Juraj Gábor je jedným z najdôslednejších vizuálnych umelcov tejto rozporuplnej doby. Dokazuje okrem iného, že sa dá všetko, len treba chcieť. Jeho „popoluškovské“ umenie – zdĺhavé postupy nenápadnými opakovanými malými krôčikmi, triedením pomyselného hrachu od šošovice – dokáže veľké veci. Čo do metrov kubických i počtu spolupracovníkov. Absolvent VŠVU, ateliéru prof. Antona Čierneho, je už od začiatku karantény v plnom nasadení. Juraja Gábora už približne päť rokov fascinuje, že architekt Novej synagógy Peter Behrens do nej pred takmer storočím vpísal tvar levitujúcej gule. Po rokoch počítania, kreslenia a plánovania sa odhodlal túto pomyselnú rozmernú Sphéru reálne postaviť z dreva – dokončiť guľu od kupoly až po podlahu.
Gábor o svojej práci rozpráva s nadšením renesančného uomo universale. Ale jeho určite neprehliadnuteľná fascinácia geometriou nekončí pri otrockom kopírovaní antiky. Klasická čistota foriem a ručne kreslené výkresy isto rozbúšia srdce každého vitruviánskeho nerda. Vitruvius venoval tretiu knihu popisu ideálnych (božských) proporcií architektúry vo vzťahu k človeku. Práve vzťah človeka k človeku i architektúre je jedna zo zásadných vecí, ktorú – prostredníctvom svojho dreveného debnenia – stavia aj Gábor. Ide o vytvorenie miesta. Miesta, ktoré má zmysel v interakcii hmoty a efemérnej umeleckej činnosti. Dielo Sphéra pozýva k zažívaniu priestoru. Parametre človeka môžeme pomeriavať v centimetroch, táto inštalácia preniká však aj do ďalších fyzikálnych javov.
Februárová rezidentka Novej synagógy je Lucie Páchová, vokálna improvizátorka, skladateľka, performerka a zvuková umelkyňa. Ľudský hlas je tiež niečo, čo môžeme skúmať vo vzťahu k priestoru, nielen vitruviánske vzdialenosti dlane v pomere k tvári. Tentokrát pracuje Páchová s nahratými zvukmi. Jakub Juhász z vydavateľstva Mappa editions, ktoré zvukové inštalácie zastrešuje, popisujú dielo ako „zvukový masážny salón okupujúci drevenú membránu Sphéry. Striktná architektonická geometria, polyrytmická príroda, lo-fi hornbach hlukárina, kontemplatívny minimalizmus, všetko zliate v strede Sphéry. A nakoniec tichý akustický zvuk citary. Sphéra je ďalšia možnosť, ako vykľučkovať z klasickej poslucháčskej situácie, ktorá je rozdelená na tých na pódiu a tých pod ním. Pódium v experimentálnej hudbe nemá zas ďaleko od streamovania. V oboch prípadoch to znie a vyzerá rovnako, ale výsledný živý zážitok bez deliacich čiar je neporovnateľný“.
Tému dnu a von dopĺňa ešte dielo s názvom Rekultivácia pred vstupom do Novej synagógy. Dočasná inštalácia zoskupenia hrdzavých siluet suchých stromov Dagmar Šubrtovej predstavuje kontrapunkt k drevenej Sphére, ktorá sa dokončuje vo vnútri, je výrečným symbolom narastajúcej civilizačnej devastácie krajiny a dlhodobého zlého zaobchádzania s rozsiahlymi územiami.
Na umení je zaujímavý aj proces, pretože hotový a statický stav vecí je aj tak iba naším konštruktom. Preto je budovanie drevenej konštrukcie samo o sebe poňaté ako výstava s názvom Dopĺňanie Sphéry. Drevo je v našej historickej stavebnej kultúre brané ako podporný dočasný materiál ku kamenným či betónovým celkom, ktoré sú už „trvalé“. Samotný rast ako esencia umenia. Kedy nastane dokončenie, je tiež rozhodnutím umelca. Sphéra je niečo, do čoho sa dá metaforicky nalievať. Hodnotu celku určuje aj kvalita obsahu, aj kvalita „nádoby“. Jasné, Gáborove diela by obstáli aj v čisto estetickej súťaži. Všetko spolu to však má presne vyvážené ingrediencie rukodielnej dôkladnosti, slobody, pevných bodov a možností interpretácií.
Tak ako drevená konštrukcia poskytuje priestorové hranice, ohraničil si autor trvanie diela aj v čase. Počas celého roku 2021 prebehnú v Novej synagóge rezidencie, ktorých výstupy budú miesto-špecifické a multimediálne. Obrazy, zvuky, pohyby, texty dostane možnosť tvoriť ďalšia desiatka slovenských a medzinárodných umelcov. Jedným z prvých rezidentov bol tanečník Tomáš Janypka, ktorý plánuje počas celého roka dochádzať k celoročnému dialógu so Sphérou. Východiskom výskumu vo Sphére tanečného umenia, performance art, vizuálneho umenia a architektúry je pre Tomáša telo – telesnosť a limitácie, ktoré každé jedno má. Skrz tento kanál hľadá odpovede na otázky domova, váhy vecí na fyzickej aj duchovnej úrovni a ďalej na otázky nášho telesného vzťahu k nim. Plánované výstavy vizuálneho umenia budú spravidla prebiehať ako výstava dvojice – konfrontácia, dialóg, medzi Sphérou a medzi sebou navzájom. Tešiť sa môžeme najprv na úvodnú výstavu Mary Duras a Vladimíra Havrillu, nasledovať budú ďalší výtvarníci a výtvarníčky. Organizátori robia, čo môžu, aby umenie i v ťažkých časoch dostali medzi ľudí. Veríme, že do konca roka sa ešte podarí veľa zažiť. Táto mnohovrstevná inštalácia však netrúchli bezzubo za stratenou „normálnosťou“, ale odvážne ide vpred. Vznikol tak ďalší sugestívny monument dočasnosti.
