuje minulosť a prítomnosť, sprievodcovia zvyknú fabulovať či prikrášľovať históriu. No chlapec v Ondakovej akcii, naopak, sprevádzal dospelých po budúcnosti, po tom, čo ešte len hypoteticky bude nasledovať. Detský účastník dostal úlohu predpovedača či vizionára. Jeho výklad zahŕňal fantazijné predstavy, bezbrehú i naivnú detskú predstavivosť, zmes túžob, snov, ale i obáv, reálnych i fiktívnych. Napríklad, že po úspešnej protifajčiarskej kampani lekári a reklamní experti stratia prácu a budú si hľadať nové profesie. Nájdu ich v novej kampani proti predávaniu „chips takeaway“, kampaň bude úspešná, pretože budú tvrdiť, že sú nezdravé. Obsah výkladu bol pripravovaný za aktívnej účasti chlapca, spontánnym a vtipným momentom okrem obsahu predpovedí bolo, že jeho tempu v meste dospelí jednoducho nestačili, kráčal rýchlejšie než jeho poslucháči.³

Obrat, posun, výmenu úloh, medzi deťmi a dospelými rozohral v práci Tomorrows (2002) v rakúskej obci Erlauf blízko Melku. Reagoval na historické fotografie z druhej svetovej vojny⁴ a na kultiváciu pamäte týchto udalostí v ďalších rokoch. Ondak k udalosti pristúpil zauzlením, mystifikáciou času, priestoru a sociálneho postavenia. Spoluprácou s miestnymi deťmi predškolského a školského veku, ktoré požiadal, aby na vybraných miestach verejného charakteru – pred pamätnou tabuľou, pamätníkom alebo v škole – napodobnili situácie, gestá politikov na historických dokumentoch. K problému sa však nepriblížil memorovaním, imitáciou, ani rekonštrukciou, ale živou interpretáciou prechádzajúcou časom minulým, súčasným – a vďaka zapojeniu detí – opäť ako v predchádzajúcej akcii – aj budúcim: „Zaujímalo ma, aké by bolo, keby sa deti snažili vyzerať ako budúci predstavitelia mesta.“⁵ Fotografie boli dlhší čas inštalované na verejných miestach. Ondak zapojil miestnu komunitu – obyvateľov, rodiny a deti, ktoré si podľa neho zmeny úloh užili, videli sa na plagátoch a niektoré z nich boli hrdé, že ich dospelí na plagátoch videli.⁶ Vznikli fotografie škôlkarov, školákov, oblečených vo veselých farbách primeraných veku ako zobrazujú čestnú stráž, odhaľovanie pamätnej tabule, alebo si s vážnymi tvárami trasú pravicami pri bilaterálnom rokovaní. Absurdná a zároveň vtipná výmena politikov za deti, zmena pozícií, zmena pôvodného status quo, nám pripomenie v starších dejinách umenia portréty detí z kráľovských a aristokratických rodov na objednávku, na ktorých boli zobrazované neprimerane, so zdôraznením ich sociálneho a politického postavenia, a úplným potlačením „detskosti“. Už od skorého veku sa žiadalo, aby sa správali ako miniatúry dospelých so všetkým znakmi v správaní, navonok i vo vnútri. Akciu v Erlaufe sprevádzala edukácia a medzigeneračný dialóg, deti dokázali klásť otázky otvorene a absolútne neutrálne. 

Ideu výučby, presun znalostí rozvinul v známej akcii Teaching to Walk (2002), zopakovanej už vo viacerých galériách, ktoré sa stali miestom pravidelného učenia chodenia batoľaťa matkou: „Musím priznať, že vďaka skúsenosti s výchovou vlastných detí som lepšie pochopil túto situáciu ako proces. Pretože tým, že pomáhate batoľaťu pri chôdzi, lepšie odrážate svoj vlastný stav a schopnosť venovať sa chôdzi. V skutočnosti vás to núti potlačiť svoje ego, ak máte pomôcť niekomu inému sa to naučiť. Bol som fascinovaný myšlienkou stvárnenia tohto krátkeho okamihu učenia chodenia, touto výmenou medzi matkou a dieťaťom a zvedavosťou, či by sa dala transformovať do kontextu výstavy.“⁷

Neobmedzenú detskú imagináciu a kreativitu uplatnil Ondak v práci A Visit to the City in 3000 (2008). Do spolupráce pozval deti z Bratislavy a San Francisca a požiadal ich, aby kresbami predstavili svoje mestá v roku 3000. Opäť fascinácia víziami budúcnosti. Výsledných 32 kresieb zavesil na dvoch kovových lanách do výšky tak, že ich nebolo detailne vidieť, zostali fyzicky vzdialené. Spôsob inštalácie vychádzal z perspektívy dieťaťa, nemusíme si pripomínať, že svet vnímajú z iného pohľadu, či skôr podhľadu. Ondak aj tu do slučky zacyklil priestor, čas a pozíciu vnímateľov, z divákov urobil týmto gestom – na chvíľu – deti. V spoluprácach s deťmi a tínedžermi pokračoval aj neskôr. Na výstave v South London Gallery⁸ vyzval miestnych tínedžerov vo veku 12-18 rokov, aby slobodne a bez cenzúry komentovali kresbami alebo textom vo výške umiestnené väčšie nástenné maľby, pôvodne knižné ilustrácie autorom nájdenej staršej učebnice o výuke jazykov so zakódovanými normami spoločenského správania (Awesome Rules of Language, 2016). Týmto im „dovolil“ na staré pravidlá povedať vlastný názor ich vlastnou rečou a prostriedkami a poukázať aj na generačné rozpory. 

Biografická linka – spomienky na detstvo a dospievanie

Cez umenie Ondak pootvára svoje súkromie, venuje sa svojej osobnej histórii a identite. V zmysle „osobné je politické“ chce na malých dejinách predstaviť paralelný výklad veľkých dejín, históriu bývalého socialistického bloku, špecifík života za železnou oponou, rozdiely medzi východom a západom. Isté vybrané zážitky, spomienky, momenty, akcie, rituály, predmety z každodenného rodinného života, vrátane prvých kresieb a malieb zo svojho detstva alebo puberty implantuje do viacerých diel. Tento jeho aspekt je veľmi príťažlivý, poľudšťuje, vytvára dôverný vzťah k divákovi a zároveň prináša do obrazu isté znaky či prvky vlastnej autobiografie alebo autoportrétu. Máme možnosť nahliadnuť do jeho privátnej sféry, jeho malej histórie, ktorá sa pretína s umeleckým svetom a je dôležitým kľúčom pre pochopenie podstaty veci. Dodáva celku autentickosť, úprimnosť, neumelosť, otvorenosť a aj istú „neumeleckosť“, s ktorými sa tak rád „zahráva“ a posúva ich smerom zo života do umenia, alebo výstižnejšie – formuje ich do Möbiovej pásky. So záujmom o tenziu medzi verejným a intímnym, medzi spoločenským a osobným, dovtedy málo viditeľné momenty z obyčajného života zvýznamní a dokáže prostredníctvom nich pretlmočiť univerzálnejšie posolstvo. Jeho sklon k „familiárnosti“ sa prejavil napríklad v Our Son Watching His Parents (1998), Self-portraits of Two Artists as Young Men (2003), The Day After Yesterday (2005), Before Waiting Becomes Part of Your Life (2010) alebo v inštalácii Teenagers (2002), ktorá predstavuje komparatívnu sériu dvojíc kresieb dvoch tínedžerov, Júliusa Kollera z 50. rokov a Ondaka z neskorších 70. rokov. Na výstave History Repeats Itself (2017, Kunsten Museum of Modern Art, Aalborg) sa autor komplexne zaoberal svojím dospievaním, cez ktoré reflektoval bývalé geopolitické rozdelenie sveta a aj jeho dôsledky na vlastný život a na celú spoločnosť. V jednej z troch častí inštalácie použil svoje predkonceptuálne školské rané maľby a kresby zátiší, ktoré umelci obvykle radi taja a najradšej nikdy neprezentujú. A pracoval s nimi ako s artefaktami, historickými dokumentami konfrontovanými s reálnymi predmetmi, spoločne uloženými v sterilne pôsobiacich muzeálnych vitrínach. Napriek tomu, že prežil v socializme svojím spôsobom ideálne detstvo,⁹ upozorňuje na jeho odvrátenú stranu, a to na schizofrenický charakter sedemdesiatych rokov, v ktorých vyrastal a ktoré ho formovali. Na klamy, ilúzie a manipulatívne hry normalizácie proti slobode, ľudskej prirodzenosti a dôstojnosti. Filozof Václav Bělohradský vo filmovom dokumente pri spomínaní na vlastné detstvo v 50. rokoch vyjadril myšlienku, ako detstvo vlastne klame; dieťa nevidí a nedokáže rozoznávať, čo sa v skutočnosti deje, vníma veci ako bezpečné, pokojné, mierové – pritom v spoločnosti môžu prebiehať dôležité a dramatické veci.¹⁰

Na záver ako bodku uvedieme Ondakov príbeh z raného detstva, ktorý jeho rodičia radi pripomínali: keď mal iba tri roky, zničil časť drevenej podlahy v dome zatĺkaním asi päťdesiatich klincov, aby vytvoril plot pre malú záhradu,¹¹ takže tu niekde v skorom veku začali jeho prvé inštalácie a konceptuálne myslenie. Zo skúmaní biografií umelcov a z biografických interpretácií diel vieme, že viacerí autori pri svojom umeleckom raste a dozrievaní sa k spomienkam z detstva intenzívne vracajú. Paradoxne preto, aby zabudli na roky strávené na akadémiách a na vplyv/tlak iných autorít, nachádzajúc v ňom autentické zdroje prvých slobodných skúseností čistej kreativity.