Úmrtie otca uprostred dva roky trvajúcich príprav výstavy sa stalo motívom, ktorý Maroš Rovňák rozvinul do 32-minútového experimentálneho filmu. Inštalácia v galérii je strohá – v prvej miestnosti je autorov fotoautoportrét a tmavá miestnosť slúži na premietanie filmu. Výstava bola pre protipandemické opatrenia presunutá na internetový kanál Šopy, kde aj podľa kurátorky Ivany Komanickej paradoxne funguje lepšie, keďže diváci sledujú film v intimite domovov. Projekt dopĺňa aj online prednáška autora Et In Arcadia Ego – Navždy alebo večne o kultúrnej histórii pochovávania.
Jeden z motívov, ktoré autor skúmal sprevádzajúc otca jeho poslednými dňami, je domov. Kvôli filmovej dokumentácii sa vrátil na čas do rodičovského bytu, kde vytváral videodokumentáciu. Tá má vo filme spolu s found footage materiálom charakter ambientného, čierno-bieleho obrazového pozadia. Ťažisko je vo zvukovej stope nahovorenej samotným Rovňákom, ktorý umne využíva svoj zastretý hlas. Strohé denníkové fakty sa prelínajú s kritikou spoločnosti vo vzťahu k umieraniu či strachu z covidovej smrti – neľudský prístup nemocníc, ktoré pacientov neinformujú dostatočne o blížiacej sa smrti, prebyrokratizovaný prístup hasičov (nepomohli pri otcovej poslednej ceste z nemocnice domov, pretože nešlo o nehodovú udalosť, „len“ o nevládneho človeka a absenciu výťahu), či formalizmus pohrebných obradov (podľa Rovňáka kňaz na pohrebe „iba nezmyselne zdôrazňoval všetky veci“, ktoré vinou opatrení chýbali). Nástup prvých zmätených karanténnych obmedzení v čase pohrebu len umocňuje pocit z nezmyselnosti niektorých spoločenských konštrukcií a zvyklostí, v ktorých chtiac-nechtiac žijeme i umierame.
Filmom i sprievodnou prednáškou sa nesú historiografické i filozofické pojednania o vzťahu ľudskej smrti a hmoty miest. Túto líniu vo filme stelesňujú Benátky, kontrastujúce s malomestskou realitou autobiografickej línie. Benátky sú však pre Rovňáka jedným z domovov, v rozprávaní vyjadruje túžbu i nemožnosť sa tam čím skôr znova dostať. Práve z Benátskeho karnevalu v čase posledných otcových dní dorazili na Slovensko jedni z prvých nakazených. Benátky boli do 24 hodín evakuované a po 6 dekádach preľudnenosti „vymreli“, inými slovami – dostali možnosť vymaniť sa z gigantického objemu turizmu. V prednáške tiež dostáva priestor Paríž a exkurz do histórie vývoja politík pochovávania, verejného zdravia či rovnosti. Tie v konečnom dôsledku vždy nadobúdajú podobu kamenných hrobových stavieb so životnosťou ďaleko presahujúcou tú ľudskú. Ako zásadný míľnik v dejinách pochovávania sa predstavuje prechod od stredovekých masových hrobov pri kostoloch ku sekularizovaným a hygienickejším cintorínom so samostatnými hrobovými miestami a slobodou ich poňatia.
Film sa pre nečakané udalosti z obdobia vzniku a tiež dlhodobému autorovmu štúdiu témy smrti a súvisiacich javov stal univerzálnym, doširoka rozkročeným zážitkom na pozadí osobnej udalosti. Súdobý „žáner“ karanténneho denníka sa tak dočkal mnohovrstvového príspevku s podnetmi smerom k post-covidovej budúcnosti.
